Otázky: Kamila Schusterová
Elena Bútorová-Novomeská (* 1944) – dcéra Ladislava Novomeského a Karly, rodenej Marešovej. Detstvo prežila v Bratislave, Senici, Šumperku a Prahe. Po maturite na jedenásťročnej strednej škole vyštudovala chémiu na Vysokej škole technologickej v Prahe a Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Pracovala ako chemická analytička na krajskej hygienickej stanici v Bratislave. Vydala sa za sociológa Martina Bútoru, s ktorým má dvoch synov, Daniela a Vladimíra. Po rozpade Československa odišla do Prahy a zamestnala sa v archeologickom oddelení Národného pamiatkového ústavu, kde pracovala až do odchodu na dôchodok. Žije v Prahe.
Elena Novomeská s otcom po vojne.
Váš otec Ladislav Novomeský bol spisovateľom, publicistom aj politikom. Čím bol najradšej, ktorá z týchto rolí mu bola najbližšia?
Neviem, či sa to dá oddeliť, on bol predovšetkým politický človek, zaujímal sa o vonkajšie dianie a tento záujem ho celkom prirodzene priviedol k politike. Samozrejme, bol orientovaný aj na literatúru a keď mal trochu času, keď bol u svojej mamy v Senici na návšteve, tak písal.
Ako chcel, aby ho ľudia vnímali? Cez literatúru, ako básnika?
Áno, a tak aj po mnohých rokoch vnímaný je: ako básnik, ako dobrý básnik. Nedá sa to však oddeliť od jeho záujmu o vonkajší život. Nebol človek, ktorý by sa zavrel v izbe a nebral do úvahy všetko, čo sa deje vo svete, v celom svete. Keď v Španielsku vypukla občianska vojna, išiel tam, kde niečo hrozilo, chcel tam byť, akoby chcel zachraňovať svet. Nezachránil. Ale tá vôľa tu bola, charakteristická pre celú medzivojnovú ľavicovú generáciu, generáciu kultúrnych ľudí – Francúzov, Čechov, Slovákov, Európanov... Stretol sa napríklad s Picassom. Boli to ľudia, ktorí niečo znamenali a niečo po nich v 20. storočí ostalo. Bola to doba, ktorá tvorbe priala. Zmenila to druhá svetová vojna a to, čo prišlo po nej. Svet sa už vyvíjal iným smerom, rozdelila ho železná opona. Dovtedy však mali slobodu a oni si ju užívali. Žil v Prahe, nerozlišovali sa tam Česi a Slováci, všetci chodili do jednej kaviarne, diskutovali, debatovali, tvorili. Tam vznikli veľké priateľstvá, ktoré vydržali až do šesťdesiatych rokov. Táto atmosféra sa odrazila aj v tvorbe, priniesla svoje ovocie. Maliari, hudobníci, spisovatelia – všetci sa vzájomne inšpirovali a mali voči sebe rešpekt, aj vtedy, ak sa názorovo nezhodli.
Ako sa u Ladislava Novomeského znášali evanjelická výchova a ľavicové presvedčenie?
Podmieňovali sa, k tomu presvedčeniu ho priviedla prísna evanjelická výchova, najmä zo strany mamy, ktorá jeho život nesmierne ovplyvnila. Nejaký čas žila vo Viedni, nejaký čas v New Yorku, videla núdzu, ale aj život bohatších ľudí, u ktorých pracovala ako – povedané dnešnými slovami – au pair. V USA sa starala sa o deti evanjelického farára, odtiaľ ju zavolali domov, do Senice, pretože sa mala vydať. Mala už dvadsaťtri rokov a bola stará dievka. Evanjelický farár v New Yorku sa volal Novomeský, no vôbec nesúvisel s pánom, ktorý prišiel z Budapešti, kde robil krajčíra, tiež sa volal Novomeský a za ktorého sa mama Ladislava Novomeského vydala. Otcovi zomrela druhá žena a on hľadal tretiu manželku, aby mal deti, predchádzajúce dve manželstvá boli bezdetné. Takže moja starenka prišla z New Yorku, dala sa dokopy s pánom Novomeským a žili v Budapešti. Pre ďalší život môjho tata bolo veľmi dôležité, že sa v roku 1904 narodil vo veľkomeste. Pomáhal v dielni svojho otca a už ako sedem-osemročný roznášal zákazníkom obleky električkou po celej Pešti. Sám. A aj inkasoval, dôverovali mu.
Obaja rodičia boli evanjelici. Otec si hľadal ženu v okruhu svojej konfesie, v okruhu rodnej obce a v rodine, ktorú poznal. O nejakých veľkých „námluvách“ sa asi nedá hovoriť. Vrátim sa k tej evanjelickej výchove. Stará mama, starenka odmala dennodenne čítala bibliu. Neviem, či tato chodil do kostola, predpokladám, že ako chlapec áno. V roku 1919 sa rodina vrátila z Budapešti na Slovensko do Senice. V Maďarsku vznikla Republika rád, po ruskom druhý socialistický režim na svete, tak sa pre istotu vrátili domov, nehovoriac o tom, že otec Ladislava Novomeského už bol vtedy chorý. Zomrel v roku 1921, predtým oslepol, lebo ako krajčír si veľmi namáhal oči. Tato v roku 1919 nastúpil na učiteľský ústav do Modry. Moja starenka chcela mať zo syna evanjelického farára a keď sa už k tomu nemal, tak aspoň učiteľa. Malo to byť povolanie prinášajúce kultúru, evanjelická cirkev – vtedy – na to dávala obrovský dôraz. Tato bol, samozrejme, konfirmovaný, poznal bibliu – nepoznám na svete nikoho, kto by tak poznal bibliu. Úryvky z nej využíval aj v literatúre, myšlienky z biblie rozvíjal aj v básnickej tvorbe.
Ako to však išlo dohromady s komunistickým presvedčením? Nevylučovalo sa to?
Išlo tam o sociálne veci. Aj cirkev, každá cirkev, podporuje chudobných, dnes napríklad bezdomovcov alebo uprchlíkov. Ešte v Budapešti otec cez leto pracovával v továrni Csepel, zbrojárskej fabrike, kde poznal robotníkov, prvýkrát videl fabriku zvnútra a videl, ako sa tam tí ľudia nadrú a aj tak nemajú ani veľmi čo jesť. Sociálna problematika ním zmietala, do toho prišla ruská revolúcia v sedemnástom roku. To ich – hovorím o otcovej generácii – motivovali, aby uvažovali ľavicovo, aby pomáhali, ak sa dá. Ale náboženstvo bolo prvotné. Bazírovala na tom jeho mama, pomáhala ľuďom a on mal doma príklad. Mama bola pôrodná babica, chodila po Záhorí a kopaniciach s taškou a rodili sa deti. Ju nezaujímalo, či v tej rodine boli alebo neboli peniaze, aj keď tie peniaze potrebovala, zvlášť po tom, čo jej zomrel manžel a ostala sama s deťmi.
Prejdime do 50. rokov. Ladislav Novomeský patrí ku komunistom, ktorí zažili odvrhnutie vlastnou stranou. Práve ona ich poslala do väzenia. Vnímal to potom ako krivdu?
Ako krivdu? On takto nerozmýšľal. Myslel si, že to bolo potrebné. Samozrejme, krivda sa stala, zavreli tých, ktorých nazývali „salonní komunisté“ a ktorí neboli pohodlní. Prvý veľký proces s členmi strany bol Slánskeho, zo štrnástich obvinených jedenásť obesili. Boli to veľmi vzdelaní ľudia väčšinou židovského pôvodu, ktorí pracovali v redakciách, predtým aj vo vysielaniach zahraničných rozhlasov, čo bola, samozrejme, pre stalinské myslenie, ktoré v tomto priestore začalo dominovať po druhej svetovej vojne, priťažujúca okolnosť. Prvotným podnetom k procesom bol vývin v Juhoslávii, jej vymanenie sa spod sovietskeho vplyvu. Stalin sa bál, že sa to môže stať aj v iných štátoch východného bloku. Juhoslovania išli vlastnou cestou, nezlikvidovali úplne súkromné podnikanie, mohli cestovať na Západ – Tito sčasti zachoval to, čo tu už nebolo. Stalinizmus ako každá totalita sa tiež bál vzdelaných ľudí, bolo potrebné ich zastrašiť. Nemohli zavrieť všetkých, no sústredili sa na známe, reprezentatívne osobnosti. Kto sedával v kaviarňach, „salónoch“? Sedával tam Clementis, sedával tam Husák, sedával tam Novomeský... Hoci po vojne už na to nemali čas, vedelo sa, čo robili predtým – oni a mnohí ďalší. Potom bola druhá skupina komunistov ako Široký, Bacílek, Ďuriš, ktorým „kaviarenskí intelektuáli“ nesedeli, neboli im dostatočne marxistickí, dosť radikálni pre triedny boj. Príliš rozmýšľali, preto sa ich potrebovali zbaviť. Strašným spôsobom to odniesol Vlado Clementis.
Keď prebiehal proces s Clementisom, váš otec tam musel svedčiť, bol k tomu donútený. Clementisa odsúdili na smrť a popravili. Ako to vnímal váš otec?
Strašne...
Dokázal o týchto veciach potom hovoriť, mal na to silu?
Nie. Nikdy o tom nehovoril. S Clementisom bol priateľ, rozumeli si aj literárne, Vlado písal básne, o čom sa veľmi nevie... Bol to človek blízky, ktorému otec mohol kedykoľvek zavolať. Neskôr sa už nemohli toľko stretávať, Clementis po rozpade Československa žil v zahraničí, pôsobil počas vojny najmä v Londýne, aj potom ako minister zahraničných vecí hodne cestoval. A naraz sa stala tá strašná vec, že otec musel proti nemu svedčiť. Obvinenia boli nezmyselné, výpovede obžalovaných a svedkov pripravené vopred, naučené, odpapouškovali ich tam, prerušovaní krikom a zastrašovaním prokurátora Urválka... Niekto sa ma pýtal, prečo museli takto vypovedať. Väzba a vyšetrovacie metódy boli také, že stredovek by sa mohol učiť. Všetci, takmer všetci napokon podpísali výpovede, ktoré nemali nijakú súvislosť s pravdou, so skutočnosťou, ktoré by boli za iných, menej tragických okolností až smiešne. Boli to nezmysly, napríklad že chceli zabiť Gottwalda. V tomto duchu sa niesla aj otcova svedecká výpoveď proti Clementisovi – vykonštruovaná, naučená. Vraj ešte pred svojou výpoveďou vedel, že Vlado Clementis sa ku všetkému priznáva, tak sa mal snažiť vypovedať tak, aby sa nelíšili, ale v každom prípade potvrdil, podtrhol to, čo chceli organizátori procesu počuť. Bola to strašná vec, do konca života sa z toho nespamätal. Po tom všetkom udržiaval kontakt s manželkou Vlada Clementisa Lídou, ktorá bola počas procesu zavretá a o nevedela nič o tom, čo sa deje. Po prepustení bývala v Prahe a s otcom sa stretávali pomerne často.
Viete, čo všetko vo väzení zažívali, akým spôsobom ich k výpovediam nútili?
Áno, viem to. Čiastočne od pána Löbla, ktorý ako jeden z troch obvinených proces so Slánskym prežil. Prišiel na návštevu a naplno hovoril o všetkých hnusných veciach, ktoré vo väzení musel podstúpiť. Tato mu to odobroval – „áno, áno, áno...“ – ale sám o tom nikdy nehovoril. S mamou sme to počuli spoza dverí, lebo keď k nám prišla takáto návšteva à la Husák či Löbl, chceli byť sami. Tí dvaja muži chceli byť sami, však je to aj v poriadku, tie ženy čo tam, akurát to kafe... Navzájom sa informovali o tom, čo nevedeli, potrebovali si to povedať ako muži.
Čítala som, že im dávali hlavu do výkalov. Je to pravda?
Áno. A viseli za nohy hlavou dole, ako keď prasa kuchajú. Alebo ich nechali stáť v ľadovej vode. Na to spomínal Husák, preto nechcel ani ako prezident ísť do Koledějov, zámku pri Prahe, kde ich v pivniciach mučili. Deň, noc, deň, noc, dôležité bolo, aby nespali. V ľadovej vode v pivnici nezaspíte.
Ako to vyzeralo doma, keď váš otec bol zatknutý? Nemohli ste sa na to pripraviť, nevedeli ste to vopred.
On to čakal, ale nepovedal nič. Mama vôbec netušila, čo príde. On áno, pretože sa nedotelefonoval tým svojim. Tušil to aj preto, že rok predtým ho dali dole z povereníckej funkcie. Nehovoriac o tom, že vedel, čo sa deje v Rusku, čo sa začína diať v Maďarsku a Poľsku, pretože zatýkanie straníckych funkcionárov sa rozbehlo vo všetkých týchto krajinách súčasne. Tušil, ale nechcel o tom hovoriť. Ja mu rozumiem, nechcel strašiť mamu. Niektorí ľudia sa čudovali, prečo jej to nepovedal, však by sa mohla nachystať. Ako sa nachystáte, vysťahujete sa? Presne sa na to pamätám, bola som doma, mala som šesť rokov, boli polročné prázdniny, prvá trieda. Tato išiel ráno do práce, okolo obeda zazvonili nejakí ľudia, ale bolo ich akosi veľa a všetci mali klobúky a kožené kabáty. Ako z filmu – gestapo. Mama vykríkla a hovorí: „To mi je jasné.“ Vošli, odstrčili nás – choďte tam, choďte hentam – začali prehľadávať skrine. Všetky knihy leteli doprostred izby, každá sa otvárala, strhávali náušnice... Na krku som mala andelíčka – zobrali andelíčka, zlaté retiazky a všetko takzvané bohatstvo odkladali na jednu skrinku. Trvalo to asi desať hodín, kam sme vošli, odtiaľ nás vyhodili a zamkli sa. Čo všetko zobrali, sme nevedeli, ale bolo toho plné auto. Či aj knihy, neviem, ale hlavne spisy, či mal aj nejaké politické, netuším. To bol úvod.
Potom bol váš otec obvinený z buržoázneho nacionalizmu. Narodil sa v Budapešti, manželku mal z Moravy: nebolo to obvinenie v týchto súvislostiach absurdné?
A čo mal znamenať ten prívlastok „buržoázny“? Že bol jeho otec krajčír? Že bol vzdelaný? To označenie nesúviselo ani s nacionalizmom, ani s buržoáziou. Oni žiadni nacionalisti neboli. Veď predsa komunisti sa považovali za internacionalistov.
Ako vnímal Ladislav Novomeský Slovensko a Slovákov v rámci Československa?
Slovensko bolo jeho vlasťou, strašne po ňom túžil, strašne ho mal rád.
Obvinili ho, že chce Slovensko odtrhnúť od Československa...
Ale veď preto bolo SNP, aby sa odčinila tá katastrofa, ktorou bol vznik slovenského štátu za fašizmu. Aby v budúcnosti nepozerali všetci na Slovákov ako na bývalých fašistov. A práve toho Povstania sa zúčastnil, hoci napokon nedopadlo, ako malo, pripravovali ho práve tí ľudia, komunisti aj nekomunisti, ktorých postihli procesy na začiatku 50. rokov.
V procese s vaším otcom bol hlavným obžalovaným Gustáv Husák. Akú v týchto súvislostiach zohral úlohu?
Hlavná a tragická vlna procesov prebehla v r. 1952 a vyvrcholila procesom so Slánskym. Výsledky procesov, rozsudky boli vopred dané, bola to hlavne propagandistická akcia pre domácu a časť zahraničnej verejnosti. Pre Západ to bola hrôza, vtedy tomu nemohli rozumieť. Najväčší proces dopadol katastrofálne, pripravovali sa ďalšie. Ale bol tu Gustáv Husák., Aj keď skoro v bezvedomí niečo podpísal, dokázal to, keď sa spamätal, odvolať, trvať na svojej nevine a tvrdiť, že ho donútili. Odmietal obvinenia, odmietal jesť a piť, vzdoroval. Nikto z ostatných obvinených toto neurobil, nemal tú silu. Nechcem povedať, že to bolo dané vekom, Husák bol od otca takmer o desať rokov mladší, ale možno mu aj to trochu pomohlo. Ale predovšetkým on mal takú náturu.
Prečo potom dokázal odolávať tak dlho?
Odmietali všetci, ale zlomili ich desivé vyšetrovacie metódy. Husák ich nejako prežil. Trpel ako blázon, nemal zuba, ale proste to prežil. Preto proces, pripravovaný omnoho skôr, museli odložiť až na rok 1954. Medzitým sa stali strašne dôležité veci: zomrel Stalin, zomrel Gottwald, v politickej sfére nastala istá obleva. Malá, to podstatnejšie prišlo až r. 1956 s Chruščovovým prejavom, ale predsa aspoň nejaká. V procesoch v tomto období, hoci ich viedli rovnakí ľudia ako predtým, už nebol tak bežným povraz, trest smrti. V ich procese najvyšší trest dostal Husák – doživotie. Ostatní to mali na dlhé roky – dvadsaťdva, dvadsať, pätnásť, tato dostal desať.
Ukazovali ste mi list, ktorý ste písali na vysoké miesta kvôli otcovi. Ako ste prežívali dobu, keď bol vyšetrovaný a väznený? Vedeli vaši spolužiaci, kto ste vy a kto je váš otec? Deti vedia byť kruté.
Vedia, veľmi... Ale ja nemôžem hovoriť o krutostiach, sama som ich veľmi nezažila, pretože som bola s mamou, tá ma držala pri živote. My sme sa sťahovali, najprv do Šumperka, tam sme boli dva a pol roka, potom do Prahy. Smiešne je, že ma nezobrala prvá základná škola, kam som patrila bydliskom, ktorá musí zobrať akékoľvek dieťa. Ale riaditeľ bol úplne vytreštený, keď počul meno, a povedal, že takúto žiačku nemôže mať na škole. V druhej škole U kostelíčka na Pankráci bol riaditeľ – dodnes si ho pamätám – pan ředitel Kolář a ten ma hneď zapísal, vtedy som išla z tretej do štvrtej triedy. Školský rok 1953/1954. Pan ředitel sa zachoval perfektne. Nech sa čokoľvek v živote a v rôznych dobách deje, veľmi záleží na konkrétnych jednotlivcoch. Není omluva, že ma ten prvý riaditeľ nezobral. Bol to strach, strach v tých ľuďoch. Päťdesiate roky bol strach a úzkosť. Keď sme ešte boli v Šumperku, správy išli cez tlampače na uliciach, menovali všetkých vlastizradcov – zo Slovákov to bola taká trojica Clementis – Husák – Novomeský, bolo to ešte predtým, než Clementisa popravili. Takže samozrejme, všetci vedeli, kto som, čo som. V tretej triede, ešte šumperskej, sme mali skloňovanie. Pani učiteľka ma postavila na stupienok a povedala: „Vyskloňuj nám slovo velezrádce.“ Je to nielen ošklivé slovo, ale aj sa zle skloňuje...
Vy ste v tej chvíli chápali, že ide o zámer?
Trochu áno, ale dieťa to tak neberie. Aj to hučanie tlampačov, keď sme sa presťahovali, do toho môj strýc počúval Slobodnú Európu, šumeli rušičky, aj mama mala ucho na rádiu, či sa niečo dozvieme, ale nič sme sa nedozvedeli.
Rodinná fotografia z ateliéru na Vodičkovej ulici, 1959.
Deti politických väzňov si svoj osud nevybrali, doplatili na niečo, čo vôbec nemohli ovplyvniť.
Je to pravda. Ale v žiadnom prípade to neberiem ako krivdu, ani nehovorím, že som trpela. Stále dnes počúvam, koľko ľudí vtedy trpelo... Vysmieval sa mi jeden spolužiak, nosil prak a na gumičke mal takého panáčika a pýtal sa ma: „Co tomu říkáš? Podívej se, jak tam visí...“ Bolo to v päťdesiatom druhom, treťom, po tých procesoch. Pamätám si, že som odišla preč. Poviem vám takú veselú príhodu „z natáčení“, z dní, keď zomrel Stalin. V škole bola vystavená Stalinova busta, podstavec bol potiahnutý čiernou látkou, stáli tam ako čestná stráž pionieri zo štvrtej triedy. My sme boli tretiaci a aby sme ich rozosmiali, robili sme na nich opičky. Vždycky som bola urehotaná, aj tam som sa rehotala ako kôň, videla to nejaká učiteľka, išla za riaditeľom a ten si zavolal mamu. Mama ma zbila, hodne, a triasla mnou a pýtala sa: „Nevadí ti to, že tí ľudia už zomreli? Že ich obesili, a ty tu robíš takéto veci.“ Ale to je decko, tomu nemôžete povedať Nesmej sa!, ber do úvahy ťažký politický život východnej Európy, mne to nič nehovorilo. Ja som nevedela, prečo je zavretý, nevedela som nič, nehovoriac o tom, že to nevedeli ani tí na istých miestach. Ani mama nevedela, prečo sa to vlastne stalo. Mama nebola politický človek, otec bol. Mama spievala, mama si hrala na klavír, mama si čítala, ale nebola politický človek, jej to nič nehovorilo.
Mohli ste otca navštíviť vo väzení?
Bola som tam dva razy, až po rozsudku. Väzba trvala štyri roky a ja som vtedy nesmela nikam, iba do školy a domov. Ani k starenke do Senice. Vtedy som hovorila iba česky.
Bolo možné pri návšteve vo väzení, aby ste sa s otcom objali?
Ale kdeže. Prvýkrát som ho videla na Pankráci, to sme sedeli za stolom a vedľa nás boli dvaja uniformovaní. Boli sme upozornení, že môžeme hovoriť iba o rodinných záležitostiach. Bolo jasné, že nedostával listy. Zomrela nám babička, mama sa o tom zmienila a on vytreštil oči... S hrôzou sme zistili, že nevedel nič. Buď mu ich nedali, alebo sa k nemu nedostali, lebo ho previezli do iného väzenia, z Leopoldova na Pankrác. Dosť mi pri návšteve vadilo, že si ma nevšímal, ale to hral, ako mi potom povedal. Nevedel, ako sa má správať. Mala som desať, bolo to v päťdesiatom štvrtom na Vianoce, tak aby som na seba upozornila, postavila som sa, aby videl aká som vysoká. Bola som vyššia ako mama, tá bola maličká, tak aby videl, že som ju prerástla. Nereagoval, len sa tak pozeral, nehovoril, oni nesmeli hovoriť. A aby sme sa my pýtali, ako sa má, to by bolo absurdné.
Keď sa otec z väzenia vrátil, boli ste v Prahe? Pamätáte si na ten moment, keď prišiel domov?
Strašný moment to bol. Bývali sme v Prahe na Vyšehrade, ďaleko od stanice električiek a autobusov, tam, kde je dnes stanica metra Vyšehrad, tam bola pláň, ako je dnes Palác kultury, písečná pláň – a na jej konci budova súdu. Nebolo to tak ďaleko z Pankráca k nám. Bola u nás neter Karla Plicku, ktorá nám požičala klavír. Sedela a hrala na ňom, bývali sme na prízemí vo vile rozdelenej na byty, z okna na druhej strane bytu bolo nádherne vidieť celú Prahu. Ale my sme sedeli v časti, odkiaľ bolo vidieť len plot. Keď išiel niekto po chodníku, videli sme polku hlavy. Boli Vianoce 1955, dva dni pred Štedrým večerom, veľká zima. Češi nenosia beranice... Mama sedela pri Ele, Ela hrala na klavír, mama pozerá z okna a vidí, že po chodníku ide perziánová čierna beranica. Ona vykríkla, ale že tak, že Ela – chorá na srdce – omdlela, padla na gauč modrá fialová v tvári. Mama utekala von záhradou, ja za ňou, len opakovala „To nie je možné, to nie je možné...“ Sú to situácie bez slov, nejdú pomenovať. Bol naprosto tichučký, kľudný, žiadne vyskakovanie meter vysoko, išiel pomaličky, iba sa tak šinul, nemohol dobre chodiť, mal čierne nohy, ako mu omrzli v tej ľadovej vode. Ani nevedel, či ide rovno. Bol tichý, zarazený, iba tak stál a pozeral. Mama poskakovala, ja som poskakovala, Elu sme kriesili...
Keď toto všetko prežil a vrátil sa domov, prečo sa nedištancoval, prečo nevystúpil z Komunistickej strany? Nemal pocit horkosti? Prečo nereflektoval svoju skúsenosť a tú stranu nezavrhol?
To je to strašné. Oni im povedali, že to, ako vypovedajú – tie nezmysly, naprosté lži – pomáha strane, že tým udržujú jej jednotu. Je to trošičku na hlavu. Aj mne sa to ťažko vysvetľuje. Je to proti ľudskému rozumu: tá strana ich ponížila, zatlačila na dno, popravila, mučila... A oni boli vďační, keď im neskôr, už v 60. rokoch, strana ponúkla naspäť členstvo. Toto nikomu nevysvetlíte. Iba ak tak, že oni stranu brali ako cirkev. Hoci urobila svinstvá, oni jej ostali verní, aby sa to svinstvo už neopakovalo. Zostal verný ideálom, pre ktoré žil. Ale vysvetlite to niekomu.
Myslíte si, že sa mal s tou stranou rozísť?
No v každom prípade tam nemal čo vstupovať. Keď sa vrátil, nemohol nič, to sa tiahlo do šesťdesiateho tretieho-štvrtého. Bol stále pod kuratelou bezpečnostných orgánov, doma sme mali odpočúvanie... Keď sa s niekým stretol, hneď sa o tom vedelo a bol zápis. Musel si dávať strašný pozor, takmer desať ďalších rokov trvalo, kým došlo k tomu, čomu hovorili rehabilitácia. Na Slovensko nesmel do šesťdesiateho tretieho roku, v šesťdesiatom prvom som s ním bola načierno v Senici u starenky, u jeho mamy. V tom istom roku sa prvýkrát stretol s Husákom. Bola som pri tom, bolo to veľmi dojemné. Dvaja väzni boli tichí, ostal mi len ten dojem tichosti, akí boli zakríknutí. Vtedy bol Husák tichý. Objali sa, čo nerobievali, a potom spolu debatovali do rána. Akurát si pamätám, že sa ma Husák pýtal, či chcem ísť na nejakú školu, vtedy som bola na gymnáziu.
Váš otec dostal v 60. rokoch titul národného umelca.
V šesťdesiatom štvrtom. To všetko mala byť náplasť, on to nazval náplasťou: náplasťou za kriminál, za utrpenie, ktoré tam zažil... Oni mu dali ceny za literatúru, za Vilu Terezu, možno aj za Stamodtiaľ a iné, a potom mu dali toho národného umelca. V Památníku národního písemnictví sú dopisy, v ktorých prosí stranu aj vládu, aby mu to nedávali, aby to nebolo udelené, ak to má byť náplasť za tie stratené roky. Sú na slobode, sú tu a to je dosť, netreba za to, čo bolo, dávať dodatočne nejaké ocenenia. V podstate to odmietol.
Takže nemal z toho titulu radosť?
Viete čo, mali sme dve skrine takých všelijakých medailí, otec mi ich dával na hranie do piesku, keď som bola decko. Nebral tie vyznamenania vážne, nikdy nechcel byť funkcionárom, donútila ho druhá vojna. Chcel debatovať, chcel písať, bol tvorivý človek.
Vnímal tie ocenenia ako niečo falošné, ako prázdnu formalitu?
Bol mimoriadne nad vecou. Mama mu schovávala články, ktoré proti nemu po zatknutí písali rôzni ľudia, aj jeho spisovateľskí kolegovia – Dominik Tatarka, Mňačko, Špitzer... Všetky mu ich odložila. Keď sa vrátil z väzenia, dala mu ten balík previazaný povrázkom a hovorí: „Toto si prečítaj!“ Zobral ho za ten povraz a išiel ho vyhodiť do kýbľa. On sa tým proste nebude zaoberať. Bolo to, bolo to zlé, no on sa nebude vyhýbať ľuďom, ktorí ho očierňovali neuveriteľným spôsobom, písali proti nemu brožúry ako Špitzer. Všetko nechal tak, stretával sa s nimi – a tí samí ľudia mu teraz dávajú ocenenia. Bral to s nadhľadom. Nejdem ich ospravedlňovať, ale písali zo strachu. Čo sa kydalo na neho – had, pes, zradca, velezradca... –, mohlo sa kydať aj na nich. V tej skupine sa mohli ocitnúť aj oni.
Keď v 60. rokoch začal reformný proces, ako ho vnímal? Ako nádej, šancu na nápravu? Alebo neveril, že by mohol byť úspešný? Ako vnímal Dubčeka?
Dubčeka vyniesla vlna nespokojnosti s Novotným. Ale mal odvahu, išiel s pravdou von a dokázal dať ľuďom nádej. Január 1968 otvoril cestu aj Husákovi. Postupne sa veci skomplikovali, ľudia sa začali organizovať nezávisle od Komunistickej strany, objavili sa aj návrhy na jej zrušenie. S týmto sa otec nevedel vyrovnať. Začal mať obavu, aby nebol ohrozený samotný socializmus. Zdalo sa mu, že je ohrozená vec, ktorej pevne veril a zasvätil celý život. Myslím si, že v jeho postojoch bola rozhodujúca tá viera, bol presvedčený, že socializmus v netotalitnej podobe ešte má čo ponúknuť. Vždy, keď nastáva politická zmena – nemusíme hneď hovoriť o revolúcii – objavia sa rôzne živly, konjunkturalisti, ktorých účasť aj správnu vec kompromituje. Otec chcel spravodlivý systém, aby ľudia mali byty, zamestnanie a všetko potrebné k spokojnému životu.
Bol idealista. Aký bol jeho postoj k politickému vzostupu Husáka v r. 1969? Boli vtedy ešte v kontakte?
Od roku 1965 do roku 1968 k nám Husák chodil často. Ešte predtým, keď koncipoval Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní (1964), s tatom konzultoval isté veci a pýtal sa ho na jeho názor. Otec v Povstaní pôsobil politicky, nikdy nechodil so zbraňou, keby ju mal použiť, zastrelí skôr sám seba než iného.
Husák mal mesiášske sklony. Tak ho vnímal aj otec. Po okupácii išiel zachraňovať do Moskvy, čo sa dalo, po návrate tvrdil, že dokáže s tými Brežnevmi, Kosygynami a ďalšími potrebné vyjednať tak, aby krajina mohla žiť ďalej. Nedokázal, to by nedokázal nikto.
Keď prišli tanky, bol tato v zúfalom stave, už vtedy začínali tie zdravotné problémy, ktoré v r. 1970 vyvrcholili mŕtvicou. Husák sa stal v apríli 1969 prvým tajomníkom strany, odišiel do Prahy a od tej doby sa už nikdy nevideli sami. Ak Husák navštívil otca v sanatóriu, prišiel s celou delegáciou, pretože údajne podľa protokolu nemohol prísť sám. Veľmi ma to mrzelo, chcela som, aby prišiel za tatom ako priateľ, k posteli, v bačkorách, chytil ho za ruku a povedal mu: „Nech už bolo, čo bolo, ťahali sme to spolu celý život, neboj sa, budem pri tebe.“ Predstavovala som si niečo ľudské... Nedošlo k tomu, pretože vždy prišla celá delegácia, raz tam bol Štrougal, raz niekto iný, sprevádzali ich policajti alebo nejakí poskoci, stáli vo dverách. Jedného som raz zo zúfalstva kopla do nohy a on sa spýtal: „Prečo má ten pán tak zúrivú dcéru?“ Tak som bola vždy napálená. Museli sme byť vždy pri tom, pretože jemu bolo treba pomôcť do kresla. Nemohol ležať a hľadieť do stropu, a oni by stáli nad ním...
Hovoríte, že vzťah Husáka a vášho otca bol veľmi špecifický. Aký teda bol? Otec bol starší.
Áno, otec bol takmer o desať rokov starší. Husák sa veľmi nezveroval, bol to technokrat, ktorý išiel životom bez empatie a navonok prejavovanej citovosti, vyrastal bez matky a ako dieťa iste nebol hýčkaný, vyšiel z chudoby a všetko, čo dosiahol, si vydobyl vlastnou prácou, aj to právnické vzdelanie. Povedal svojej druhej žene Viere Millerovej, novinárke a prekladateľke, že počas štúdií obdivoval Novomeského, jeho politickú a kultúrnu publicistiku v DAV-e, jeho básne, a že sa s ním veľmi chcel zoznámiť. A tak sa dali dokopy, pri nejakej ceste medzi Prahou a Bratislavou. Tato v ňom videl silnú osobnosť. Ťažko hovoriť o priateľstve. Husák bol silný a pevný v názoroch i v spôsobe, ako ich vyjadroval. To zasa imponovalo tatovi, ktorý bol ďaleko citovejší. Nehovorím, že nebol pevný, ale vedel trošičku uniknúť do výšin. Neviem povedať presne, v ktorom roku sa stretli, no niť vzájomného vzťahu sa tiahla celým ich ďalším životom. To nešlo pretrhnúť. A hoci tato mal už v šesťdesiatom deviatom voči Husákovi výhrady, nepovedal mu to. V roku 1970 chcel vystúpiť z ÚV KSS, o demisii informoval najprv Husáka listom, aby to nevyzeralo, že ho chce podraziť. Tri listy som niesla na poštu, či prišli adresátom, neviem, ale demisia nebola, lebo tato ochorel. Do konca života bol vedený ako člen slovenského ústredného výboru strany, tak o ňom písali aj v novinách. Veľmi trpel nespravodlivosťami, previerkami, ktoré na začiatku normalizácie postihli tých, čo nesúhlasili s okupáciou. Husák bol vo funkciách izolovaný, na ústrednom výbore a potom neskôr na hrade ako prezident. Nebyť Vierky, jeho manželky, u ktorej bolo možné intervenovať v prospech postihnutých, nevedel by o ničom. Bol obklopený českými komunistami, ktorí nemali ľudskú úroveň... Kapek, Jakeš – čo to bolo za ľudí? Husák bol osobnosť. Ale toto sa v Čechách nenosí.
Keby váš otec žil dlhšie a bol zdravý, aký postoj by zaujal k spoločenskému dianiu v 70. rokoch? Podpísal by Chartu 77?
Verejne by určite nešiel proti Husákovi. Či by vystúpil zo strany, neviem. Vzdal by sa funkcií v straníckom aparáte. Obávam sa, že Chartu by nepodpísal, pre neho by bola príliš antikomunistická. Podpísali ju jeho priatelia, napríklad Stanislav Budín, v medzivojnovom období aj šéfredaktor Rudého práva, s ktorým po prepustení z väzenia trávil každú nedeľu.
Dnes je Ladislav Novomeský vnímaný najmä ako spisovateľ. Napísal niečo aj pre vás, báseň, rozprávku...? Čo máte najradšej z jeho tvorby?
- Stamodtiaľ a iné (1964), väzenské básne. Za dobré chovanie mu tam dovolili písať básne, ale pri prepustení mu ich nedali, básne z tejto zbierky písal až po prepustení na slobodu v Památníku národního písemnictví. Sú to krátke, ale emotívne mimoriadne výpovedné básne. Mne napísal báseň Pionierke a desaťročnej, naspamäť ju neviem, štvala ma tam tá pionierka. Do pioniera ma najprv nezobrali, plakala som, že ma opäť vylúčili z kolektívu, a keď už áno, tak som mu o tom napísala.
Pri pohľade do minulosti sa na Slovensku hovorí o nedostatočnom, malom zastúpení inteligencie, ľudí, na ktorých by dnes spoločnosť mohla stavať. Aký je podľa vás prínos Ladislava Novomeského ako básnika a ako politika?
Myslím, že toho ovplyvnil veľmi veľa. Nebudem hovoriť ani tak o konkrétnych činoch, o tom, že ako povojnový povereník školstva v krátkom období dva a pol roka inicioval založenie viacerých relevantných kultúrnych inštitúcií, ktoré fungujú dodnes, národnej galérie, filharmónie, že bol pri založení umeleckého vysokého školstva, ale aj dvoch stoviek základných škôl... Myslím si, že po ňom zostali nosné veci. K jeho ideám i tvorbe sa vracali ďalší, vidno to aj vo filmovom dokumente o vynikajúcom slovenskom básnikovi Válkovi. Nebolo toho málo. Historický vývin Slovenska nie je veľmi kontinuitný, rýchlo sa menili režimy, zároveň tam bolo silné náboženské cítenie, najmä katolícke, hoci aj mnohí z nich vstúpili do komunistickej strany. Na Slovensku sa miešali protikladné veci. Kostol s komunistickou stranou, kresťanstvo s fašizmom počas slovenského štátu, ktorého prezidentom bol farár... Prostí ľudia si to neuvedomovali, pamätajú si, že „za Tisa bola plná misa...“ V jednej relácii sú ako najväčší Slováci ponúknutí Cyril s Metodom – boli to vôbec Slováci? – potom Jánošík a za ním nasleduje Dubček. A je tam aj Husák. Akoby nevedeli, koho sa chytiť. Slovensko stále hľadá svoju históriu.
Čo ste o vašom otcovi ešte nepovedali?
Že si ho vážim. Hoci som ho kritizovala a bola aj drzá. Že si ho vážim a som naňho hrdá. Napriek výhradám voči jeho ľavicovej orientácii v politickom a straníckom slova zmysle. Nejaká kontinuita sa však zachovala, niektoré moje vnučky sa venujú profesionálne charite. Najstaršia bola nedávno ocenená škótskou charitatívnou organizáciou za prácu s menšinami.
Redakčná poznámka:
Rozhovor je autorizovaným prepisom rozhovoru, ktorý pre Český rozhlas pripravila a nahrala Kamila Schusterová. Ako celok odvysielaný nebol.
Fotografie pochádzajú z archívu Eleny Bútorovej-Novomeskej.
Biografický profil Eleny Bútorovej-Novomeskej napísal historik Zdeněk Doskočil, ktorému redakcia ďakuje za sprostredkovanie rozhovoru.
Prepísal Vladimír Barborík.
- prečítané 4015x
