Plav

Veroniku Šikulovú poznáme ako úspešnú a oceňovanú autorku slovenskej beletrie. V knihe Líštičky majú rady teplo opäť píše o všedných dňoch, ľuďoch a životoch, v ktorých však nachádza niečo nevšedné. Navyše očakáva, že to, čo sa nevošlo do slov, si čitateľ vynahradí zapojením vlastnej predstavivosti a obsiahne nielen epickú zložku poviedok, ale aj ich nadtextovú rovinu.

Autorka svoju zbierku vníma ako operu, jednotlivé poviedky ako árie, a v tomto zmysle ju aj koncipuje, udáva rytmus celej knihy. Okrem iného zmienenému zámeru podriaďuje aj výber jazykových prostriedkov a štýl písania. Svedčí o tom napríklad zámerné použitie špecifických nadpisov a podnadpisov, ako napríklad Jarné synkopy, Namasté, durové etudy či Óda na radosť , hoci je otázne, či sa autorke v snahe stoj čo stoj knihu ozvláštniť, podarilo ustriehnuť tú správnu mieru. Na druhej strane však nápadito využíva hru s jazykom, zvukové figúry, teda najrôznejšie aliterácie a paronomázie, rýmy alebo netradičné slovné spojenia, a to so zámerom sprostredkovať čitateľovi aj ďalší rozmer sveta, jeho hudbu. Autorka si vždy vyberie nejaký motív, od ktorého sa odrazí, a ten následne rozoberá, prevracia z jednej strany na druhú, presúva a kombinuje písmenká, až kým svoj myšlienkový prúd bez ohľadu na jeho potenciál nevyžmýka do poslednej kvapky: „Slová, čo napíšem, preškrtnem priečne, a potom cez tú čiaru staviam zvislú ohrádku a slovo, trebárs PES, je za ňou. O chvíľu pes zmizne, všetci psi zmiznú. Lebo keď poviete pes, môže to byť ten aj tento, aj henten... naženiem psov ako šarha za plot z atramentu. Keby som o tom psovi teraz nevravela, nik nevie, že tu dáky bol. Nevidno ho ako vojaka, čo serie. Tak je to s napísaným svetom“ (s. 26). Každá poviedka je teda dôkazom autorkinej schopnosti naplno využívať šírku jazyka, sprostredkovať čitateľovi zvuk a obraz zároveň. A hoci v poviedkach dominujú niekedy siahodlhé digresie, môžeme ich považovať za kontrast k problému, ktorý autorka otvorene rieši hneď na viacerých miestach knihy. Pochybuje totiž o zmysle, dôležitosti a význame písania, hľadá oporu pre vlastné zdôvodnenia.

Typ rozprávania ani perspektíva nie sú vo všetkých trinástich poviedkach rovnaké. Na začiatku nám autorka umožňuje nazrieť do vlastného myšlienkového sveta, pocitov, predstáv a ideí. Tieto dejovo a zároveň i tematicky odľahčené poviedky však približne v druhej tretine knihy vystriedajú príbehy rozmanitých ľudských pováh a osudov. Príťažlivé sú najmä tým, že ich protagonisti sa nám zdajú niečím povedomí, známi, a pritom neznámi. Šikulovej silnou stránkou je schopnosť empatie, presvedčivého precítenia životnej situácie ľudí s rôznym rodinným zázemím, z viacerých vrstiev spoločnosti a rozmanitých societ. Ich osudy podáva nonšalantne, ale i rázne a bez príkras, prispôsobuje im štýl vyjadrovania, či už rozprávajú západoslovenským nárečím ako Rózka z bírešskej symfónie osvieženej vrkotom cintorínskej točky, alebo írečitou, miestami vulgárnou slovenčinou sídliskového činžiaku na adrese Stred D/2 v poviedke Vajíčko sliepky liliputánky.

Úvodné poviedky tejto knihy sú hlboko osobné, zvukomalebné, plné obrazov prírody, okolia, v ktorom sa pohybuje autorka a jej blízki. Miestami nám podáva doslova lupu, nech sa aj my pozrieme jej očami. Napriek tomu, že mnohé myšlienky sú skutočne trefné, hravé a, dalo by sa povedať, príhodné situácii, na ktorú sa viažu, na viacerých miestach sa autorke nedarí dosiahnuť adekvátne vyústenie takejto vyčerpávajúcej pasáže. Okrem toho čitateľovi podsúva odpovede na hlbšie úvahy a nedovoľuje mu samostatne sa zamyslieť nad problematikou zmyslu písania. Potom si Šikulová z ničoho nič odbehne od portrétovania svojho vnútra do slovenských domácností, medzi panelákové reči a životy ľudí, ktorých všetci dobre poznáme, hoci netušíme, čo sa odohráva v ich mysliach. A o pár desiatok strán ďalej opäť vstúpi na scénu ona sama, ocitá sa v čakárni pred ambulanciou u očného lekára a poviedkou Žmurknite na mňa ešte raz nadviaže na kratučkú poviedku Origami, jednu z úplne prvých. Snaží sa totiž dokončiť zvyšok skladačky, ktorú načala kdesi na prvých stranách, hoci to nie je možné. Pri čítaní knihy zisťujeme, že nie všetko musí byť v živote jasne zdôvodnené, a to dokonca ani nadpis knihy, ktorý sa môže len tak pripliesť pod nohy: „Čítam: Lištičky mají rádi teplo [...] ja len že dobrý názov pre knižku by to bol“ (s. 10 ‒ 11). Tento krátky citát však trefne vystihuje nejednu problematickú pasáž, pretože mnohé pôsobia ako náhle vnuknutia, nepremyslené handrkovanie sa, sú rozpačito dlhé napriek svojej obmedzenej kapacite.

Pôsobivosť knihy Líštičky majú teplo je podmienená autorkinou schopnosťou na malom priestore zobraziť súčasne vlastný svet a tiež kus sveta vôkol nás, „ozvučiť“ riadky a vtesnať medzi ne ľudskú povahu v celej jej rozporuplnej kráse. Vydala sa tak po známom, vyšliapanom chodníčku, z ktorého by sa však možno opäť oplatilo zísť a preskúmať hranice vlastných možností.