Plav

Sú knihy, ktoré si človek jednoducho musí prečítať, aby vyšiel zo svojej komfortnej zóny. Očakával som priemerný, remeselne sterilný a tematicky banálny debut, bežný v Edícii Mladých Slovenských Autorov Časopisu Dotyky (ako je to z nejakého mne neznámeho dôvodu v tiráži písané verzálkami). No už pri prvých básňach Miroslavy Košťálovej som zacítil, že vstupujem na územie, na aké sa v súčasnej poézii vstupuje len málokedy. To je očividné už pri delení knihy na päť tematických oddielov: Trištvrte na drink, Medicína, Ateliér, Labuť a Tanec lipového dreva. Ich názvy celkom jednoznačne signalizujú, o aké témy pôjde – po prečítaní je jasné, že nepôjde ani o nič viac. Je to teda územie akejsi bizarnej predstavy o poézii, plnej motívov akoby vytiahnutých zo stereotypov, ktoré človeku prvoplánovo napadnú pri slove poézia: alkohol, bohéma, umenie, trocha prírody, trocha bŕľania sa v sebe, a to všetko stmelené témou lásky a decentnou, hygienickou telesnosťou. Všetky oddiely okrem posledného sú navyše zakončené čímsi, čo možno nazvať mikropoviedkami či básňami v próze.

Prvý tematický okruh, pitie alkoholu v bohémskom režime, je zreteľný už z obálky knihy, groteskného portrétu pravdepodobne ženy s červeným vínom a zapálenou cigaretou. V texte ožívajú neživé predmety, rekvizity z krčmy, nemocnice, ateliéru a prírody, okolo lyrického subjektu, väčšinou ženy, sa hmýria osudoví muži, sama subjektka na seba často nazerá ako na dosť amorfnú zmes femme fatale a femme fragile. Autorka tu oživuje jednotlivé alkoholy, veršuje o tom, ako na ňu pôsobia a aké ľudské vlastnosti by im mohli prislúchať. Nálady alkoholom pripisuje bez zjavných súvislostí a väčšinou sa texty o nich aj tak zvrtnú na lamentovanie nad nenaplnenou láskou.

Autorka navyše zvýrazňuje všetky použité tematické klišé formálnymi a čudesnou obraznosťou. Napríklad zátvorky. Zrejme sa ich rozhodla využívať v domnienke, že nimi navodí viacznačnosť: „vošiel si mi do žíl / a majiteľ podniku sa musel zmieriť s tým / že tvoja rovnošata ostane (ne)zavesená // chcem sa do nej obliecť / byť (s) tebou / ale bránia mi v tom popraskané dlane / potichu sa mi smeješ / pošepneš mi / že väčší trest ma (ne)mohol postihnúť“ (s. 17). Tento postup nevedie k funkčnej viacvýznamovosti, naopak, akurát zmazáva všetok zmysel, ktorý mohli verše mať, akokoľvek insitný. Košťálovej poézia neustále núti čitateľa pýtať sa, čo tým autorka myslela – nie v mene radosti z dešifrovania esteticky účinnej výpovede, ktorá by aspoň sčasti poodhalila komplexný svet iného človeka, ale vôbec v mene bazálneho porozumenia autorkinmu zámeru. Prečo sa majiteľ podniku musel zmieriť s (ne)zavesenou rovnošatou? Prečo slovo rovnošata? Aký rozdiel predstavuje zavesená a nezavesená rovnošata? Existujú azda v Bratislave podniky, kde je zakázané sedieť v kabáte či rovnošate? Kam majú zakázaný vstup ľudia v uniformách? Čo chce Košťálová povedať tým, že trest mohol aj nemohol byť väčší?

Už citovaná pasáž naznačí autorkinu fixáciu na vyzliekanie a obliekanie. Niekoľko príkladov za všetky: „POHÁR // je stále nahý / a nikoho to netrápi / prečo ho nikto neoblečie do šiat?“ (s. 12); „obliekol si sa do čierneho korenia / ktoré na teba čakalo pri bare“ (s. 24); „samozrejme, že tvoju vetu vyzliekla a hodila do triedeného odpadu“ (s. 42); „chcela si si obliecť šaty / ktoré mali farbu mojej včerajšej nálady“ (s. 50); „a zem sa snaží vyšplhať  k nebu / aby sa obliekla do bleskov tvojej prítomnosti“ (s. 64); „rád by si ju (dážďovku, pozn. V. N.) obliekol do štrikovanej budúcnosti“ (s. 75). Akoby autorka nepoznala inú metaforu pre opantanie, blízkosť a splynutie, no čo je horšie, akoby jej nestačilo jedným prostriedkom vyjadriť svoj stav a pohnúť sa ďalej, nehľadá nové spôsoby, ako ho formulovať. Iba recykluje svoje obľúbené figúry a obrazy v domnienke, že čitateľ s rovnakým poetickým cítením si význam nájde. Občas za týmito metaforami cítiť, čo nimi autorka asi chcela povedať, ich realizácia je však skrátka nepochopiteľne krkolomná.

Obraz sveta a postoj k nemu sa v celej zbierke nemení. Prakticky od začiatku do konca autorka tlmočí len pocit nenaplnenosti (či už lásky, alebo pohára) alebo, v tých okrajovo lepších prípadoch, absencie (zväčša partnera) či neúplnosti. Ak si odmyslíme nešťastie v láske (čiže väčšinu knihy), tých pár iných textov väčšinou hovorí o bližšie nešpecifikovanom pocite, že človeku chýba čosi nevypovedateľné – tam sa asi najtransparentnejšie stretá autorkina neumelosť s melanchóliou. Tieto básne sú aj najčitateľnejšie, čo sa týka rovnako významu, ako aj čitateľského zážitku – jednotlivo možno spomenúť napríklad Zlomila sa, Park a Prvý sneh v tele. Posledná menovaná je suverénne najlepšia z celej knihy, dovolím si ju preto odcitovať celú:

„do mojej kľúčnej kosti sa presťahovala vločka

kufor mala plný bielych šiat

z toľkej bieloby sa zatočila hlava môjmu hrudníku a pľúcam

ktoré nedokázali skryť nadšenie z prvého snehu

uprostred tela

kosti začali od radosti stavať snehuliaka

keď bol hotový

srdcová komora ho pozvala na rande

všetky orgány sa radovali zo súkromných vianoc

až kým sa neprebudila krvavá podnájomníčka z dolného prízemia“

(s. 35)

A i napriek tomu by sa dali v básni nájsť sporné miesta, ktoré naznačujú, že autorka si veľmi neláme hlavu so základným zmyslom svojich slov: ako inak možno nazvať obraz, keď sa točí hlava hrudníku a pľúcam či slovné spojenie „dolné prízemie“?

Báseň pochádza z cyklu Medicína, ktorý by mal byť venovaný pohľadu na svoje vlastné telo. Takýto výklad znejasňuje to, že sa tu zdanlivo prehovára k inej osobe a čitateľovi pod vplyvom predošlých textov skôr napadne, že ide o intímneho partnera, nie srdce (hoci autorka tejto interpretácii svojou nesystematickou prácou veľmi nenapomáha). Až kvázi-epištolárna mikropoviedka Osrdcovník v závere dodá cyklu novú možnú interpretáciu: subjektka sa prihovára svojmu telu a špeciálne srdcu, ktoré pociťuje ako nefunkčné, pravdepodobne pôsobením choroby. No i v tom prípade cynický čitateľ, už dosť otrávený všetkým tým obliekaním a vyzliekaním, si nevdojak spomenie na Cyklus o chorobe Ivony Pekárkovej z knihy Lepšia verzia seba (2019), v ktorom ironizuje autorskú stratégiu vypovedania o chorobe ako o exkluzívnej básnickej skúsenosti – a hľa, nemožno nedať Pekárkovej za pravdu: „tvoja diagnóza možno nikoho / nezaujme / možno nie je dosť špeciálna / (...) / ale na tom nezáleží / len na tebe záleží / ako využiješ svoj potenciál“.

Za pozornosť stojí aj Košťálovej medailón – podľa neho bola ocenená v šiestich literárnych súťažiach. Ak mohla autorka založiť celú svoju knihu na vyprázdnených básnických klišé, hádam mi bude odpustené, ak sa aj ja dopustím klišé kuchynskej metafory: zdá sa, že jej tvorba prešla literárnymi súťažami ako mlynčekom a v závere z neho vyliezla len neforemná hmota, ktorej pôvod si môžeme iba domýšľať. Naposledy som mal takýto pocit pri čítaní debutu Daniely Kováčikovej svet:lom (2020), ktorý povrchne zúročuje to najhoršie z dedičstva „experimentálnej“, „anestetickej“ poézie a z interpretačne najvďačnejšej podoby osamelobežeckej a haugovovskej tradície. Kým ale Kováčiková predstiera poéziu rafinovane a zjavne poučene, Košťálová naivne až bezducho.

Nuž, názov je jasný: debut Miroslavy Košťálovej je len pohybom po ateliéri ako priestore tvorivej realizácie, v ktorom nájdeme nástroje a rekvizity. Je to však prázdna miestnosť – akosi v nej neregistrujeme umelkyňu. A opäť si tu možno vzhľadom na autorkine úspechy v literárnych súťažiach vypomôcť Pekárkovou a jej ironizáciou (literárnych) súťaží. Napriek tomu, že hovorí skôr o deťoch, citujem celú báseň, pretože je viac než priliehavá:

„rodičia ostali s deťmi na vyhodnotení

zakaždým sme si hovorili, ako

mu to pekne ide, aké máme šikovné dieťa

až teraz vidíme, že to, čo sme považovali

vinou nášho slabého rozhľadu v danej problematike

za pekný výkon

bolo len nemotorné hmýrenie“

(Viliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV.)