Plav

Pri nových dielach etablovaných spisovateľov sa pravidelne opakuje otázka vzťahu aktuálnej tvorby k predchádzajúcemu dielu. Pýtame sa, či autor zostal „sám sebou“, alebo sa stal „niekým iným“, pričom jedno i druhé možno hodnotiť pozitívne i negatívne. Kniha Stanislava Rakúsa Ľútostivosť je pozoruhodným príspevkom do takejto diskusie.

Viaceré z piatich poviedok prekvapia „vysokou úmrtnosťou“. U prozaika miery Rakúsa nie sme zvyknutí, aby s takou extenzitou nastoľoval tak – ak si pomôžeme Rakúsom-teoretikom – penetrantný motív ako je smrť, a to často násilná alebo tragická, postihujúca najmä deti a mladých ľudí. Pôsobnosť motívu je zmierňovaná jeho sprostredkovanosťou. Podstatné je, ako smrť blízkych a známych pôsobí na pozostalých, aký otlačok zanecháva v ich vnútornom svete a ako motivuje ich ďalšie konanie (v prvej próze sa matka rozhodne zobrať syna hospitalizovaného na psychiatrii domov v okamihu, keď padne slovo „milosrdenstvo“, pretože jej v mladosti utkvelo ako to posledné, čo začula od chlapca, ktorý sa utopil pod ľadom). Kumulácia úmrtí nie je jediným, ale najnápadnejším prostriedkom, ktorý prispieva k zmene rozprávačskej modality tejto knihy v porovnaní s väčšinou autorových ponovembrových diel. S výnimkou záverečnej anekdotickej prózy je pre predchádzajúce štyri príznačné, že nadväzujú priamy vzťah s tragickým, sú predzvesťou alebo bilanciou katastrofy. S motívom ohrozenia, i smrteľného, pracoval Rakús aj doteraz, no podával ho zväčša zveličene, ako realitou korigovaný produkt úzkostlivého vedomia postavy so zámerom nastoliť komický rozpor. Zmena prístupu je dobre viditeľná v próze Cintorínska štvrť. Samotný príbeh by sa dal vyrozprávať aj v komickom či azda až satirickom móde, no Rakúsov prístup je teraz iný. Hovorí o krehkosti osamelého človeka, o tom, ako ľahko môže prísť o svoj svet – a v otvorenom závere implicitne aj o možných fatálnych dôsledkoch zdanlivo banálneho diania. Spomenul som si na tenkú hranicu medzi komickým a tragickým u Čechova, na Smrť úradníka.

Tragické v ponovembrovej tvorbe S. Rakúsa neabsentovalo, ba dokonca nemalo v jeho rozprávaniach menšiu dôležitosť ako v aktuálnej knihe, no o slovo sa nehlásilo tak nástojčivo. Pripomeňme si len diskrétne nastolený motív smrti v Temporálnych poznámkach (1993) a jeho plné zúročenie v závere novely. V Ľútostivosti je tragizmus priamočiarejší, až obsesívny, nie však celkom prekvapujúci pre toho, kto knihu číta s vedomím celku Rakúsovho diela.

Kontext autora

Nájdeme v nej veľa odkazov na všetky tri etapy autorovho prozaického vývinu. Často ide o drobné motívy na úrovni postáv. Neschopnosť udržať poriadok v kufri u protagonistu titulnej prózy (s. 78 – 79) pripomenie čitateľovi neusporiadaný obsah tašky Dušana Sakmára (Temporálne poznámky) práve tak, ako schopnosť čítať mesto ako krajinu („... mňa vpravo pod nami uchvacovala scenéria krajiny, pozostávajúca z rodinných štvrtí.“, s. 81), v oboch prózach sa objaví školský motív falšovania úradných záznamov: v Ľútostivosti má podobu rozprávania o žiakovi, ktorý za úplatu vpisoval roztržitému učiteľovi do klasifikačného zošita známky, v Temporálnych poznámkach dlhého rozhovoru protagonistu s kolegom o rizikách spojených s lajdáckym vedením školskej administratívy.

Nejde však len o jednotlivé motívy, ale aj o to, čo ich zjednocuje. Štyri z piatich próz Ľútostivosti majú otvorený záver, pričom tento prostriedok u Rakúsa nie je motivovaný iba „technologicky“, ako osvedčený literárny postup, ale vyjadruje úzkostnú predstavu života a sveta, nad ktorými sa vždy vznáša predzvesť katastrofy. Jej súčasťou je osudovosť a s ňou spojené „čítanie“ určitých skutočností ako signálov budúceho nešťastia. Pre Jakuba Trinára z prózy Cintorínska štvrť je to osud jeho predchodcu v zamestnaní, o ktorom sa od chrapúnskeho spolupracovníka dozvie len to, že celý deň presedel na záchode a zomrel: rozprávanie končí tým, že Trinár po celonočných žalúdočných problémoch odchádza hneď po príchode do práce na toaletu a nadväzuje tak na odkaz nebohého, čo s ním bude ďalej, ostáva nedopovedané. Jediná próza, ktorá nepracuje s nedopovedaným záverom, je titulná, a práve v nej sa osudovosť objavuje už nie ako možnosť, ale ako naplnenie. Protagonistov brat chcel ako dieťa „samovražedne“ preskúmať dlhé potrubie a neskôr zahynul ako speleológ v jaskynnom sifóne.

Osudové sily u Rakúsa pôsobia v priestore rodinných vzťahov. Vo vypätej baladickej polohe tento prístup rozvinul už v prvých knižných prózach vydaných v 70. rokoch, vecnejšie, ale rovnako účinne ho uplatňuje aj v Ľútostivosti. Titulná próza Piesne o studničnej vode (1979) je rozprávaním o previnení a márnom pokuse odčiniť ho. Otec, ktorý nedokázal venovať lásku telesne postihnutému synovi, vezme na seba jeho bratovraždu, pretože sa cíti za zločin zodpovedný. V menej dramatickej, no rovnako ťaživej podobe sa motív nerovnomernosti rodičovskej lásky, ktorá sa má a nedokáže rozdeľovať spravodlivo medzi všetky deti, objavuje v próze Dom v Agátovej ulici. Matku trápia výčitky svedomia, za to, čo povedala po smrti malej dcéry na adresu syna: „Krásna, čiernovlasá Jozefka zomrela a nepekný František zostal“ (s. 19).

Pri hľadaní súvislostí aktuálnej Rakúsovej knihy s jeho predchádzajúcou tvorbou možno ísť ešte ďalej do minulosti, k autorovým modelovým raným prózam, ktoré v čase vzniku nevyšli knižne a ostali roztrúsené v literárnych časopisoch z prelomu 60. a 70. rokov. Poviedka Ohrozenie priamo cituje poviedku Chorobopis (Slovenské pohľady 8/1969), konkrétne nápis pri dverách pitevne: „MŔTVOLY SA VYDÁVAJÚ OD DEVIATEJ DO DESIATEJ HODINY. BEZ DOKLADOV SA MŔTVOLY NEVYDÁVAJÚ“ (s. 62). Próza spred polstoročia je absurdnejšia a fantastickejšia ako tá súčasná, no popri všetkých rozdieloch, ktoré sa týkajú najmä realistickej motivovanosti príbehu a zápletky, tu nájdeme veľa spoločného v poňatí postáv (spája ich úzkostlivá hypochondria) a nemocničného priestoru ako neprehľadného labyrintu; dôrazom na nízku, ponižujúcu telesnosť spojenú s trávením a vylučovaním sa Chorobopis zase približuje poviedke Cintorínska štvrť.

Pre Rakúsovo prozaické dielo je charakteristické napätie medzi protikladmi osudovo tragického a komického, až anekdotického, medzi vážnosťou a odľahčenosťou, teda medzi krajnými polohami výkladu sveta i subjektu v ňom. Zároveň vždy ide o protiklady spojité, podoba ich vzťahu záleží aj na tom, akú formu pre ich vyjadrenie autor zvolí – či kľúč, ktorým čitateľovi svoj svet odomyká, bude mať absurdno-fantastickú, modelovú podobu, či sa rozhodne pre baladické podobenstvo ako iný typ modelovosti, alebo pre vecné, modernisticky kontúrované rozprávanie. Ide o to, ktorá z vymedzených polôh bude dominovať, ich vzájomné nastavenie je určujúce pre pôsobenie diela na čitateľa a ich inverzie zasa pre vývinový pohyb Rakúsovho diela.

Minulosť domácej literatúry

Prózy aktuálnej Rakúsovej knihy sa nevzťahujú iba k autorovmu predchádzajúcemu dielu. Vedú aj dialóg so slovenskou literárnou tradíciou, s tvorbou niektorých prozaikových spisovateľských vrstovníkov z obdobia jeho prvých literárnych pokusov v 60. rokoch a prvých kníh v nasledujúcom desaťročí. Titul Ľútostivosť zvukovo i významovo pripomenie prvotinu Jozefa Mihalkoviča Ľútosť (1961), no súvislosť medzi prozaikom a básnikom sa neobmedzuje len na túto podobnosť, ktorá by aj napriek zrejmosti mohla byť náhodná. Prvou básňou Mihalkovičovho debutu je Rodina, asi najznámejšou Marianna ako reakcia na smrť blízkeho, v druhej básnikovej zbierke Zimoviská (1965) sa objavuje jeden z najpôsobivejších „cintorínskych“ obrazov slovenskej literatúry („Na druhom krídle Modry cintorín, / spomienkový model mesta...“, b. Výpoveď), v oboch básnických zbierkach sa často objavuje funebrálny motív, napr. v básni Koncom leta, pričom tematicky rovnako je orientovaná próza Vincenta Šikulu s veľmi podobným názvom Uprostred leta (Povetrie, 1968). V prvej Mihalkovičovej básnickej knihe sa objavuje aj motív tragickej smrti dieťaťa: „Keď umrel chlapec, čo u nás v promenáde / narazil na sánkovačke do stromu, / kone v pohrebnom záprahu / mali modré chocholy...“ (b. Priložím). Jeho prozaická variácia – vrátane totožného lokálneho určenia – je súčasťou Rakúsovej spomienkovej enumerácie mŕtvych v titulnej próze: „Platilo to aj o Promenáde. Kedysi tu v zime, cez polročné prázdniny, zahynul žiak šiestej triedy Tomáš Gábor. Pri jazde zo svahu vrazil do stromu tak nešťastne, že bol namieste mŕtvy“ (s. 127). Telegrafický výpočet chce len pripomenúť prítomnosť rovnakej, elegickej paradigmy tak v Mihalkovičových raných zbierkach a Šikulových prózach zo 60. rokov, ako aj v nových Rakúsových prózach. Východiskom je spomienka na známeho človeka, suseda či spolužiaka, pričom privilegované postavenie medzi postavami majú najbližší príbuzní, rodičia a súrodenci, im je venovaná najväčšia, až úzkostlivá pozornosť, ich odchod predstavuje nenahraditeľnú stratu a spúšťa proces spomínania, trúchlenia a utešovania, spojený s tradičnou kultúrou obradov (rozlúčka s nebožtíkom) a miest posledného odpočinku. Rakús veľmi osobne nadväzuje na domácu tradíciu epitafnej literatúry, na jednu líniu v tvorbe o niečo starších autorov svojej generácie zo 60. rokov, sčasti iniciovanú českým prekladom Mastersovej Spoonriverskej anthologie (1957, na túto súvislosť upozornil v súvislosti s Mihalkovičovou tvorbou Fedor Matejov), sčasti nadväzujúcu na domáce ľudové zdroje, napríklad na obradovú formu pohrebnej odobierky, zúročenú V. Šikulom.

Úvod prvej prózy Rakúsovej knihy prináša svojskú typológiu bláznov, ako ich vníma okolie: „tichí“, neškodní sú ozvláštňujúcou, milo bizarnou súčasťou verejného priestoru, o „skutočných“ vie málokto „okrem najbližších príbuzných“ (s. 8), zviditeľnia sa až brutálne excesívnym činom. Zvratom v dovtedy tolerantnom postoji obyvateľov k bláznom sa stane nemotivované vyvraždenie rodiny otcom a jeho samovražda („tragédia spôsobila, že po tejto udalosti ľudia stav svojich duševne chorých ešte úzkostlivejšie utajovali“, s. 13). Próza má titul Dom v Agátovej ulici, ktorý by mohol odkazovať k najväčšiemu románu Ladislava Balleka podobne, ako názov celej knihy k Mihalkovičovmu debutu. Práve autor Agátov  sugestívne stvárnil v prózach palánskeho cyklu ambivalenciu medzi bláznom ako neškodným čudákom, podivínom, prípadne tým, kto si nasadzuje masku blázna, aby mohol verejne vysloviť, čo ako „normálny“, „zdravý“ povedať nemôže, a bláznom ako duševne chorým, nebezpečným sebe i okoliu. Myslím najmä na dve postavy, na grófa Mandarína z poviedky Vodné hodiny (Južná pošta, 1974), ktorého o identitu i rozum obrala vojna, a lekárnika Filadelfiho, ktorý prechádza románmi Pomocník (1977) a Agáty (1981), pričom v druhom dostane priestor v samostatnej časti Denník lekárnika Eugena Filadelfiho. Gróf Mandarín zodpovedá obidvom vymedzeniam bláznivosti z úvodu Rakúsovho rozprávania. Bol rovnako „tichým“ bláznom, výstredným čudákom, ktorý v opustenej vile choval andulky, hovoril štyrmi jazykmi a v herni miestneho hotela ľahko porážal najlepších šachistov mesta, no dokázal sa premeniť na nebezpečného šialenca, v záchvatoch zúrivosti andulky zabíjal, „kým neprišlo poňho zamrežované sanitné auto, aby ho odpratalo do blázinca.“ Ak Mandarína fyzicky i duševne zmrzačila vojna, z lekárnika Filadelfiho, odchádzajúceho spolu so starým svetom, vedomého blázna urobila jeho skúsenosť s dejinami. Aj jeden z Rakúsových „tichých“ bláznov je bývalý lekárnik, „ktorý v nových pomeroch prišiel o lekáreň“ (s. 7).

Hľadanie motivických zhôd v dielach môže byť nekonečnou a márnou činnosťou, ak ostane len na úrovni evidencie, ak očividné podobnosti nie sú ukotvené v hlbších koncepčných vrstvách porovnávaných diel. Pokus čítať Rakúsovu knihu v perspektíve intertextového nadväzovania bude asi vždy problematický. Pri hľadaní súvislostí narážame na pre autora charakteristickú diskrétnosť, väzby sú nemanifestované, nemožno s istotou rozhodnúť, či išlo o autorský zámer, alebo o vzťahy nadviazaná mimovoľne. Ak by aj platila druhá možnosť, ich funkčnosť to neznehodnocuje, skôr naopak. Rakús patrí k prozaikom, ktorých dielo má potenciál hovoriť vlastným hlasom bez toho, aby ho rušivo korigovali, a s minulosťou literatúry viesť autonómny dialóg.

Bilancia

Ľútostivosť je bilančnou knihou prinajmenšom v dvoch aspektoch. Prináša tému životnej bilancie, najvýraznejšie v titulnej próze, pre ktorú je charakteristické uchopenie života ako celistvej jednoty. Zjednotenie sa deje aj na topografickom pláne. Viaceré Rakúsove doterajšie diela boli viac či menej konkrétne situované buď na „východ“ (Košice Temporálnych poznámok), alebo na „západ“, do „nížinnej, rovinatej krajiny“ (s. 80), ako v próze Pieseň o studničnej vode. V prózach Ľútostivosti, podobne ako v Excentrickej univerzite (2008), je táto oscilácia, pre ktorú možno nájsť predobraz v autorovej biografii, charakteristická pre viaceré rozprávania, najvýraznejšie titulné. Podobnú dráhu absolvoval Rakúsov prozaický vrstovník Milan Zelinka, aj uňho zanechala odtlačok v tvorbe.

Ľútostivosť je tiež, ako som sa pokúsil ukázať, autorskou bilanciou tém a prozaických postupov. Sú kompatibilné so súčasnou tvorbou prozaičiek a prozaikov od Rakúsa generačne dosť vzdialených. V posledných rokoch a výrazne v tom minulom dominujú v slovenskej próze knihy vyrovnávajúce sa s rôznymi podobami traumy, či už v širších spoločensko-historických súvislostiach (Vadas), alebo v kontexte menšieho spoločenstva, rodiny a intímnych vzťahov (Balla, Dobrakovová, Hochholzerová, Medeši, Micenková). Námetovým východiskom tejto „čiernej série“ sú ublíženie, zneužívanie, rôzne, často veľmi brutálne formy psychického a fyzického násilia,  duševná choroba. Náladou a hĺbkou vyjadrenie Rakús medzi týchto autorov určite patrí. Čím sa líši? Je autorom diskrétnym, indirektným, autobiografické východiská jeho próz možno konštruovať len s veľkým rizikom nadinterpretácie. Nedominuje im subjekt rozprávača, ten, aj keď hovorí o sebe, povie – podobne ako Šikula – omnoho viac o druhých. Od mladších kolegýň a kolegov odlišuje Rakúsa aj jeho konzervativizmus, najviditeľnejší na vzťahu k rodine. Zvykli sme si už na katastrofický obraz tejto inštitúcie v súčasnej próze, vo svojej nefunkčnosti sa stáva zbytočnou a viac ubližuje než pomáha. Z kníh minulého roku je takto rodina stvárnená napríklad v Ballovej knihe Medzi ruinami (vzťah protagonistu k matke) a v románoch I. Dobrakovovej Pod slnkom Turína a J. Micenkovej Krv je len voda. Pre Rakúsa je rodina stále prirodzeným, nespochybniteľným a nenahraditeľným základom ľudského pobývania na tomto svete. Postihujú ju tragédie, produkuje traumy, no aj tá, ktorú zažívame po odchode najbližších, je v Ľútostivosti len splátkou za to, čo do nás citovo investovali. Najzraniteľnejšia postava knihy je sama. 

(Vladimír Barborík pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)