Plav

Práve tento chiazmus nádeje a katastrofy prináša záchranu nádeje pred jej demaskovaním ako len katastrofy: ako ilúzie či nenaplneného pohybu túžby, ktorá všetko ničí.

Geoffrey H. Hartman[1]

Základom zbierky Nóry Ružičkovej s názvom Súčasnosti (2021) je komponovaný súbor rôznych privlastnených a upravených neumeleckých textov. Ide o materiály rôzneho datovania, ktorých témou – ako sa nie práve šikovne píše na záložke knihy – je na prvý pohľad čas a najmä prítomnosť. Je to teda množstvo minulých predstáv o súčasnosti. O tom, akú minulosť i budúcnosť má tá-ktorá súčasnosť. A tiež množstvo predstáv s rôznym osudom. Aj keď nebudeme zachádzať do podrobností, pramene pochádzajú v zásade z dvoch oblastí, v ktorých sa autorka profesionálne pohybuje, z výtvarného umenia a literatúry, respektíve východiskom sú texty, ktoré sú súčasťou ich umeleckej prevádzky. Ďalšie texty sú obsahovo zviazané s rodovou problematikou, ktorej sa Ružičková tiež venuje. K tomu prirátajme texty z ďalších oblastí, ktoré sú voči týmto sféram na prvý pohľad vzdialené (mliekarenská výroba, rybárstvo, včelárstvo atď.), no zásluhou rôznych operácií nadobúdajú či simulujú vlastnosti textov o spoločnosti. Z uvedeného rámca je zrejmé, že pri výbere materiálu sa uplatnila súhra zámeru a náhody, priamej a nepriamej súvislosti, vecnej príslušnosti i asociatívnej podobnosti, metonymie a metafory.

Podobnosti

Koncepčne môže Ružičkovej súbor pripomínať beletrizovaných „sprievodcov“ dejinami, napríklad Atlas zabúdania od Petra Krištúfka (2014, druhé, doplnené vydanie 2018). Organizačný princíp tejto autorskej kroniky posledných sto (a viac) rokov Slovenska možno pomenovať ako lineárno-metonymický. Každý zastúpený rok v nej reprezentuje faksimile nejakého dobového dokumentu oficiálnej alebo privátnej proveniencie. Krištúfkova kniha je spracovaná pomerne výpravne, už dizajnom sa hlási k štatútu slovesno-obrazového artefaktu, ktorý zodpovedá trendu ostalgickej retroestetiky.

Pri porovnaní s Krištúfkom sa zároveň ukáže odlišné smerovanie, ktorým sa uberá Ružičkovej kniha a ktorým sa navodzuje aj jej odlišná recepcia. Tým nie je ani mementorovanie, ani, napríklad, adresná kritika či revizionistická historiografia umenovednej, literárnovednej či všeobecne mediálnej prevádzky, hoci súčasťou súboru sú aj texty z pomerne nedávnej praxe a miestami sa objavia aj vlastné mená či iné reálie.

Koncepčne bližšia než prvý uvedený príklad je tvorba česko-francúzskeho autora Patrika Ouředníka. Jeho tvorba je situovaná na rozhraní beletrie, encyklopedistiky, esejistiky, antropológie a kultúrnej kritiky. Knihy utvára ako antológie, hesláre či iné katalógy, ktoré sa zameriavajú na isté problémové okruhy, pojmy, koncepty a kontexty ich utvárania, fungovania a reflektovania. Venuje sa myšlienkovým mechanizmom, stereotypom a mýtom v individuálnom a spoločenskom živote. Na rôzne historicky, sociálne a jazykovo podmienené prostredia sa díva prostredníctvom jazyka, ktorý používajú na komunikáciu, ale aj na manipulácie a mocenské ciele. Voči vplyvu reduktívnych automatizmov stavia slobodu a oslobodzujúci účinok tvorby.

Súčasnosti, podobne ako veľká časť predchádzajúcej tvorby Nóry Ružičkovej, majú charakter inštitucionálnej kritiky. Autorke sa pritom ako jednej z mála aktérok, ktoré sú súčasťou slovenského literárneho poľa, darí vytvárať také zásahy do verejného diskurzu, ktorými sa vyznačuje tretia vlna tejto kritiky.[2] Tá kombinuje aspekty prvej (dištancovanie sa od inštitúcií, ako sú múzeá, akadémie či literárne inštitúcie) a druhej vlny (nemožnosť neparticipovať na inštitucionalizácii) a zároveň sa zameriava na kritický výskum spoločnosti. V Ružičkovej tvorbe tak nachádzame akcent na skúmanie a prevracanie mocenských hierarchií, ktoré verejné naratívy a vizuálne reprezentácie spolutvoria a udržiavajú.

Postupy, materialita, telesnosť (čítania)

Autorka skúma, ako diskurzy verejného priestoru generujú, šíria, ustaľujú a medzi generáciami prenášajú normy týkajúce sa tokov a prerozdeľovania zdrojov. Text kladie dôraz na reguláciu tela prostredníctvom práce, ktorú má telo v záujme udržiavania ustálených hierarchií vykonávať. Autorka apropriatívnymi postupmi tvaruje fragmenty diskurzov, čo jej umožňuje spájať estetické modelovanie materiálu, pri ktorom kľúčovú rolu zohráva básnická skratka, s kritickým zameraním tvorby.

V spôsobe, akým Ružičková tieto texty predkladá čitateľovi, možno identifikovať dve roviny modifikácií. Jedna sa nepochybne týka obsahovej stránky výpovedí, naisto syntaxe, možno do istej miery lexiky. Uberanie, vyberanie, rytmizovanie. Autorka sama pri Súčasnostiach hovorí o zhusťovaní.[3] Nie je však naším cieľom porovnávať to, čo je zapísané v knihe, s pretextami. Nie každý čitateľ má týmto smerom otvorené dvere.

To však už neplatí pre druhú rovinu, ktorú tvoria prostriedky a nástroje knižného grafického dizajnu a najmä typografickej úpravy. Tie sú pri bežnej produkcii a spotrebe knižného tovaru chápané ako samozrejmosť, remeselne raz lepšie, raz horšie zrealizované. V prípade Ružičkovej zbierky práve vonkajšia úprava textov signalizuje privlastnenie a zmenu funkcie vstupného materiálu. Ide o súbor neverbálnych intervencií, ktorých intenciou je v zásade posun od pôvodných funkcií textov k funkcii estetickej. Spojenie týchto prvkov s obsahovým zameraním apropriovaných textov má potom analyticko-kritické účinky.

Očividné je to pri zalomení textov do podvojnej formy. Tie napísané vo veršovo-strofickej forme a zalomené na stred sa striedajú, s tými, ktoré sú zalomené do bloku a ich riadky zaberajú celú šírku strany. Až na posledné riadky, tie sú vycentrované, a tým akcentované. Oboje, znova, zodpovedá autorskej pracovnej metafore zhusťovania (porovnaj s preparovanými textami vytváranými metódou uberania v zbierke práce & intimita). Rytmus striedania oboch foriem nie je úplne pravidelný, má svoje premenlivé tempo. Táto úprava zbavuje texty väzieb na ich pôvodné funkcie a vytvára autonómny celok s vlastnými pravidlami produkcie a recepcie.

Ide však napríklad aj o snahu maximálne vycizelovať radenie (medzerovanie) písma, svetelnosť či hustotu textu s cieľom dosiahnuť, že  voľný priestor medzi jednotlivými literami a slovami v súčinnosti so zaplneným miestom na ploche vytvára relatívne pravidelný, rovnomerný a harmonický dojem napriek tomu, že počet i rozloženie znakov reálne kolíše z riadka na riadok. Pozornosť venovaná práve vizuálnej stránke textov presviedča čitateľa, že číta estetickú výpoveď, akokoľvek tomu obsahovo-štylistické vlastnosti textov nezodpovedajú. Zároveň je to akési „pozadie“, na ktorom nadobúdajú príznakové významy rôzne nastražené odchýlky.

Upriamovaním časti našej pozornosti na vizuálnu stránku textu Ružičková okrem iného vracia čitateľa k percepcii, k telesne podmienenej rovine čítania. Výrazne sa tento aspekt prejavuje vtedy, keď sa čitateľ stretne s miestami, ktoré narúšajú konvenčnú typografickú úpravu a problematizujú čitateľské očakávania príznakovým použitím typografických prostriedkov. Pre tieto decentné narušenia súborne platí, že narábajú s materialitou jazyka. Nie je ich nadbytok, skôr až úzkostlivo je strážená miera ich výskytu. Navyše, niektoré sú dobre ukryté a pohybujú sa na hranici zámeru a chyby.

Možno to priblížiť na dvoch príkladoch, ktoré sa viažu na názov. Na titulnom liste má slovo súčasnosti dve bodky nad i umiestnené vo vertikále. V texte 2019 je toto slovo vysádzané dvakrát cez seba s drobným posunom. Oba prípady predstavujú minimálne parciálne repetície, duplikácie, ktoré zakladajú odchýlku od bežného zápisu. Prvý prípad navodzuje hmatový vnem (smietka, špinka prilepená na strane). Druhý pripomína stav rozostreného videnia. Alebo, povedané práve jazykom zrakových skúseností, v prvom prípade akoby sme videli viac (žeby lepšie?) než pisateľ, v druhom zasa horšie, slabšie. Okrem toho, že sú príkladmi na metódu zahusťovania textu, obe miesta zároveň korešpondujú s posunom od singularity k pluralite, ktorý obsahuje samotný názov.

Príkladov materializácie, ktorá akcentuje percepčnú zložku recepcie, je viacero. Často pritom narábajú so vzťahom medzi slovom či vetou ako jazykovou výpovednou jednotkou a veršom či riadkom ako vizuálno-formálnou stránkou výpovede. Niektoré z nich sú viditeľnejšie  a budeme ich považovať za schválnosti, ako napríklad zošikmený riadok pri výpovedi 1968: „na smolenickej konferencii o úlohe umeleckých avantgárd sme sa pokúsili“. V mikrokontexte sa vyskytujú pojmy/metafory ako uzavretý kruh, priamka či odrazový mostík. Formálnou príčinou je hľadanie cesty, ako usporiadať vzťah medzi časťou a celkom v prípade, že riadok sa vymyká parametrom stanoveným pre celok. Riešenie vnáša nepokoj do rétoriky úryvku postavenej na geometrických klišé: „uzavretý kruh ťažko premeniť na priamku“. Zároveň predsa len navodzuje podobnosť práve s typografickými postupmi historických avantgárd. Ikonizuje sa teda koncept (rekurzivita novátorstva), nie povedzme sémantika konkrétneho slova, čo je najbežnejšia forma takejto priestorovej vizualizácie.

Báseň 1990 narába s odbornou terminológiou, ktorá z ekonomického hľadiska reflektuje otázku reprodukcie a produkcie (nevedno presne čoho), a jej záver pozostáva zo slov: „zásah do reprodukčných funkcií vedie k maximálnemu využitiu priro- / dzeného reprodukčného potenciálu k optimálnej produkciiiiiiiiiiiiiiiiiiii“. Posledné slovo je nadstavené o toľko znakov „i“, aby sa dosiahol pravý okraj textu zarovnaného do bloku. Keďže znak pôsobí ako ikonické stvárnenie, napodobnenie ľudskej postavy, celý text nadobúda vzťah k ľudskému, spoločenskému kontextu, hoci pôvodne mohol byť (a zrejme aj bol) jeho predmet inej povahy.

Patrí sem aj delenie slov s lokálne významotvornou funkciou. K textu z/o/na námet roku 1928 náleží posledný utopicko-anticipačný verš: „novala by skutočná a opravdivá demokracia“. Jeho prvé slovo vzniklo rozdelením slovesa „panovala by“. Týmto zásahom sa posilňuje, priťahuje pozornosť na tú časť slova, ktorá pripomína slovo nový (nazvime to príležitostnou básnickou etymológiou). To svojím významovým zameraním korešponduje s ostatnými atribútmi, ktoré sa tu pripisujú dobovej predstave či ilúzii o istej forme demokracie. Tiež je to jeden z leitmotívov knihy. A aj jeden z pojmov, ktoré zbierka skúma a problematizuje.

Čas a trajektórie

Ako sa už povedalo, v popredí zbierky je časovosť. Na jej problematizáciu upozorňuje už plurál v názve. Zneistenie vo vzťahu k plynutiu času, k chronológii ako základnému modelu či východisku interpretácie historického vývoja vytvára tiež spôsob, akým sú posunuté letopočty sprevádzajúce jednotlivé texty. Iste plnia primárnu datovaciu funkciu. Možno sčasti pripustiť, že slúžia aj ako indikátory námetovo-štylistických vlastností jednotlivých textov. Dá sa to vyjadriť rôznymi predložkovými väzbami: text z roku X, text o vnímaní a jazykovom stvárnení súčasnosti v roku X, text na námet prinesený do hry rokom X. Takto je už ich význam v chronológii zároveň oslabovaný v prospech priestorového kritéria. Nahrádzajú paginovanie a v obsahu sú usporiadané do útvaru, v ktorom je recepčný kľúč časovej postupnosti alternovaný priestorovým kritériom: poukazujú na simultánnu prítomnosť označovaných prvkov v danom celku, reprezentujú rozmiestnenie textov na dvojstranách.

Vráťme sa však ešte na začiatok, ak možno vôbec o začiatkoch hovoriť – vráťme sa k názvu. Príznakový plurálový tvar lexémy „súčasnosť“ naznačuje nečakanú repetitívnosť vo vzťahu ku konceptu, ktorý už svojím jazykovým použitím signalizuje, že v sociálnom imaginárne je kódovaný ako singularita. Transgresia, vykĺbenie, prestúpenie v názve nie je transgresiou štruktúrnou (plurálový tvar „súčasnosti“ je ústrojný) – ide o porušenie úzu na rovine reálneho rečového použitia. Komplikovaný vzťah medzi očakávaným a akceptovateľným, bežným a možným, ktorý názov naznačuje, je symptómom konzistentného rušenia binárnych opozícií, ktoré sa ako logocentrické konštrukty podieľajú na tvorbe nepriepustnej makety sveta z jazyka a interpretácií. Multiplicita súčasností vytvára dusivú atmosféru „sústavnej prítomnosti“, časové nekonečno, v ktorom sú všetky body bezobsažné. Súčasnosť v množnom čísle odkazuje nielen k terajšku, aktuálnosti, ale aj k synchrónnosti, zosynchronizovaniu viacerých časových rezov, ktoré sú následne nanovo prekomponované.

Ilúziu výnimočnosti, ktorú si príslušníci každej historickej epochy vytvárajú o sebe a svojej dobe, zbierka načrtáva kompozične aj graficky. Pozrime sa napríklad, ako je v básni 2017 na konci riadku rozdelená lexéma „nadzmyslovosť“. Časť slova, ktorá kóduje zmysel (vo vzťahu k telesnému vnímaniu aj k zmyslu konania či života), je odseknutá tak, že vytvára falošnú etymológiu a spája zmysel so slovom. Riadok začínajúci týmto fragmentom potom smeruje k interpretácii, v ktorej je zmysel, obsah tvorený z jazyka bez spätosti s vonkajším svetom: „minulosť bola temná súčasnosť bola lepší zajtrajšok ktorý stále ne- / prichádzal v odklone od aktuálnosti v prospech zmyslovosti a nadzmy- / slovosti založenej na nových syntaktických väzbách nového hľadania“.

Aj úvodná báseň zbierky ikonicky naznačuje historickú opakovanosť diskurzívneho modelovania súčasnosti ako akcentovaného bodu na časovej osi. V prvých troch veršoch sa anaforicky opakuje slovo súčasnosť, ktoré po riadkoch klesá doľava po diagonále a text zarovnaný na stred končí epiforickým „Now“, ktoré tiež klesá diagonálne doľava v posledných dvoch veršoch. Podobne do kruhu uzavretá je druhá strofa básne. Cyklická návratnosť zdôrazňovania výnimočnosti práve toho bodu v čase, ktorý sa zhoduje s momentom tvorby a recipovania textu, je tu modelovaná ako opakovanie s obmenami: „now“ ako medzijazykové synonymum „súčasnosti“ (prvok z dnes hypercentrálneho jazyka) nesie v sebe historizujúci atribút.

Práca a ekonómie

Pokiaľ by bolo potrebné všímať si ešte nejaké tematické osobitosti, u Ružičkovej je to zaiste stimulovanie úvah nad pojmom práce. Nie je to prvá jej kniha s akcentom na ponímanie a súvislosti práce. Svedčí o tom ostatne už názov zbierky práce & intimita (2012), výrazná je aj v spoločnej knihe s Mariannou Mlynárčikovou <-abc-> (2018). Motív práce teda poskytuje jednu z komplexných interpretačných priziem, cez ktorú možno čítať nielen Súčasnosti, ale tiež dlhodobé projekty básnického a umeleckého výskumu Nóry Ružičkovej.

Aktuálna zbierka, podobne ako prevažná väčšina autorkinej tvorby, vytvára dialóg s kritickou teóriou 20. a 21. storočia, ktorá okrem iného skúma ekonomické teórie a rozoberá konceptualizáciu práce v kontexte (psychologickej a sociálnej) ľudskej slobody a jej odnímania, v kontexte problému slobodnej vôle, sociálnych rozdielov a ekologických následkov pôsobenia človeka na planétu. Ekonómia, práca, regulácia investícií – časových, finančných, emocionálnych, libidinálnych a iných – prepájajú disparátne tematické domény, z ktorých pochádza textový materiál zbierky. Z básnického výskumu súčasností vo vzťahu k ekonómii a z úvah nad smerovaním dejín na povrch vystupujú súvislosti medzi zdrojmi (elán, krv, energia), pohybom (jeho trajektóriami – chaotickými, kruhovými, lineárnymi, špirálovitými), hodnotou (plodmi, cenou) a cieľom. Zdroje ako potenciality sa na synchrónnych rovinách pohybujú nekoordinovane, vymykajú sa vedomej kontrole, no pretexty vytvárajú dojem smerovania k šťastným a radostným budúcnostiam. Vďaka postupu, ktorý autorka zvolila, tak básne odkrývajú ich vnútorné protirečenia, prerieknutia: kurátori sa v nich „hekticky pohybujú po svete“, najmladší umelci sa podieľajú na kultúre „horúčkovitými aktivitami a iniciatívami“, pohyby aktérov pripomínajú pohyb častíc či fyziologické procesy, pulz či dych. Vrstvenie fragmentovaných naratívov demaskuje, ako samovoľne sa vkladá zmysel do aktuálnych pohybov: „súčasnosť / nie je len to, čo sa podarilo / ale aj to, k čomu sa smerovalo / a nedošlo“.

Texty si všímajú pohyb a smerovanie na mikro- aj makroúrovni a často pracujú s lexikalizovanými metaforami ako s archeologickým materiálom. Reč vyňatá zo svojho pragmatického použitia akcentuje telesnosť a materialitu ako prvky reálneho sveta, ktoré lexikalizácia a tvorba virtuálnych svetov z jazyka zneviditeľňuje. Pri čítaní tak z reliéfov textov, do veľkej miery obsahovo vyprázdnených, vystupujú obrazy ako „prítok čerstvej krvi“ či „pulz na vlastnej ruke“ a materialita znakov. Jedným z takýchto prvkov je aj vpád vlastných mien – ich singularita a spätosť s konkrétnym denotátom vytvára v plynutí textu bariéru, ktorej výsledkom je často komický efekt: „a v tomto je obsiahnutá aj čarodejná voda / ktorú v džungli sveta zanecháva súčasnému človeku / Solotrukova stopa“.

Komické v podobe irónie, satiry či grotesky, spomínaných v recenzných ohlasoch na Súčasnosti,[4] je efektívnym nástrojom spoločenskej kritiky aj v dielach kolujúcich primárne v estetických komunikačných okruhoch. Prosté konštatovanie prítomnosti takýchto prvkov bez ďalšej interpretácie však o diele vypovedá málo – groteskné scény predsa nájdeme rovnako v Kafkovom Procese ako v epizódach Labkovej patroly. A iste sa zhodneme, že presah, ktorý majú, je značne rozdielny. Totiž: v Súčasnostiach je rovnako veľa – úprimného, súcitného, horúčkovitého – hľadania cesty von z plochého sveta ako výsmechu z márnosti všetkých snažení. Základným indikátorom je už miera a jej prekročenie, ktoré sa prejavuje v Ružičkovej nástojčivom trvaní na koncepte, v jeho trpezlivom, precíznom, no stále dosť interpretačne otvorenom rozvinutí do zbierky.

Záver č. 1

prívrženci tzv. novosti, resp. literárneho vývinu

posledná úspešná autorka nezhasla

povedané by nebolo dovolím si nesúhlasiť

invenčnosti predvídateľnosti v novom

žiariacich bodov

floskulou

V. Mikulu možno pobavia plány

prečo je kniha anachronická

čo v treťom tisícročí, v ére

dnešné

dekády mnoho ráz stečené suchšie slzy smiechu

(((((((((((((((((((((((((((((((((((((((((1998)))))))))))))))))))))))))))))))))))))))))

Záver č. 2

Celkom na záver, hoci bez dopytu z publika, niekoľko „veselých príhod“ či pozorovaní z doterajšieho priebehu tejto inštitucionálnej kritiky. Vydavateľ Juraj Kuniak pred odovzdaním textu do tlačiarne vyjadril prianie rozšíriť knihu o niekoľko strán, napríklad o doslov, so zámerom, aby výsledný produkt v porovnaní s inými nepôsobil až nepatrične tenko. V ďalšej fáze „vraj tlačiar v procese výroby zastavil stroj, volal Kuniakovi a hlásil chybu v sadzbe, išlo o jednu z tých zámerných chýb, ako sa ukázalo.“[5] Zástupca literárnokritickej inštancie (ako feminista) zas je toho názoru, ktorý azda len z ostychu nesformuloval priamo ako odporúčanie, že básne by „vystačili na časopisecký cyklus, ktorý by im pristal viac.“[6] Návštevník najobľúbenejšej slovenskej kníhkupeckej siete knihu nájde spolu so všetkými ostatnými básnickými zbierkami v regáli humor/poézia.

(Ivana Hostová pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i., Jaroslav Šrank pôsobí na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty UK.)