Urikovej druhá zbierka poviedok Dôvod na radosť je uvedená chantskou rozprávkou o myške, ktorej sa po negatívnej životnej skúsenosti „akosi odnechcelo“ spievať si. Takto ohlasované východisko či pozadie súboru možno – aspoň predbežne – identifikovať s momentom rezignácie či straty bezproblémovej účasti na príslušnej aktivite či žití celkovo. Urikovej sa spievať, evidentne, neodnechcelo – fakt, že kniha vznikla, je signálom, že jej autorka nerezignovala úplne na všetko, teda že vidí nejaký zmysel prinajmenšom v podaní správy o svojej rezignácii.
Súbor pozostáva zo siedmich poviedok. Ich nadväznosť je relatívne voľná, vzájomné tematické súvislosti medzi jednotlivými textami nie sú nápadné. Ide o príbehy so ženskými hrdinkami, pričom podľa všetkého ide o príslušníčky totožnej generácie. Zväčša ide o dejovo priamočiare texty s umiernenou, civilnou dikciou, bez komplikovaných rozprávačských stratégií či úletov do ireálna. Urikovej rozprávačstvo je prirodzene poviedkarské: má zmysel pre skratku, výrazové zhustenie a detail, v textoch sa uplatňuje disciplinovaný, zomknutý motivický register, ktorý podporuje súdržnosť súboru ako celku. Problémovosť a napätie sú v poviedkach distribuované rovnomernejšie, než je typické. Citeľné je to napríklad v poviedkach s výraznou prítomnosťou detského aspektu (poviedky Marika a Na samote). Tie dušekovsky oživujú detskú pamäťovú stopu, ktorá býva vyskladaná okolo singulárneho obrazu či detailu; napríklad v Marike „babka zoskakovala z bicykla až v humne, ladne, rovnako ako naň nasadala. Pripomínala krasokorčuliarky, ktoré za seba vystrú nohu v šialenom uhle“ (s. 52). Robí sa to však bez infantilnosti a spomienkového optimizmu, nostalgické krásno je zvyčajne promptne zrušené čímsi nesúladným či znepokojivým: „Prečo krtkovia vŕtajú práve o piatej podvečer? Lebo tak jej to babka s otcom vysvetlili: treba strážiť a keď začne kopček rásť, kopať a kopať, zúrivo a hlboko. ‚Buď ho rovno trafíš, alebo ho len vykopneš a potom rozpučíš motykou.‘“ (s. 53). Poviedka Na samote je prekvapivo originálnou variáciou na inak už značne opotrebovanú tému návratu do rodičovského domu: ten nemôže mať už od začiatku iné vyústenie, než také, v ktorom sa s hrdinkou dopracujeme k clivému vedomiu, že akékoľvek návraty sú nemožné a že každá nostalgia je úpením za „ne-miestom“, ktoré neexistuje a nikdy neexistovalo. Predvídateľného vyústenia sa skutočne dočkáme, no v nepredvídanej, ozvláštnenej obmene.
Z hľadiska poetiky hrajú v súbore prím predovšetkým také postupy, vďaka ktorým je výsledný obraz rozheganý a vratký, dynamika poviedok nestojí ani tak na dejových zvratoch, ako skôr na úzkostlivej chvejivosti situácie a atmosféry. Tá sa dosahuje napríklad flexibilnou ohniskovou vzdialenosťou zobrazovania, rýchlymi prechodmi od celku k detailu a naopak. Dočinenia máme taktiež s intenzívnymi kontrastmi, najmä keď sú veci z abstraktno-ideálnej roviny zhadzované na úroveň materiálno-neideálneho („Marika zatvorila oči, no po pár sekundách sa jej zdalo, že padá do hliny, tak ich prestrašená otvorila“, s. 67). Poviedky súboru sa vyznačujú frapantnou zemitosťou, je v nich nápadne veľa telesných či celkovo biologických motívov, špiny a zápachu: „Viac ako dva týždne tam poriadne neupratali, nevyniesli plechovky, plasty ani sklo, kopili sa škatule z donášok, zakrvavené handry a popol, smrad sa zažral do nábytku a stien“ (s. 86). Ak starorímski veštci čítali vo vnútornostiach vtákov, Urikovej kniha predstavuje príležitosť zamyslieť sa nad znakovým potenciálom motívov zvratkov, fekálií či menštruačnej krvi. V prípade Dôvodu na radosť ide o funkčné napĺňanie stratégie pohybu od abstraktného, ideálneho či idealizovaného smerom k skutočnosti, ktorá je z hľadiska ideálu deficitná.
Očividným rizikom tejto polohy je upadnutie do banality alebo neviazanej samoúčelnosti. V situácii, keď už aj čitateľ na kadečo rezignoval a vzletné humanistické posolstvá pôsobia zväčša smiešne, je nutné hľadať kompromis medzi totálnou obsahovou vyprázdnenosťou a prílišnou ambicióznosťou „veľkých tém“ – tam zas hrozí dojem modelovosti, ideologickej predpojatosti, prípadne až megalománie. Urikovej riešenie tohto rébusu spočíva v obrate k istej podobe estetiky každodennosti, ktorá ťaží predovšetkým z neokázalého pátosu bežných životných situácií. Urikovej postávam sa skutočne „odnechcelo“ a nemajú od života veľké očakávania, no ich aktivita predsa len vymeriava priestor, v ktorom sa dá dôstojne existovať napriek všetkej neistote a úzkosti. Ak bola teda reč o rezignácii, Dôvod na radosť predstavuje istý posun od umeleckého zhodnocovania bezútešnosti ballovského razenia smerom k pomerne dobre odlíšiteľnej, aktuálnej senzibilite, ktorá je potenciálne podmienená aj generačne. Chúlostivosť a labilnosť životných situácií, v ktorých sa ocitajú Urikovej postavy, sa neobchádzajú ani nebagatelizujú. No miesto toho, aby autorka len predvádzala formálne premety vo vzduchoprázdne a protestovala či trucovala obrazoboreckým zmnožovaním negativity jej textov, umožňuje svojim postavám hľadať čosi hmotné, čím možno túto negativitu aspoň čiastočne vyplniť – bez ohľadu na to, v akej miere sa im to darí. Obzvlášť naliehavo sa to zviditeľňuje v poviedke Najkrajší kút v šírom svete, ktorej sa hlavná postava vyrovnáva s drastickou životnou skúsenosťou zoči-voči disfunkčným vzťahom a patologickému nezáujmu okolia.
Urikovej nová kniha je ovocím zásadného kvalitatívneho tvorivého posunu od jej debutových Živých plotov (2015). Zároveň predstavuje unikátnu čitateľskú výzvu, pretože zo strany recipienta nepredpokladá len adekvátny interpretačný výkon, ale aj schopnosť empatickej účasti na čítanom, čo je v značne anestetizovanej atmosfére súčasnej literárnej prevádzky vcelku neobvyklé. Prác s ambíciou apelovať na citovosť je dostatok, no takých, ktoré tento zámer aj úspešne, neprvoplánovo textovo ukotvia, je pomenej.
(Patrik Miskovics pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)
- prečítané 1951x
