Plav

Spôsob, akým Dominika Moravčíková v prozaickom debute nadväzuje na tradíciu, nie je v slovenskej próze posledných rokov celkom jedinečný. Zatiaľ sa nestihol ani vyčerpať, ani priniesť presvedčivé výsledky. Platí to aj po vydaní súboru ôsmich poviedok Dom pre jeleňa. Patrí ku knihám, o ktorých sa veľmi dobre diskutuje (vďaka za to), a to aj pomimo literatúry, v širších kultúrno-spoločenských rámcoch, no samotné čítanie už také podnetné nie je.

Oskár Čepan v závere Kontúr naturizmu (1977) odcitoval ako epitaf tohto podivuhodného smeru verše z básne Laca Novomeského Poznatky: „Tu stojí sám, svet svojský v svete samom, / tu stojí sám a bez času.“ Po desaťročiach možno citát uplatniť ako východiskovú charakteristiku ôsmich próz Moravčíkovej súboru, či, presnejšie, toho, čím mali byť. Ich svet si skutočne vystačí sám so sebou. Jadrom je rodina, bydliskom samota či osada, v niektorých prípadoch dedina – čo je za kopcom, sa neráta. Širší, sociálne konkretizovaný priestor, respektíve povedomie o ňom či vzťahy s ním – to sú skôr tušené či predpokladané rámce rozprávaní, než niečo, čo by ich výraznejšie určovalo. Podobne sa to má aj s časom, ktorý ťaží predovšetkým z cyklickosti mýtu a s výnimkou asi dvoch próz je len v sporadickom a nie vždy presvedčivo koordinovanom dotyku s dejinami či súčasnosťou. V úvodnej poviedke Vlčia dolina síce niektoré postavy disponujú nedávnymi technologickými výdobytkami („naťukal slovo do svojho prekladača v telefóne“, s. 9), iné však pašujú cez poľskú hranicu ako za prvej republiky. Prečo nie: keď sa v závere filmu Noční jazdci (1981) mohli prevádzať kone z Poľska do Poľska, prečo by sa dnes nemohlo pašovať z EÚ do EÚ? Kozlina, iná próza z tohto sveta a času, sa ako čiastočný pokus o satiru na komunálnu politiku (otváranie skanzenu za prítomnosti ministra) ladeniu ostatných zo zbierky vymyká.

Základom väčšiny rozprávaní je intervencia čohosi osudového do životov a rozhodovania postáv. Mýtus je silnejší ako protagonisti, to, čo je najprv spochybňované ako povera alebo dávna a už neškodná minulosť, sa vracia, prestupujú sa hranice medzi ľudským a prírodným (zvieracím), medzi povesťou a skutočnosťou: „Hladokrk bol netvor, hraničiar medzi svetom ľudí a svetom besov...“ (s. 83). V próze Vlčia ves sa rozprávanie o „vlčích mužoch“ naplní v osude rozprávačky a jej synov, v Kútnej plachte a Teplokrvnom druhu vzťahy postáv utvárané v detstve určujú ich ďalšie osudy v dospelosti a prenášajú sa na nasledujúcu generáciu, v titulnej próze kliatba spätá s priestorom (v osamelom dome za dedinou sa kedysi jeho majiteľ premenil na jeleňa) dostihne po desiatkach rokov aj jeho nových majiteľov. Kolobeh predurčenosti či prekliatia, typický pre cyklický čas mýtu, tvorí pevný fabulačný rámec a drží rozprávania pokope, no zároveň je príčinou ich predvídateľnosti: vyústenie nesklame, ale ani neprekvapí, navyše čitateľovi slovenskej literatúry všeličo asociuje.

Nejde iba o kontakt s prózami naturizmu, hoci táto súvislosť sa ponúka ako prvá. Moravčíkovej kniha je svojráznym katalógom viacerých línií slovenskej prózy od medzivojnového obdobia až po začiatok 90. rokov, je písaním nadväzujúcim na pamäť literatúry. Otázne je, či dokáže byť aj autonómnym výkonom, nielen súborom textov, ktorý čitateľovi umožní hľadať konexie s predchádzajúcimi vývinovými stupňami domácej slovesnosti. Zmienené nadväzovanie pritom nemusí byť vedomé, môže ísť o inšpiráciu určitou modelovou, zovšeobecnenou predstavou tradície, ktorá sa uplatňuje na rôznych významových úrovniach. V poviedke Divoká kačica sa objaví motív rozpadávajúcej sa, vetrom ohrozovanej chalupy ako parafráza Rozprávky o Labudovi. Čo je u Mila Urbana centrom rozprávania, je u Moravčíkovej iba jeho rámcom. Tematicky sa Divoká kačica, jedna z mála historicky konkretizovaných próz súboru, zaraďuje k typu povstaleckých či partizánskych próz vychádzajúcich z bezprostredného zážitku (Tatarka, raný Mináč, Bodenek Z vlčích dní) a prepojených motívom pudovej nenávisti, srdu, „vŕšenia sa“: „Igor Klocáň má ešte takú vlastnosť, že zo srdca nenávidí Nemcov“ (s. 68). V ďalších prózach sa pripomenú niektoré novšie inovácie lyrizačných tendencií a naturizmu: napríklad Rakúsových Gendúrovcov spoznávame v rodine Drevených (Kútna plachta), ktorá tvorila „malú dedinu v dedine“ (s. 95). Celá táto kľukatá línia slovenskej prózy však prešla aj viacnásobnou parodickou subverziou, výraznou v Krvavinách (1970) Petra Jaroša, dôkladnou a ako sa doteraz zdalo definitívnou v Mladom Dônčovi (1993) Petra Pišťanka. Tieto prehodnotenia tradície nie sú nevinné, majú svoje dôsledky aj pre aktuálnu recepciu, aj pre čítanie Domu pre jeleňa. V tejto súvislosti je najzraniteľnejším aspektom knihy jazyk.

U Moravčíkovej sa väzba na tradíciu prejavuje v disciplinovanejšom prístupe k rozprávaniu, v literárnosti a koncepčnosti výpovede, teda v prístupe, ktorý poviedky knihy odlišuje od pre dnešok typických „prostorekých“, navidomoči improvizovaných próz subjektu (ja-písanie napríklad u Gibovej či Hochholzerovej). Jazyk rozprávača a postáv – v niektorých prózach ten istý jazyk – je opracovaný desaťročiami, pôsobí archaicky (alebo zastaralo, ťažko odlíšiť) a dosť často prechádza do akejsi ponášky na írečitosť: „‚Budeš s nami bývať v tomto dome?‘ opáčil otec“ (s. 8). Akoby skôr chcel pripomenúť dnešku minulosť literárnej slovenčiny, než byť jej aktuálnou funkčnou emanáciou. Na niekoľkých miestach autorka výrazu uverila či podľahla natoľko, že zabudla na význam. Fantazijné na úrovni motívu (v studni sa namiesto vody objaví mlieko) sa stáva jazykovo fantazmagorickým a nechcene smiešnym v momente, keď „otec zo studne vedrom nadojil mlieko“ (s. 35): dojí sa do vedra a nie vedrom, podojiť možno ovcu, ale nie studňu (rovnako podivne pôsobí na s. 87 spojenie „tepná žila“). Podobne nepatrične ako mobil v prvej próze pôsobia niektoré priesaky moderného jazyka do zvoleného lexikálneho rámca: „Stres ťa na chvíľu prejde, ale pokútna robota ťa aj tak doženie“ (s. 34). Konkrétne výhrady neznehodnocujú výrazovú stránku knihy ako celku. Jej jazyk stále ostáva spoľahlivým médiom, „utiahne“ príbeh a kultivovane komunikuje autorský zámer. Moravčíková je v pozitívnom zmysle autorkou miery, čo možno oceniť porovnaním jej debutu s typologicky príbuznými Svätyňami Dominiky Madro, neuroticky expresívnou prózou balansujúcou na hrane čitateľnosti a za hranou sebaparódie. Ide skôr o celkovú koncepciu ľudovosti či írečitosti, ktorá je, aj vzhľadom na doterajší vývin domácej prózy, trochu pochybná a čitateľsky nedôveryhodná. Vetu „Na každé prasa sa varí voda, mati...“ (s. 41) aj s vokatívom je dnes ťažké vnímať inak než ako paródiu na pseudoľudové múdra, pričom týmto smerom sa Moravčíkovej rozprávania rozhodne neuberajú: autorka svoj vážny svet berie vážne. Ale ide aj o to, čomu jazyk slúži a čo signalizuje, teda o uzavretosť väčšiny týchto próz voči našej prítomnosti. V Dome pre jeleňa sa síce rozpráva o „hraničiaroch“ z pomedzia sveta ľudí a besov, ale takmer celá kniha je za hranicou dneška a vlastne akýchkoľvek vymedzení v rámci lineárneho času (viď citát z Novomeského vyššie). Nedokážem ju čítať inak ako pomerne kultivovaný literárny pastiš. Práve hraničnosť (nemyslím primárne geografickú) je dôvodom, prečo sú pôsobivé Sabuchovej Šeptuchy – tým, že stvárňujú aktuálny život mýtu či povery a dokážu ich konfrontovať s prítomnosťou.

Moravčíková-prozaička (i poetka) prešla literárnymi súťažami, no knihou sa už ocitla v iných rámcoch. Na rozdiel od väčšiny debutových poviedkových zbierok, kde najväčším problémom sú hodnotové výkyvy medzi najvýraznejšími a výplňovými prózami, je Dom pre jeleňa vyrovnaným súborom, z ktorého žiadna poviedka nevyčnieva, no ani dramaticky neznižuje úroveň celku. Je súčasťou literárneho záujmu o minulosť, korene či prapodstatu, ktorý vykazuje určité analógie s „folklorizáciou“ ambicióznejších odnoží súčasnej populárnej hudby: výsledkom sú „príjemné“, zručne ozvláštnené piesne, vzdialené spotrebnej a často oplzlej pseudoľudovosti, ktorá nám „spríjemňuje“ konzumáciu bryndzových halušiek na pseudosalašoch a v pseudokolibách. No práve tak sú vzdialené pôvodnému duchu zaniknutej ľudovej kultúry, z ktorej si vyberajú skôr ornamenty než pôvodný zmysel. Pri čítaní Domu pre jeleňa som si často kládol otázku, o kom to je a pre koho. Neviem.

(Vladimír Barborík pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)