Plav

Jednou z pomerne silných tendencií súčasnej slovenskej prózy je návrat ku koreňom. Nech už jeho výsledky vyzerajú akokoľvek, zvyčajne v ňom niekde nájdeme obdobný motív – intelektuál z mesta sa vyberie na víkend na bližšiu či vzdialenejšiu perifériu, kde, očarovaný blízkosťou „prapodstaty“ a nadšený z rýchlo nadobudnutej pozície proroka-pustovníka, neodolá a pustí sa v tomto nenáročnom prostredí jednoduchých ľudí do filozofovania. Samozrejme, popri spisovateľoch-sandálových turistoch existujú aj autori, pre ktorých je tento model literatúry základnou, takpovediac identifikačnou tvorivou polohou. Z generácie tridsiatnikov je jednoznačne najviditeľnejším z nich Ján Púček – aktuálne sa k nej prihlásil v knihe Karpaty!.

Už z názvu, zdôrazneného rozšafným výkričníkom, možno celkom ľahko vydedukovať, že tu má ísť o koncept. Potvrdením je pekný dizajn, odkazujúci na turistické mapy, dobové fotografie či obrazová príloha, vytvorená umelkyňou Kristínou Mičovou (je uvedená aj ako spoluatorka). Od začiatku po záverečné rozsiahlejšie poďakovanie a výpočet literárnych inšpirácií pritom cítiť neviazanú radosť knihy zo svojej existencie ako skromnej, ale „vážnej“ veci. Ale darmo. Púčekove dielo v skutočnosti nie je premysleným literárnym bedekrom, skôr pomerne voľným pozbierancom rôznych článkov z posledných kovidových rokov. Popri „potulkách po skutočnej i vymyslenej krajine“ sľubovaných na obálke sa v nej objavia aj literárne medailóny lokálnych osobností, rôzne úvahy či impresie a sprítomní sa aj niečo z histórie regiónu, pričom viaceré z týchto textov sa o priestor Karpát iba obligátne šuchnú. Chvíľami ide o literatúru faktu, chvíľami o osobnú výpoveď. Žánrovo sa texty blížia asi niekam k fejtónom – ale priskoro povedať, treba si počkať na rezultát vystavený budúcoročnými literárnymi cenami.

Spomínané nadšenie, vyplývajúce z autentického záujmu o tematizovaný priestor, chce byť základnou devízou Púčekovej knihy. A naozaj ňou je – tam, kde sa jej aspoň ako-tak darí ono nadšenie prenášať aj na čitateľa. Najlepšia je však tam, kde sa príliš „nesnaží“ – či už v polohe zmyslovo uchopovaných osobných spomienok, alebo pri nachádzaní zaujímavých, zabudnutých príbehov z minulosti Malých Karpát. Zaujmú najmä zozbierané poznatky o „huncokároch“ či českom budhistovi, ktorý sa v horách zdržal krátko pred odchodom na ďaleký východ. Občas tiež autor ponúkne zaujímavé pozorovanie – ako napríklad pri obraze bežiacich kráv (s. 115). 

To najzaujímavejšie sa však v knihe nachádza v hojne využívaných citátoch a parafrázach iných autorov. Keď sa totiž Púček rozhodne zaujať sám sebou, málokedy odhadne mieru. Už pri zliterárňovaní príbehov z minulosti ide cestou silného pátosu a krajnej emocionálnej rozorvanosti, ktorá pri historických postavách instantne nahrádza psychologickú hĺbku. Vyhrotene rétorský prístup pri sprostredkovaní pocitu nadšenia z okolitej prírody zase často vedie k bezpohlavne idylickým obrazom – inými slovami, gýčom. Každé dojatie rozprávača nad hocičím je pritom prinajmenšom „neskutočné“ (s. 36) – ako inak, keď najväčším predmetom dojatia je vlastné dojatie: „A zatiaľ čo hľadíme na známu krivku horizontu a žalúdok nám ovláda nedefinovateľné chvenie, na pozadí nášho vedomia prebiehajú tajuplné procesy. Asi láska. Alebo čosi podobné“ (s. 10). Dojatie z vlastného pozorovania krajiny sa pritom mieša s dojatím nad krkolomnými pseudopoetickými obratmi (napr. horúce chleby v pekárni ako „neviniatka, ktoré budú rezať“, s. 112) a kade-tade rozsypanými zrnkami múdrosti.

Hoci totiž Púčekov rozprávač s obľubou a patričným pátosom opakuje objavnú tézu o tom, ako málo človek znamená, ani trochu to nebráni jeho záľube v moralistickom mudrovaní. Neprekáža mu ani to, že základné myšlienkové tézy majú hĺbku sveta vyžitého obecného paséistu a je ich v podstate len zopár (človek bol/je taký, kedysi bolo lepšie, civilizácia je čisté zlo, príroda je čisté dobro) – opakuje ich do omrzenia. Ťažko sa pritom zbaviť dojmu, že v rámci veľkolepého opojenia spravodlivým rozhorčením Púček v nemalej miere preháňa:  „Preč od všetkého! Preč! Ale prečo? Pretože je toho akosi priveľa. Besného lietania a šialeného pojedania. Hlúposti a ľahostajnosti. Bordelu. Najmä bordelu. A malosti. Preč od toho všetkého. Od bezohľadnosti. Od klamstiev. Od podvodov. Preč – pod vrstvu lišajníka ako pod deku... Preč! Preč!“ (s. 55). Aj keď – je možné, že má autor obrovskú smolu a naozaj býva vo svete, ktorý nepoznám; v svete, kde napríklad vodiči nieže jazdia bezohľadne, ale „život cyklistu či chodca tu nestojí ani toľko, čo ojazdená pneumatika pohodená v kroví“ (s. 156). A možno je Liptovský Mikuláš (kapitola Krajiny srdca. Palimpsesty) naozaj semenišťom detských gangov, ktoré prázdninových návštevníkov Malých Karpát len z tohto titulu nehorázne terorizujú – tým, že sa zákerne posmievajú ich tvrdšej výslovnosti. Potom je to apokalyptické vyznenie na mieste: „Zaznie iná vôňa, zaznie iná reč a my okamžite spozornieme, biele krvinky či iný imunitný mechanizmus spustí potrebné procesy, do krvného obehu sa vylúči hormón strachu a už tasíme meče, už napíname tetivy, už v akomsi hormonálnom opojení búšime do svojich štítov a staviame žiletkové oplotenia“ (s. 210).

Aj v knihe Karpaty! sa Púček hrdo hlási k archetypálne orientovanému literárnemu odkazu Šikulu, Rúfusa, Grocha či Dušeka, ako aj k anticivilizačnému gestu Thoreaua. Len škoda, že na tento odkaz nadväzuje myšlienkovou hĺbkou Coelha a zmyslom pre mieru Havrana. Paradoxne, možno práve vďaka tomu kniha predsa len funguje ako literárny bedeker – ženúc čitateľa nie k sebe, ale ku kvalitnejším autorom. A snáď aj k tomu, aby si tie Malé Karpaty radšej pozrel na vlastné očí.

(Matej Masaryk pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.)