Plav

Druhá zbierka Viliama Nádaskaya je potvrdením, že to literárny kritik myslí s poéziou vážne. Alebo, presnejšie, že to vážne myslí nevážne. Tým chcem povedať, že zbierku Zmyslov zbavovaný vnímam ako vedomé rozvíjanie istej autorskej poetiky, ktorá sa v kontexte oboch kníh (nejde o dva separátne experimenty) ukazuje ešte zreteľnejšie. Prečo sa vôbec u mňa objavili isté pochybnosti vyjadrené prívlastkom „nevážne“? Spôsobil ich fakt, že obe zbierky pracujú s kategóriou irónie, ktorá miestami prehlušuje obsahy jednotlivých textov, spochybňuje ich relevanciu a následne i samotný vstup do oblasti poetického umenia posúva na hranu prázdneho gesta či posmešného úškrnu. Toto všetko v Nádaskayovej poetike ostáva i naďalej, s tým rozdielom, že sa zopakovaním takýchto postupov vylúčili niektoré pochybnosti a na rad prišlo uvažovanie nad ich funkciou.

Napríklad je už zrejmé, že irónia v texte nevystupuje s cieľom negovať, práve naopak, je pre subjekt záchranným lanom (v podobe nadhľadu nad sebou i okolím), inak by načisto prišiel o zmysly, ako signalizuje názov. Uvedomenie si „benefitu“ takéhoto vnímania sveta okolo naznačujú už prvé verše úvodnej básne Básnik hovorí o svojom poslaní: „Ak sa mi zachce, preborím sa iróniou, prehrabem sa v nej ako / v odpadkoch, vytrhnem ju z kože pinzetou a podpálim“ (s. 9). Ak by sme báseň čítali ako manifest, potom priznania (básnického) subjektu pôsobia katarzne – úprimnosť v poézii je nielen podmienkou jej vzniku, je tiež spôsobom očisty a sebapoznania: „Zájdeme si spolu do lesa, kdesi v parku sa objímeme pod / čerešňovými stromami a ja sa rozhovorím. / Nemá zmysel skrývať sa“ (s. 9).

Aj túto zbierku možno interpretovať prostredníctvom motívu „vynechaného spoja“ (tak nazval Nádaskay svoj debut z r. 2018). V druhej sa rozvíja ako unikanie od niečoho, odmietnutie účasti na bezduchej každodennosti, otupenosti našich dní, odmietnutie byť súčasťou čohosi vopred (kolektívne) naplánovaného, akejsi infraštruktúry hodnôt, respektíve znehodnotení: „Sedieť tu a teraz na popraskanom chodníku, kým elektrické / stĺpy češú krajine pridrbanú cestičku. (...) Keď ležím, všetko je rovné a dvojrozmerné a ja sa necítim / výnimočne, Kiežby som vtedy vedel to, čo viem teraz, / ale ja teraz neviem ani to, čo som vedel vtedy. / Štrk omína, nech som z čohokoľvek, a tento svet pokračuje / až kamsi za diaľnicu. / Ja nie“ (s. 51, zvýr. E. U.). Nevdojak mi takýto pocit lyrického subjektu pripomína citát, ktorý sme si ako teenageri písali na školské lavice: „Zastavte zemeguľu, chcem vystúpiť“. Nádaskay síce nezastavuje zemeguľu, ani nevyskakuje z okna vlaku či idúcej električky, ale ten prenikavý pocit nechcieť patriť davu, vymykať sa, nepritakať, snaha dať veciam vlastný význam, sú v zbierke prítomné nielen implicitne: „Už zajtra pozdravím suseda, dám bezdomovcovi drobné, ak / bude treba, zachránim ženu pred znásilnením. Nech / už sa stane čokoľvek, ja budem spojivom udalostí, ja im / dám aj odoberiem význam“ (s. 46); „Niekto to urobiť musí a ja neviem, / koho sa spýtať, či sa to všetko nedalo inak“ (s. 48) a pod.

Dôvody opustiť planétu sú jasné – obrazne povedané, opustili sme ju dávno, prestali sme sa o ňu skutočne zaujímať, kĺžeme po jej povrchu, ako to s drsnou maskou cynika ukazujú i ďalšie básne (Potemkinovo centrum, Čarovné, hrdé, V obehu, Konečná a iné). Vo výpovedi lyrického subjektu je zrejmá dávka angažovanosti. O spoločenskej kritike hovorila už Veronika Rácová v súvislosti s debutom. Lyrický subjekt sa aj tentoraz pohybuje v meste. Motívy odkazujúce na mestský ruch, na jeho tempo, rozvoj a mašinériu developerstva, ktoré dominovali v prvej zbierke sa síce opakujú, ale zároveň častejšie smerujú do intímnej zóny lyrického subjektu. Doslovne sa ocitáme v jeho spálni, sprche, na balkóne či pred televíziou, ale tiež metaforicky vstupujeme do jeho hlavy, spleti pocitov a protirečení „Je toho toľko, čo chcem vidieť a povedať – je toho toľko, na čo / nechcem myslieť, a predsa o tom hovoriť“ (s. 37). Primárne by subjekt chcel vystúpiť z priestoru mesta (básne, v ktorých uteká do prírody, lesa či parku a tam obnažuje svoje pocity s patričnou dávkou irónie: „Napokon vybehnúť na kopec za mestom a sledovať, aká je táto / krajina nesmierna“, s. 42). Zdá sa však, že človek vo svojom neveľkom okolí môže zmeniť len málo, jeho vystúpenie z davu si nikto nevšimne: „Nuž boli tu odžité aj horšie životy, tak mi dovoľte aspoň pár / slov na rozlúčku“ (s. 48).

Zo zbierky tak plynie istá bezútešnosť, ale i rozorvanosť (až romantického typu) hrdinu, ktorý nemôže, ale ani nechce úplne opustiť svoj sociálny priestor, pretože by to znamenalo pasivitu, rezignáciu. Poslušne teda navštevuje sociálne „siete“ („Vtiahnem brucho a vstúpim medzi vás“, s. 44), schôdze bytového družstva, plavárne, ihriská, brázdi ulice a dopravné zastávky. Naďalej žije s akýmsi vedomím potenciálu, ktorý ale nedokáže zúročiť. Pripomína tiež postavu zbytočného človeka, ktorý však nie je voči svetu apatický, hoci vie, že naň dávno neplatia intelektuálne „zbrane“, ale ktorý potrebuje s týmto vedomím prežiť: „Raz skočím do asfaltu a budem plávať, prebúram steny / a vykopem kanály od Bratislavy cez Nitru až po Košice. / (...) Ale teraz sedím na hnedom gauči, nahý, pokrčený. Ktosi dupe / za dverami, výťah si píska. / Nožičky tŕpnu, prštek bagruje“ (s. 16). Z takto prezentovaného stretu subjektu a sveta pramení komika až grotesknosť: „Priateľu, povedz, keď sme spolu včera kráčali po ulici, navzájom / si smrdeli, hladní a bezcieľni, videl si aj ty na obzore to / ozrutné koleso?“ (s. 24). Ale na rozdiel od postavy zbytočného človeka sa lyrický subjekt nevzdáva, minimálne vo svojich vzťahoch, v ktorých hľadá podobné „duše“, ako je vidno v sérii vzťahových, dalo by sa povedať až ľúbostných, básni idúcich za sebou (Pravé poludnie na Slavíne, Prienik, Ja Viliam, ty Jane, Dialóg, Sotva). Nie nadarmo som použila sprofanované slovo duša – v zbierke je totiž prítomný sentiment, ktorý však vnímam v pozitívne. Tu autor rozvíja odkaz Petra Šuleja z „modrého obdobia“, kde skrývanie sa za iróniu umožňuje až transparentne vyjadriť túžbu po blízkosti a láske: „Potrebujem na niečo prisahať – na niečí život, uniformu, / na ľubovoľný pohlavný orgán. Schúlení okolo grilu si / porozprávame príbehy, ktoré omínajú v očiach a / nohaviciach. (...) Pokľaknem pred tebou, ak mi sľúbiš, že popol už nepáli. / Pomrvím ho v dlaniach a rozsypem, kam si želáš“ (s. 41). V skazenom prostredí našej spoločnosti je síce lyrický subjekt zmyslov zbavovaný, ale ešte stále sa prezentuje ako cítiaci, dokonca až extrémne senzibilný na veci a javy, ktoré sa bežne prehliadajú (zrazené zvieratá na ceste – b. Pocestní; vtáčik, ktorého s partnerkou zachraňujú – b. Dialóg; história – b. Pravé poludnie na Slavíne, b. Malé, no všeobecné dejiny a pod.).

Vážnosť vypovedaného odľahčujú texty, ktoré by som označila ako lyrické anekdoty. Ide o mikro-príbehy z každodennosti, v konkrétnom priestore s konkrétnymi ľuďmi (Nová agenda bytového družstva, Prišiel, videl, Hosť a iné). Ústia do prekvapivej, často absurdnej a vtipnej pointy, ako napríklad v básni Dialóg (prvej v poradí, keďže v zbierke sú tri básne s týmto názvom), ktorá opisuje akúsi podivnú situáciu na zastávke električky, v ktorej je lyrický subjekt najprv pozorovateľom, potom aktérom diania držiac v ruke kabelku (s bombou?): „Prešlo už pár hodín a ja / som do kabelky ešte nenazrel. / Tuším, čo tam nájdem. Stále nemôžem povedať, že by som ju / poznal. Ale tá melódia, tá mi je povedomá“ (s. 17). Znovu ide o postup, ktorý V. Rácová pomenovala ako „juxtapozičné spájanie zdanlivo nespojiteľných prvkov bez vnútornej diferenciácie“. Originalita v tomto prípade kolíše – niektoré spojenia pôsobia sviežo a vtipne, a to nielen v prípade vyššie spomenutých básní, ale aj pri „ťažších“ témach. Platí to najmä pre efektné vstupy do básní, za všetky len jednu: „Narodení hlavou napred a po kolená vo všetkom. Už by sme sa / mohli naučiť, že prichádzame s príliš výraznými žilami, / piesňou na perách a určite nie v mieri“ (s. 48). Nájdeme však aj také, ktoré prekračujú estetický vkus či z neho „vystupujú“ (zámerne hovorím o vkuse, lebo tu by som posúdenie ponechala na preferenciách každého čitateľa/čitateľky): „Svet vyprovokujeme tým, že sa skúsime nedržať za ruky.“ (s. 36); „Táto ulica rada nosí obtiahnuté tričká, hoci tuší, že jej vidno / faldy“ (s. 49); „V nakrojenom nebi sa zasekol tupý nôž a čosi ho tlačí hlbšie, / takmer na kosť“ (s. 49); „Snažil som sa vidieť nežne každú novú vrstvu / asfaltu, každý modernejší font a kaluže grciek, mínové / polia našej doby“ (s. 43) a pod.

Osobne považujem za najpresvedčivejší krátky cyklus s názvom Meno mesto zviera vec, ktorý je síce tematicky a ideovo spojený so zbierkou, ale imagináciou sa vymyká jej poetike. Štyri básne predstavujú akýsi osobný príbeh subjektu, podávaný formou hry, navyše s istou dávkou tajomna (pýtame sa: Aké meno? Aké mesto?). Na rozdiel od iných básní sa v nich výraznejšie uplatňuje metóda spontánnej asociácie, ich podstata tkvie akoby v samotnej ich tvorbe, v technike vzniku. Pripomínajú akési terapeutické cvičenie napísané za účelom dopátrania sa pravdy o sebe: „Meno, na ktoré myslím, kľučkuje pomedzi stromy. Má predkus, / v jeho hánkach pulzuje minulý čas a prastaré tradície, / ktorým ja neverím. Toto meno si nesie poznávaciu / značku zďaleka, spoza hôr, riek, kaňonov, púští, iných / vesmírov a upchatých rigolov“ (s. 18)

V závere zbierky (Básnik prirovnáva, Bezpredmetné, Básnik hovorí o svojom poslaní) sa opäť hovorí o úlohe básnika a o „sile“ básnického slova vôbec. Ide o návratnú, v súčasnej poézii permanentne prítomnú problematiku. Nádaskay neosciluje medzi viacerými polohami, ako povedzme M. Habaj, ktorý raz slovo považuje za spásu, inokedy za nástroj manipulácie či zbraň a vzápätí za zbytočné klišé, ale smeruje priamo k sebe, k lyrickému „ja“ a jeho poznávaniu. Sem zapadajú i telesné motívy, sexualita a vôbec hľadanie akéhosi intímneho miesta, achillovej päty sebaurčenia (miesto na zátylku, letmý dotyk zápästia, tlak na spánkoch a pod.). Základná, nie však nová premisa, z ktorej vychádza (prvé tri básne tak vedú dialóg s poslednými tromi básňami zbierky), je paradoxne založená na vedomí, že spoznať seba znamená zabudnúť na svoje „ja“ („To let myself go / To let myself flow / Is the only way of being“, vytrvalo spieva Ane Brun): „Spomínam si na hry, pri ktorých som na seba zabúdal“ (s. 10); „Ak tu má niečo zostať, len nech to nie som ja“ (s. 11); „Každým písmenom budem čoraz / menej ak to má stáť za to. Budeš počúvať, lebo bez teba / by som musel byť sám sebou“ (s. 9). Lyrický subjekt teda „nevystupuje“ (nevzdáva sa svojej účasti na formovaní, kultivovaní sveta/spoločnosti). Môže si však dovoliť navonok prázdne a zbytočné, vo svojej podstate však významné gesto, akým je jeho tvorba, v texte Básnik prirovnáva: „Ale väčšinou je to ako / sedieť po práci v električke, nechať sa viezť a raz, zaťato / a hrdo, vystúpiť o zastávku skôr alebo neskôr“ (s. 52).

(Eva Urbanová pôsobí na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku.)