Plav

„Predstav si... Zavri na chvíľočku oči a skús to,“ (Kompaníková, s. 5) hovorí rozprávač v úvode k Hlbokomorským rozprávkam a tieto pokyny adresuje dieťaťu, ktoré sa učí čítať. Predstav si v zmysle sprítomni si obraz, ktorý v knihe sleduješ, vnímaj ho tak, aby ti niečo vysvetlil, aby na teba pôsobil. Spisovateľka Izabela Filipiak podobne oslovuje tých, ktorí sa učia písať: „Skús si predstaviť moment zo života človeka..., ktorý má obzvlášť vyvinutý čuch. Alebo naopak, necíti vône“ (Filipiak, s. 160). Tieto školské inštrukcie nezaručia, že malý čitateľ a začínajúci spisovateľ si v danej chvíli naozaj niečo predstavia. Predstava sa nedá vnútiť. Naznačujú však – v zjednodušenej forme – prítomnosť  špecifickej interakcie medzi spisovateľom a čitateľom. Podobu tohto kontaktu alebo stretnutia určuje zážitok vyvolaný textom.

Elias Canetti v knihe Svědomí slov mal nasledovné očakávania voči tým, ktorí píšu: „...měli by (...) se stát každým, i tím nejmenším, nejnaivnějším, nejbezmocnějším. (...) Je to tajuplný, svým způsobem dosud sotva prozkoumaný proces“ – písal v sedemdesiatych rokoch –, „a přece je to jediný opravdový přístup k druhému člověku. Lidé se tento proces pokoušeli nazývat různě, mluví kupříkladu o vcítění se či empatii (…). Ale ať už to člověk nazve jakkoli, o tom, že jde o cosi skutečného a přitom velmi cenného, se sotva odváží někdo pochybovat“ (Canetti, s. 277 – 278).

Sociálnu empatiu chápem ako typ emocionálnej dispozície jednotlivca, jeho schopnosť predstaviť si a vnímať situáciu tých druhých a zároveň nenarušiť ich autonómiu. Neumiestňovať sa v strede záujmu, prijať cudziu perspektívu, skúsiť pochopiť iného, buď emocionálne, alebo intelektuálne. Túto schopnosť je údajne možné kultivovať aj prostredníctvom čítania a písania literatúry. Azda preto Anna Łebkowska označila literatúru za „dielňu“ empatie (Łebkowska, s. 35). Mala však na zreteli aj to, že chcená empatizácia až identifikovanie sa s tým druhým môže vyústiť do imitovania jeho perspektívy a nadobudnúť podobu literárneho klišé. Práve klišé alebo stereotyp empatii škodí – vytvára bariéru, prekážku v poznaní, redukuje. Limituje zážitok, narúša interakciu.

Rôzne podoby empatie mi poslúžia ako kľúč k hodnoteniu dvoch minuloročných slovenských próz, Vadasových Šiestich cudzincov a Ballovho románu Medzi ruinami. Prečo práve tieto dve? Obe sú polyfonické, používajú viacero rozprávačských perspektív – narábajú preto s rozprávačskou technikou, ktorá prezentuje viacero uhlov pohľadu a empatiu predpokladá. Snažia sa vypovedať niečo o slovenskej spoločnosti a zároveň ju z odstupu hodnotia. Sľubujú preto istý typ angažovanej pozornosti, upozorňujú na krízový stav vecí. Vadas vychádza z konkrétnej historickej udalosti a zameriava sa na jej dozvuky v psychike jednotlivcov, Balla skladá fragmenty do celku, miestami sa pohybuje na úrovni sociálno-kritickej aforistiky, nevyhýba sa hyperbole a komike. Mňa však bude zaujímať „papierový svet“, okrajovo tematizovaný napríklad v Odletoch Alty Vášovej  – jej empatickú formuláciu som použila v názve tohto textu (Vášová, s. 69). Tento problém riešia Vadas aj Balla, každý po svojom. U Ballu je sociálna empatia tichým postulátom, prchavým predpokladom možnosti existovať inak. Síce s ním nenarába prvoplánovo, ale viackrát o ňom píše. V prípade Vadasa je empatia problematická, absentuje na úrovni autorského gesta, a to napriek tomu, že próza Šesť cudzincov vznikla azda ako pokus citovo kultivovať slovenského čitateľa a upriamiť jeho pozornosť na – podľa opisu na zadnej strane obálky – „dejinnú kauzu, s ktorou sme sa doteraz nevyrovnali“.

Námetom Vadasovho rozprávania je protirómsky pogrom z roku 1928 , ktorý sa udial v obci Pobedim pri Piešťanoch. V próze je reč o „mestečku P“, udalosť má v autorovom podaní podobu desivého tajomna, dodnes ukrytého na mieste masakru. Kapitoly rámcuje esejisticky ladený autorský úvod, v ktorom sa o „mestečku“ dozvedáme, že je usadené „kdesi mimo záujmov spravodajských agentúr“, „na okraji civilizovaného sveta“,  že jeho „obyvatelia sú pyšní na to, že patria do Európy, kde vládnu kultúra a zákony, a nie kamsi do barbarských stepí“ (Vadas, s. 7). Vyrovnávanie sa s údajne zamlčanou udalosťou sa stáva vecou nielen univerzálne poňatej etiky. „Barbarské“ patrí ku konštitutívnym znakom periférie, okrajovej oblasti, vnímanej hodnotovo, klišéovito, paternalisticky. Mestečko „P“ údajne nepatrí do Európy, aj keď sa v nej nachádza, autorský rozprávač narába s čierno-bielym videním sveta a stanovuje, čo je primitívne, periférne, a čo civilizované, kultúrne. Inak povedané, niečo v mestečku doslova zapácha, je špinavé, morálne nízke až animálne, niet dôvod sa mestečka hodnoverne dotknúť.

Táto perspektíva – vzhľadom na udalosť, ktorá sa pri Piešťanoch kedysi stala a vyžiadala si šesť obetí z radov cudzincov medzi svojimi – je pochopiteľná. Bude však vyhovovať tým, ktorí s Vadasom zdieľajú ten istý hodnotový svet. Tým, ktorí si nechcú perifériu všímať , k nej údajne nepatria a chápu ju ako vzdialený, cudzí priestor, bez nároku na porozumenie. V rámci základného autorského gesta dochádza preto k zaujímavej výmene – empatická afirmácia cudzincov, ich obrana (Vadasovo etické gesto), sa viaže na odmietnutie svojich.  

Nejde však len o autorskú perspektívu, Vadasov postoj k „cudziemu“ alebo „vlastnému“. Nejde ani o to, že Vadas sa s dejinami pohráva veľmi voľne – v Šiestich cudzincoch nie je dôležité „kto“, „kedy“ a „ako“. Fikcia je totiž tým, čo sme ochotní prijať ako fikciu – s dôrazom na slovo prijať, predstaviť si alebo sprítomniť konkrétny literárne konštruovaný obraz, stretnúť sa s ním na základe jeho vierohodnosti, nie faktickej zhody so skutočnosťou.

Ide však o to, že Vadas chce emocionálne zasiahnuť. Píše o traume z nevypovedaného, tematizuje kolektívne mlčanie, smeruje aj k tomu, že skúsenosť so zločinom je nevysloviteľná. Jeho pozornosť nie je však obrátená na preniknutie do sveta tých druhých, ktorí buď mlčia, alebo majú možnosť hovoriť, ale na vlastnú tvorbu a konštruovanie fabulárnej schémy. Masaker sa mení na abstraktný literárny konštrukt, periférne, okrajové, stereotypne poňaté „mestečko P“ na sídlo Zla s veľkým „Z“, autor na producenta kvázi-hororových fantazmagórií.

Vadas sa síce usiluje o psychologizáciu postáv a zachytenie sociálneho statusu jednotlivca (používa rozprávačskú techniku, ktorá umožňuje posúdiť traumatickú udalosť z viacerých perspektív), ale nevidí, len vytvára obrazy. Postavy sú figúrkami, pozorovanými zvonku, a to napriek tomu, že často rozprávajú vlastným hlasom. Ich jazyk nezodpovedá ich sociálnemu statusu. Ornamentálny slovník používa dokonca aj malý chlapec: „Ďobnem prstom do Gitkinho stehna, ktoré sa prelieva na moje sedadlo... Otočí sa, pochopí, ale nevstane, namiesto toho ma zodvihne a preloží ponad operadlo. V jej obrovských chápadlách sa na moment dostanem do vodorovnej polohy a ako miznem od stola, ešte automaticky natiahnem ruku a uchmatnem prvé, na čo dosiahnem. Krémovú roládu s kokosom“ (Vadas, s. 73). Postavy sú takto odcudzené, rovnako ako titulní cudzinci, poskladané zo slov. Krčmár reční krčmovým, kvázi-intelektuálnym spôsobom: „vždy to tu mal pod palcom alebo na nás dozeral ktosi iný, Maďar, Rakúšan, Čech, alebo Rus, a my sme držali hubu a krok, dívali sa spoza záclon do ulíc, čo sa deje, boli sme v podstate spokojní, že nám tu niekto vládne a nemusíme sami o niečom rozhodovať, sami so sebou zametať. Ťažko sa pustiť do vraždenia, keď ste väzňom“ (Vadas, s. 37). Spisovateľ je napokon majiteľom Slova s veľkým S, ktorý má kontakt s Absolútnom: „Neviem, prečo práve ja, ale dostal som múdrosť ako dar od bohov“ (Vadas, s. 104).  

Empaticky a angažovane ladená próza by mohla mať aj očistnú funkciu, no vo Vadasovom podaní pogrom vyznieva ako zámienka pre vlastný spisovateľský výkon. Šiestich cudzincov charakterizuje odstup od sociálne citlivej témy pri paralelnom sústredení sa na autorské, literárne spracovanie. Próza je pritom príbehom o svedkoch, obetiach, páchateľoch a ich perspektívach, o spôsoboch vnímania a prežívania alebo vytesnovania toho, čo sa stalo. Mohla by sa stať „dielňou“ sociálnej empatie, tak vo vzťahu k téme a postavám, ako aj k čitateľovi, mohla by sa aspoň pokúsiť vyvolať pocit hnusu a strachu z nekontrolovateľných živočíšnych pudov, o ktorých je reč. Ostáva však na úrovni konštrukcie „papierového sveta“, literatúry pre literatúru, má záujem najmä o samu seba. 

Aj v prípade Ballu ide o gesto ktoré je predovšetkým literárne, ale plní skôr grotesknú funkciu. Psychiater Felešlegi, s ktorým sa čitateľ na stránkach Ballovej prózy stretáva najčastejšie, je prototypom stroskotanca, hyperbolizovanou figúrkou. Je človekom, ktorý sa dusí v chápadlách svojho prázdneho, ničotného a nezmyselného života a „kníše sa na svojej vnútornej šibenici“ (Balla, s. 196). Uvedomuje si papierovosť, umelosť sveta, v ktorom žije, pohybuje sa medzi ruinami vzťahov, vedie dialógy, ktoré sa koniec koncov stávajú monológmi a nespájajú účastníkov rozhovoru. Nie je ani dobrým psychiatrom, ani sľubným spisovateľom – nemá záujem o iných a seba vníma ako „prekážku, ktorú treba prekonať“ (Balla, s. 207).

Ballov román vykresľuje temnú podobu súčasnosti, plnej konšpiračných myšlienok, scestných interpretácií minulosti a bezobsažného bľabotu. Pokúša sa opísať groteskný rozmer dnešného sveta, v ktorom prevláda nedostatok dôvery, ľahostajnosť a odcudzenie, keďže „vždy tu popri nás existovali iní. Niekedy s nami dokonca spávali v jednej posteli“ (Balla, s. 13). Ruiny reprezentujú ľudské trosky a zdevastované medziľudské vzťahy. Balla síce píše zámerne nadnesene s cieľom vyvolať komický efekt, no tematizuje najmä nedostatok spojiva medzi „mnou“ a „tým druhým“: „Ona sa naklonila k nemu, on k nej. Vzápätí bol doktor svedkom bozku. Ale videlo sa mu, že je to bozk ako zvyk. Ako naučená figúra. Ako smutná paródia“ (Balla, s. 13).

Psychiater Felešlegi je karikatúrou seba samého, papierovou figúrkou žijúcou v papierovom svete. Ako sám hovorí: „nie prázdnota je problém, ale nekvalita náplne“ (Balla, s. 176). Felešlegi žije bez cieľa, bez plánu, len tak, vo svete bez vzťahov, ktoré by považoval za zmysluplné, rezignovaný, ponorený do vlastného nihilizmu. V bezútešnom rozpoložení sa nachádzajú aj ďalší protagonisti – neurotická pani Vargová, ktorú Felešlegi údajne lieči, Felešlegiho kamaráti alebo pacienti. Ich hlasy splývajú do jedného veľkého nástojčivého náreku, nevedno komu adresovaného a znejúceho zo psychiatrickej ordinácie. Na jej dverách by mohla visieť ceduľka s nápisom „na Slovensku môže byť už len horšie“.  

Je to však ballovská literátska recesia. Svet sa rúca, je tmavý, čierny, rozvrátený, papierový, prázdny, zbavený zmysluplných medziľudských interakcií. Práve sociálnu empatiu, „úprimný súcit s blížnym“ alebo „zabudnutú schopnosť súcitu“ (Balla, s. 246) Balla neprvoplánovo tematizuje ako nedostatkový tovar a možné východisko z tejto štylizovanej, papierovej beznádeje, zo sveta monológov.  

Neviem, či požiadavka sociálnej empatie je vo vzťahu k literatúre relevantným nárokom. Požiadavky sa zvyknú meniť, odvíjajú sa od textu, ktorý je hodnotený v danej chvíli. Tu a teraz ju však vnímam ako podmienku pre vznik špecifického vzťahu medzi autorom a čitateľom. Ako kritérium, s ktorým sa konfrontujem, keď Ballovi a jeho čiernej, papierovej groteske hovorím „áno“, kým Vadasovi a jeho umelej, kvázi-hororovej próze „nie“.

Literatúra:

Kompaníková, Monika: Hlbokomorské rozprávky, Bratislava : Artforum, 2013.

Vadas, Marek: Šesť cudzincov, Levice : KK Bagala, 2021. 

Balla: Medzi ruinami, Levice : KK Bagala, 2021.

Filipiak, Izabela: Twórcze pisanie dla młodych panien, Varšava : W. A. B., 1999.

Canetti, Elias: Svědomí slov. Praha : Torst, 1992.  

Łebkowska, Anna: Empatia. O literackich narracjach przełomu XX i XXI wieku, Krakov : Universitas, 2008.

Alta Vášová: Odlety. Ivanka pri Dunaji : F. R. & G., 2019.

(Magdalena Bystrzak pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)