Plav

Známy slovenský spisovateľ Pavol Rankov je autorom viac ako desiatky prozaických kníh. Debutoval poviedkovou zbierkou S odstupom času (1995), neskôr od kratších žánrov prešiel k písaniu románov (Stalo sa prvého septembra, 2008). Je nositeľom mnohých literárnych ocenení a patrí medzi našich najprekladanejších autorov. V roku 2022 vydal nové dielo s lakonickým názvom Klinika. Úctyhodný umelecký životopis a známe meno bývajú zárukou istého čitateľského zážitku. Pokúsim sa však odosobniť od prestížneho postavenia tohto prozaika a prečítať si jeho text bez očakávaní, či už pozitívnych, alebo negatívnych.

Zo žánrového hľadiska je Klinika psychologická novela založená na tajomnej atmosfére a negovaní prirodzeného chodu vecí, ktorá smeruje k vypointovanému (ne)prekvapivému otvorenému záveru. Rankov sa na svoje inšpiračné zdroje explicitne odvoláva ironickým komentárom: „Cennými radami k napísaniu tejto knihy prispeli (v abecednom poradí) S. Beckett, E. Canetti, F. Kafka a J. C. Martini“ (informácie pri tiráži). Príbeh novely je zasadený do súčasnosti. Odohráva sa v priebehu jedného týždňa, počas ktorého hlavný hrdina a zároveň rozprávač príbehu, muž v strednom veku, s menšími i väčšími úspechmi navštevuje kliniku. Jeho úmyslom je stretnúť sa so záhadným profesorom, slávnym špecialistom, ktorý na klinike pôsobí ako psychológ či psychiater, „čarodejník v odbore ľudských myslí“ (s. 92).

Konštrukcia sujetu má rozprávkový pôdorys, hrdina je tu na „výprave“ a počas cesty stretáva ľudí, ktorí zaujímajú postavenie rozprávkových pomocníkov – od každého sa čo-to dozvie a posunie sa o krok bližšie k svojmu cieľu: terapii. Zápletka je vystavaná konvenčne, na spôsob Kafkovho Zámku: protagonista sa nie a nie dostať k profesorovi, ktorý jednostaj mysteriózne uniká (pred chvíľou tu bol, ale odišiel, má prísť, no nepríde...). Rozprávač sa tak motá a stráca v klinike a na svojej púti stretáva zamestnancov rôzneho profesijného zamerania: od kuriča cez recepčnú až po profesorovho asistenta a sestričku. Všetci pociťujú k bezmennému profesorovi až nábožnú úctu, rozprávačovi sa na jednej strane snažia pomôcť, no na druhej strane ho ich protirečivé rady a výroky neraz len popletú. Opakovane sa preto v spletitých chodbách a ponurých čakárňach ocitá v situácii čakania na Godota. Celkovo sa vo fungovaní kliniky prejavujú rôzne absurdnosti a nepravdepodobnosti. Napríklad po štrajku zamestnancov profesorov asistent nadšene vysvetľuje protagonistovi: „Musím teraz obísť všetky lôžkové oddelenia a v každej izbe poprosiť pacientov o odpustenie za hluk a zmätok, čo sme spôsobili. Na riaditeľstve zúria, lebo viacero pacientov sa už sťažovalo. Dostal som ich zoznam, tým sa musím ospravedlniť pokľačiačky“ (s. 115). Klinika je vykreslená ako miesto, kde sa stierajú hranice medzi pacientmi a lekármi.

Z rozprávačových vnútorných monológov a rozhovorov s vedľajšími postavami, ľuďmi na klinike, sa dozvedáme viac o jeho živote. Rozvíja paralely medzi politickými dejinami a rodinnou históriou: jeho prvá detská spomienka sa viaže na príchod vojsk Varšavskej zmluvy, ďalšia na otcovu emigráciu a návrat i vyšetrovanie v sídle ŠtB na Februárke. Hrdina je frustrovaný muž, ktorého trápi odcudzenie od rodiny – s manželkou žijú ako spolubývajúci a jeho vzťahy s dcérami sú chladné. Cíti sa iba ako prostriedok ich komfortu a finančného zabezpečenia. Svoje postavenie nedokáže zvrátiť, pokusy o zmenu vychádzajú naprázdno: „To, čo plánujem ako vznešený boj za zachovanie zvyškov dôstojnosti, sa pravidelne stáva sebaponižujúcou tínedžerskou vzburou“ (s. 85). Jediný zmysluplný vzťah v jeho živote mal k synovi. Okrem toho ho sužujú pocity vlastnej zbabelosti: „Rodičia ma viedli k opatrnosti pri kontakte s komunistickými inštitúciami a ja som si to osvojil ako celoživotný program – strach z rovnocennej komunikácie s ľuďmi“ (s. 106). Autor na rozsiahlej ploche novely vykresľuje subjekt v zajatí rôznych komplexov, nástojčivých a vnucujúcich sa rušivých predstáv a tráum.

V priebehu siedmich dní sa hrdina približuje k profesorovi. Tento posun je naznačený vertikálnym pohybom: hrdina svoju púť začína návštevou kotolne, ďalší deň vrátnice a napreduje smerom hore po ordináciách na rôznych poschodiach. Klinika tak evokuje akúsi pyramídu či vežu, ktorej „múdrosť“ sídli na vrchole. Tento priestor je navyše prísne hierarchizovaný, zamestnanci majú čipové karty a presne vydelený okruh, v ktorom sa môžu pohybovať. Pacienti, a teda ani hlavný hrdina, takéto obmedzenia nemajú, pohybujú sa po celej budove pripomínajúcej labyrint. Bludiskový charakter kliniky naznačuje aj vizuálna podoba diela. Meno autora a názov prózy tvoria niečo ako jednoduchý hlavolam, ktorý sa dá čítať z viacerých strán. Okrem toho predný aj zadný obal knihy vyzerajú rovnako, začiatok a koniec, „vchod a východ“  sú tak relativizované. Hrdinovo blúdenie klinikou má paralelu v jeho analytickom blúdení vlastnými reflexiami. Je to pomerne egocentricky zameraný subjekt, ktorý jednostaj rieši sám seba a analyzuje aj samotný fakt, že sa rieši. Postupne sa prejavuje ako nespoľahlivý rozprávač. Jeho kognitívne schopnosti sú obmedzené, má výpadky pamäti, doliehajú naňho náhle stavy vyčerpania, je čoraz zmätenejší.

Klinika je zručne napísaný, no na mnohých miestach predvídateľný text, ktorého centrom je obraz subjektu, psychologická sonda do vnútra muža posadnutého nutkaním „reštaurovať a recyklovať ďalšiu zabudnutú jazvu, aby som z nej vyrobil čerstvú, ktorá sa dá jatriť“ (s. 134). Jeho vnútorné monológy i dialógy tvoria jadro textu. Neraz si neodpustí dopovedať naznačené a vyrušiť doslovnosťou. Keď ho pôvabná sestrička zavolá do ambulancie k telefónu a dáva si pred pery ukazovák, reaguje takto: „Viem, že urobila to konvenčné gesto bez akýchkoľvek postranných úmyslov, no na mňa zapôsobilo veľmi zmyselne...“ Tu by bolo možné myšlienku ukončiť, no rozprávač ústretovo čitateľovi vysvetľuje: „Akoby mi ukazovala, že nemám vzdychať, lebo nás pristihnú v milostnom objatí“ (s. 94). A vôbec: akási ústretovosť prechádzajúca až do úslužnosti je hlavným rysom tejto novely. Samo osebe to nemusí byť negatívom textu, naopak, veď koľkí autori ambicióznych slovenských próz akoby na čitateľa vôbec nemysleli. Rankov naňho myslí až príliš.

(Tamara Janecová pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)