Plav

Vadasova próza nadväzuje kontakt s udalosťou, ktorá sa stala takmer pred sto rokmi. Ide o rasovo motivovaný masaker Rómov, prebehol v „mestečku P“ na jeseň 1928, výsledkom bolo šesť mŕtvych. Tieto informácie tvoria referenčný rámec Šiestich cudzincov, lokáciu „P“ rozprávač bližšie nekonkretizuje a časový aspekt postupom rozprávania programovo rozostiera. V súčasnosti už nejde o tragédiu celkom neznámu, no nie je známa natoľko, ako by sme potrebovali. Na záložke knihy je predstavená ako „dejinná kauza“, no práve to, že doteraz absentuje v pamäti spoločenstva, spochybňuje jej dejinnosť: už len tento stav je námetom na ďalšiu knihu. Pogrom pred tromi rokmi krátkou digresiou pripomenula Katarína Kucbelová v próze Čepiec, no u nej sa hlavná línia rozprávania uberala inam; v súčasnosti po zadaní miesta činu a roku do internetového vyhľadávača možno o ňom nájsť viacero príspevkov zo slovenskej i českej tlače. Vadas knihou, ale aj rozhovorom v časopise Rozum znovu záslužne upriamil na masaker pozornosť. Autorský zámer nachádzam v úsilí nájsť prozaický tvar pre vyjadrenie emočného zásahu tým málom, čo o veci vieme, vnútorne ju zvládnuť prostredníctvom literatúry.

V Šiestich cudzincoch nejde o analytický prieskum udalosti s cieľom dozvedieť sa čo najviac, ale o naratívne rozvíjanie jej pôsobenia na subjekt. Asi základnou otázkou rozprávania je, ako hromadná vražda zasiahla ľudskosť niekoľkých protagonistov. Nie je to márne východisko: dať slovo svedkom a páchateľom, priamym i nepriamym, a zároveň upozorniť, aká neistá je hranica medzi jednými a druhými. A zároveň urobiť z každého rozprávača vlastného príbehu, svojho života pred a po udalosti, ktorá je prítomná na horizonte každej z kapitol a mala by ich zjednocovať. Sú to väčšinou dosť exkluzívne postavy: chlapec hypersenzitívne reagujúci na písané slovo, spisovateľ, ktorý napísal svoje jediné dielo vedený nejakým vyšším vnuknutím a rukopisom v krčme zaplatil za útratu, iný chlapec s „kinematografickou“ pamäťou, ale aj ironicky ambivalentný a vo svojom cynizme až démonický hostinský. Priestorovým centrom rozprávania je krčma, v ktorej pogromisti pripravili plán akcie a odkiaľ vyrazili za svojimi obeťami. Výnimočnosť postáv je z hľadiska pôsobnosti diela rozporná. Skutočnosť, že žijú, ako sa zvykne hovoriť, „vlastným životom“, je pre ich individualizáciu výhodná, no zároveň spôsobuje, že často strácajú kontakt s udalosťou, ktorá by mala celé rozprávanie spájať. Stávajú sa viac či menej zaujímavými literárnymi postavami práve tak, ako sa kniha postupne stáva stále viac literárnou. Nápadne a niekedy samoúčelne i predvídateľne sa tu uplatňujú postupy literárnej fantastiky, ten pohyb rozprávania na pomedzí reálneho a snového, života a záhrobia, neistota o svete, v ktorom sa postavy ocitli, hra s tajomstvom a na vysvitnutia v posledných vetách, ktoré majú podobu pointy kapitol (Nedorozumenie) alebo v podobe gnómy explikujú ich posolstvo (Pred zrkadlom). Súčasťou tejto žánrovej paradigmy je aj zámerná neurčitosť, „rozmazaná“ časová štruktúra rozprávania: absentuje dobová konkretizácia, akoby sa chcelo povedať, že niečo také sa môže stať hocikedy, čo je pravda síce nespochybniteľná, nie však celkom nová. V kapitole Nedorozumenie, ktorá s látkovými východiskami rozprávania korešponduje len veľmi voľne, sa ocitáme v akomsi meste duchov, no je to skôr horor žánrový než zážitkový. Marek Vadas napísal solídnu, ale dosť konvenčnú prózu, odkazujúcu na minulosť ani nie tak spoločenskú, ako skôr literárnu (Mitana sedemdesiatych a Rankov deväťdesiatych rokov). Zmienená literárnosť pritom nezvyšuje účinok rozprávania a vo vzťahu k látkovému východisku nemá alarmujúci účinok. Čitateľa nemobilizuje, skôr vytvára ochranný štít a neutralizuje pôsobenie tých niekoľkých neistých fragmentov skutočnosti, ktoré máme zatiaľ o pogrome k dispozícií.

Próza má okrem príbehovej aj reflexívnu vrstvu. Na niektorých miestach prechádza k eseji pokúšajúcej sa postihnúť národnú typológiu (najmä v kapitole Pred zrkadlom, kde postava krčmára nadobúda funkciu „vešiaka na idey“). Výsledkom je akýsi „kontradiskurz“, polemika s tradičným vajataním o slovenskej „holubičej povahe“, polemika operujúca rovnakými všeobecnosťami ako to, voči čomu sa vymedzuje. Myšlienkovo to celé smeruje k téze Hannah Arendtovej o banalite zla, čomu ale protirečí jej literárne stvárnenie. V Šiestich cudzincoch síce zločin majú spáchať úplne obyčajní „naši ľudia“, no žánrové konvencie toto poňatie prekračujú a prítomnému zlu vtláčajú démonickú, mysterióznu podobu.

Vadasova próza patrí medzi knihy, ktoré sa vyrovnávajú s traumou. V tejto súvislosti mi pripomenula východiskovú situáciu románu Trumana Capoteho Chladnokrvne (1966). Začal sa rodiť ako reakcia na novinovú správa o záhadnom, na prvý pohľad nemotivovanom zločine. Na jeho miesto sa prozaik vybral v čase, keď páchatelia ešte neboli známi a emocionálna „radiácia“ udalosti rozkladala miestnu komunitu. Capote sa chcel dozvedieť čo najviac, od začiatku bol pri pátraní, no nebola z toho reportáž. Poznanému dal románový tvar a výsledkom bolo klasické dielo nového žánru s trochu paradoxným názvom „nevymyslený román“ (non-fiction novel), rozprávanie o udalosti, ktorej skutočnosť vytvorilo vyšetrovanie, nie autorova fantázia.

Pevne verím, že k antirómskemu pogromu, ktorý sa stal v slovenskej obci Pobedim pri Piešťanoch v roku a mesiaci desiateho výročia Československej republiky, sa v dohľadnom čase vráti historik, etnograf alebo kvalitný autor literatúry faktu. Na výsledok takejto práce sa neteším, tu niet z čoho mať radosť, ale dlhujeme si ho.

(Vladimír Barborík pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)