Katarína Fedorová debutovala v roku 2020 azda trochu prehliadanou novelou Úspešníci. Po dvoch rokoch jej vychádza ďalšia kniha s názvom Vyššia moc. Medzi týmito dielami je viacero prienikov po obsahovej stránke i v literárnom tvarovaní témy. Fedorová sa špecializuje na oblasť medicínskeho práva a ešte pred beletristickými knihami jej vyšlo viacero odborných publikácií, napríklad Pacient v práve (2017). Svoje znalosti a skúsenosti so slovenským zdravotníctvom umelecky stvárnila aj v oboch novelách. Vyznačujú sa naliehavým spoločensko-kritickým tónom, no majú tiež výrazný psychologický rozmer. V centre oboch stojí výpoveď ženskej hrdinky, ktorá sa nám prihovára chladnou dikciou, „úprimne a natvrdo“ (obálka).
V oboch prózach sa Fedorová zamerala na charakterový portrét ženy-matky. Jej protagonistky majú spoločné to, že ich formovalo komplikované rodinné zázemie a len s ťažkosťami zvládajú roly matky a manželky. Hlavná postava debutu bola prototypom tzv. úspešníčky, succeederky, pričom trauma z rodičovského domu bola rovnako hnacím motorom protagonistkinej ohromnej výkonnosti, ako aj devastujúcim faktorom jej manželstva a materstva. Vo Vyššej moci sa hlavná hrdinka Nina spočiatku kariérne nerozvíja. Žije v domácnosti s rozvedenou matkou a senilnou babkou, v devätnástich opitá otehotnie nevedno s kým a narodí sa jej syn. Dokončí štúdium práva a zároveň sa postupne dozvedá, že jej dieťa nikdy nebude zdravé: „Vnímala iba útržky. Syndróm. Genetický. Všetky končatiny. Mentálna retardácia. Dôsledná rehabilitácia. Nutná operácia. Ďalšie kontroly. Nádej je vždy!“ (s. 15).
Vyrovnávanie sa so synovou i osobnou perspektívou je v novele zobrazené bez príkras: syna ľúbi, no permanentne sa zmieta medzi zúfalstvom a hnevom. Zmierňovať utrpenie jej pomáha sarkazmus a čierny humor, ktorými získava od problémov odstup. Po nejakej dobe stretne bývalého spolužiaka zo základnej školy, presvedčeného katolíka Martina, ktorý je do nej zamilovaný a aj jej syna bez výhrad prijíma. Prevažne z pragmatických dôvodov sa Nina za neho vydá a dostáva sa tak do kresťanskej komunity. Sama je ateistka a k viere manžela i jeho rodiny má ambivalentný postoj: na jednej strane ju ich presvedčenie rozčuľuje a v myšlienkach ho ironicky spochybňuje, na druhej strane závistlivo obdivuje ich optimizmus a odhodlanie. Nina sa po svadbe zamestná v Aliancii, občianskom združení zameranom na presadzovanie práv znevýhodnených, neskôr v štátnej správe. Táto dejová línia ilustruje zápolenie rodičov so slovenskými úradmi, ktoré je vykreslené ako boj proti veterným mlynom: „Úradník bol známy pojem. Mal zverenú moc nad ľuďmi s postihnutím. Vnímal ich ako lúpežné hordy, ustavične pripravené vyžrať štátny rozpočet. K rozpočtu mal priam vlastnícky vzťah. Môj! Nedám! Stretnutia s ním mali ustálený charakter. Prítomní sa zhromaždili v miestnosti a predložili návrhy. Úradník bol neoblomný. Nie, nie, nie! Prvoradú zodpovednosť má rodina“ (s. 38-39). Na ministerstve je protagonistka svedkom zápasenia rôznych záujmových skupín (samosprávy, mimovládneho sektora ministerstva i súkromníkov), v ktorom ide najmä o prerozdeľovanie zdrojov. Stres, rodinné a pracovné vypätie si hrdinka kompenzuje erotickými fantáziami i dennými snami: „Bludné predstavy o novom živote rozvíjala celé dni. Nedokázala si ich zakázať. Zamestnávala sa nimi pri Robkových záchvatoch, zavretá s babkou v byte“ (s. 104). Neúprosná logika príbehu, asociujúca spád deja v antickej tragédii, neodvratne smeruje k deštrukcii a rozpadu.
Martin M. Šimečka Fedorovej debut charakterizoval ako „príbeh vyrozprávaný strhujúcim tempom“ (obálka). Platí to aj pre Vyššiu moc. Hybnosť rozprávania dosahuje autorka kombináciou niekoľkých postupov. Sujet sa rozvíja v časových skokoch, no zväčša chronologicky, hoci obsahuje i zopár retrospektívnych pasáží. Elipsy a ruptúry v kompozícii dodávajú próze dynamický rytmus. Vety sú nápadne krátke a úsečné, jazyk expresívny, rozprávanie charakterizuje autentická hovorovosť, operatívnosť. Rozprávačka ostentatívne dáva najavo, že v jej príbehu niet miesta pre štylistickú ekvilibristiku. Nesnaží sa zapáčiť – má vážnejšie problémy. V texte sa v podstate ani nevyskytujú opisy. Evokovanie priestoru, času, atmosféry, predmetov v tejto novele nehrá úlohu. Na prudkom napredovaní deja sa podieľa aj absencia pásma postáv. Celý príbeh je podaný ako súvislý prúd personálneho rozprávania v tretej osobe. Prehovory vedľajších postáv sa doň dostávajú prostredníctvom polopriamej i nevlastnej priamej reči. Výpoveď tak nadobúda markantne subjektivizovanú podobu. Počas celého čítania sme v hlave protagonistky, vidíme svet jej očami, načúvame ostatným postavám jej ušami. V Úspešníkoch zvolený postup vhodne korešpondoval s narcizmom hlavnej hrdinky lekárky, jej citovou vyprázdnenosťou. Vo Vyššej moci sa uplatňujú rovnaké naratívne postupy, no majú odlišnú funkciu. Vzhľadom na citovú účasť Niny na osude syna „egocentrizmus“ rozprávania funkčne sprítomňuje redukciu životného obzoru hrdinky na synovu chorobu.
Iritujúci cynizmus tohto diela možno vnímať a akceptovať ako zámer, vedomú konfrontáciu čitateľa s nastolenou témou a preverenie jeho citlivosti: ak je cynické „necenzurované“ rozprávanie o problémoch znevýhodnených a utrpení ich matiek, ako potom nazvať ľahostajný vzťah zdravotníctva i ľudí voči nim? Napriek zdanlivej tvrdosti je gesto knihy empatické, nie vo vzťahu k čitateľovi, ale k problematike. Fedorovej novela Vyššia moc sa nečíta príjemne a neláka k opakovanému čítaniu. Irituje, driape, prieči sa. Toto konštatovanie však nemá byť zlým vysvedčením pre autorku. Tvarovaním problematiky sledovala istý zámer a zvolenými prostriedkami dosiahla svoj cieľ – čítanie jej knihy je ako ľadová sprcha.
(Tamara Janecová pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)
- prečítané 1318x
