Plav

Nová básnická zbierka Petra Šuleja Rotácie rozvíja identitu takého druhu poézie, ktorý autor slovenskému kultúrnemu priestoru ponúka od svojich publikačných začiatkov. Aj jeho najnovšiu knihu charakterizujú atribúty ako sociatívnosť a kolaboratívnosť, otvorenosť voči iným umeniam a médiám, hľadanie nových formálnych experimentov či prieniky medzi poéziou a technológiami. Zároveň tak, ako časť autorovej básnickej produkcie po roku 2000, aj aktuálna zbierka explicitne podnecuje k hypertextovým podobám čítania: „(/) lomky na koncoch a začiatkoch veršov (strof) slúžia ako smerníky, poukazujú na skok alebo na miesta v básňach, kde sa verše (strofy) prekrývajú alebo kde na seba môžu nadväzovať“ (s. 78). Inštrukcie a vysvetlivky k použitým textovým značkám, ktoré nájdeme v poznámkach, tiež dávajú najavo, že vybrané texty knihy možno chápať aj ako partitúry v takom zmysle, ako s partitúrou pracuje experimentálna poézia (Cobbing, O’Sullivan a i.).

Zbierka je do veľkej miery komponovaná racionálne, čo je primárne záležitosťou konceptu v zmysle formálneho reťazenia a skladania textových celkov. Na druhej strane však nesie aj prvky okazionálnosti a rozbiehavej náhodnosti. Do básní sa dostávajú záznamy videného v plynutí (pohľadu) priestorom či crowdsourcované zoznamy (s. 38). Časť textu tiež vznikla ako výstup z rezidenčného pobytu, a to dosť kuriózne v Bratislave, kde autor býva. Z hľadiska axiológie a emocionality Rotácie, podobne ako predchádzajúca tvorba Petra Šuleja, kombinujú subverzívnu hravosť so spoločenskou kritikou, miestami koketujú s cynizmom: „aj oni silou-mocou túžia byť súčasťou cudzích príbehov / všetky knihy sťahuje k sebe (moja) privátna umelá inteligencia / najprv roztriediť do edícií – postupne povydávať / [...] / habaja nahradím jarabinou macsovszkého broskyňou“ (s. 54). Celkovo balansujú medzi zenovou akceptáciou negatívnych životných aspektov a (súkromnou) melanchóliou.

Šulejovo písanie, knižná úprava zbierok aj celkové pôsobenie v literárnom poli je konštantne ambivalentné, konštantne skúša, čo ešte prejde a čo už nie, balansuje na hrane pátosu a kanadských žartíkov. To vystihuje rovnako názov jeho debutu z roku 1994 (Porno) ako „národná cena za poéziu“ Zlatá Vlna (od r. 2019), status ktorej zostával minimálne do vyhlásenia prvého laureáta nejasný. A v tomto kontexte treba čítať aj komplikované formálne črty – grafické návody na čítanie –, kompozície Rotácií. V niektorých momentoch sa im darí prekročiť komplikovanosť, arbitrárnosť, povrchnosť, manierizmus, infantilnosť a vytvoriť hlbší presah. V iných nie. Urobím teraz nepeknú vec, ctená čitateľka hádam odpustí. Namiesto postupného, komplexného, vyčerpávajúceho pohľadu, ktorý by vyvrcholil v zdrvujúcom satirickom či ódicko-adorujúcom hodnotení, jej ponúknem výber, výsek, jednu rozpáranú nitku. Skrátka, budem podvádzať a aj sa priznám, že z lenivosti. A z lásky k hlbším ponorom. Nenechám si vyhovoriť, že také (hlbšie ponory) budú aj moju čitateľku viac baviť, ani to, že práve takto položený tízer môže inšpirovať k samostatnému nahliadnutiu, nech už tento akt dopadne akokoľvek. Takže here goes.

Napríklad čítajme od konca. Napokon, prečo nie. Rotovať. Poznámky. Inštrukcia „२ – dévanágarský znak pre číslovku 2 znamená opakovanie slova, riadku ǀ alebo celej strofy ǁ“ (s. 78) sama osebe pôsobí skôr ako exhibícia. Že: aha, aké exotické slovo sme tu použili, akí sme exkluzívni a originálni, aha, aký vám isto neznámy znak si do knihy slovenskej poézie dáme, to ešte asi nikomu nenapadlo, aha, a dáme mu teraz vlastný nový význam a čitateľstvo, hraj sa s nami, čítaj, ako píšeme, tancuj a spievaj, ako komponujeme. Novo. Listujme však, nezostávajme na okrajoch a perifériách. Zbierky a čitateľského záujmu.

Báseň viii (prišli odišli) druhého oddielu Rotácií. Túto poslednú časť Knihy zázrakov možno považovať za akýsi básnicky prepísaný sled výpisov z matriky – záznamov narodení a smrtí, respektíve všeobecného pulzovania rozšírenej rodinnej bunky, ktorá do seba prvky cyklicky prijíma a zo svojho vnútra ich v rôznych intervaloch vypudzuje. Hovoriaci subjekt v závere prvej časti básne mizne z pozície gravitačného bodu či rozbočovača, odumiera, organicky vypadáva z bunkového organizmu, ktorý pokračuje ďalej bez neho: „odídem a niekto príde a opäť niekto odíde“ (s. 64). Za zmienku isto stojí, že abstrahované variácie na tému vzniku a zániku – jedinca, (príbuzenského) vzťahu –, rezonujú s personálnou rodinnou históriou autora. Záver prvej časti básne naznačuje pokračovanie chodu úzko definovaných spoločenstiev aj po zmiznutí (smrti či inom odchode) subjektu:

niekoľkí odídu viacerí prídu २ǁ /

asi

teda

/ len stroje z dávnej minulosti zostávajú (s. 64)

Istotná modálnosť („asi“) vnáša pochybnosť do viery v obnovu a dá sa čítať kdesi v intervale medzi neexistenciou sveta ako takého, mimo hraníc (vnímania) subjektu a vyhynutím spoločenstva. Ak text interpretujeme cez prizmu posledného verša, ktorý možno podľa návodu na čítanie radiť aj za oný znak pre číslovku dva, ba aj zániku ľudstva, po ktorom zostanú len (dávne) stroje. To by až také zásadné nebolo – aj na autobiografické motívy, aj na motívy starnutia subjektu či apokalypsy sme u Šuleja zvyknutí. A už vôbec by to nebolo zásadné vo vzťahu k onomu Prípadu samoúčelnosti či funkčnosti dévanágarského znaku. Čo v texte vytvára presah, je jeho pokračovanie – nasledujúca strana zbierky je totiž v hindčine.

Ak predmetnú stranu 65 neodmávame ako ďalšiu položku v katalógu formálnych experimentov – tak o Šulejovej staršej tvorbe píše Jaroslav Šrank[1]  –, možno tento radikálny vpád inakosti prijať ako podnetnú interpretačnú ponuku. Útok textu, ktorý je celkom zjavne a plánovite pre cieľové obecenstvo pravdepodobne bez ďalšej pomoci nepreniknuteľný už na rovine apercepcie, podnecuje k viacerým hypotézam, úvahám, čitateľským hrám. Takže:

1        Mohli by sme si myslieť, že v skutočnosti nie sme cieľová skupina, že cieľová skupina je geograficky a kultúrne radikálne vzdialená, ba až celkom nedostupná.

1.1     To by mohlo naše myšlienky nasmerovať k tomu, že vlastne poézia ako taká je dnes, vo svete, ktorému dominujú, ktorým hýbu, celkom iné médiá a komunikačné kanály, odrezaná od zmyslu v komunikácii, že je vyhostená, osirená, odsúdená k melanchólii, k výkrikom do tmy, do nepočujúceho a nevidiaceho Druhého.

1.2     Alebo optimisticky celkom opačne. Že poézia je schopná prekonať kultúrne rozdiely a komunikovať abstraktne. Ako hudba, ako vtáčie stopy v snehu, ako hviezdne konštelácie. Alebo.

2        Môžeme predpokladať, že autor predpokladal, že ten či tá na druhej strane knihy neovláda základy hindčiny. Ale: žije v symbióze s technológiami ako je skener, softvéry na rozoznávanie písma či strojové prekladače a že si príslušnú stranu ako transhumánny jedinec pomocou týchto nebiologických telesných nadstavieb prečíta.

Nadväzujme na (2), ale na možnosti (1) nezabúdajme. Ak teda použijeme technologické nadstavby, zistíme, že tento exotický a vizuálne príťažlivý objekt, strana 65 Rotácií, objekt, ktorý zviditeľňuje aj spochybňuje bariéru medzi Východom a Západom, je, podobne ako slovenská časť básne, zoznamom (hindských) označení príbuzenských vzťahov. Tie majú na rozdiel od slovenčiny omnoho komplexnejšiu štruktúru. Viažu sa totiž na kultúru, v ktorej sú rodinné zväzky a hierarchie dôležitejšie ako vo väčšine západných kultúr. Text na strane 65 tak odkazuje na spoločenstvá, ktoré Edward T. Hall označuje ako vysokokontextové.[2] Západ je v kontraste ku kultúrnym priestorom, v ktorých sa používa napríklad také dévanágarské písmo, povrchnejší, mechanickejší a individualistickejší. Stredoeurópske postsocialistické geograficko-politické priestory pritom nesporne za posledné tri desaťročia zaznamenali rapídne znižovanie kultúrneho kontextu. Úbytok, stratu kontaktu, identity. Osamotenosť. Osirenosť. Vytrhnutosť. Nostalgiu za nádejami deväťdesiatych rokov. A tvorba autora, ako je Peter Šulej, ktorý ako z hľadiska personálneho času, tak aj z hľadiska špecifík svojho pôsobenia v slovenskej kultúre, patrí k tranzitnej generácii, tieto premeny celkom prirodzene reflektuje. Táto juxtapozícia Východu a Západu, motív stupňa hĺbky interpersonálnych vzťahov, postupné miznutie kontextu, sa v slovenskej časti básne demonštruje prvkami ako „sesternica z 2. kolena prišla bratranec jeden i druhý z 2. kolena prišiel.“ No povedz, milá čitateľka, vieš si ty vybaviť počty príbuzenstva z druhého kolena? Či nebodaj tváre, (zdedené) charakterové črty?

Že ide skôr o kritiku ako o povrchnú exhibíciu naznačuje nielen možnosť komplexnejšej interpretácie, ale aj fakt, že autor zoznam príbuzenských vzťahov neskopíroval z niektorej internetovej stránky, ale spísal ich sám. Pár rokov hindčinu totiž podľa vlastných vyjadrení študoval – a takáto časová investícia sama osebe je demonštráciou nepovrchného, empatického zaujatia Druhým. Ani paralela s Hallovými úvahami o spoločnosti nekončí pri rozdieloch medzi označeniami členov rodiny. Hall totiž vidí nepriamu úmeru medzi stupňom kontextovosti kultúry na jednej strane a množstvom mechanických, technologických, kultúrnych nadstavieb človeka a mierou ich prepojenia s každodenným bytím na strane druhej. Nemusíme sa síce zhodnúť na tom, kde a či dokážeme identifikovať či postulovať hranicu medzi prírodou a kultúrou, isté však je, že rola, ktorú technológie v našich životoch zohrávajú, rastie. A ako teória – či už ide o antropologické sondy spred takmer polstoročia alebo novší až súčasný kritický posthumanizmus –, tak aj poézia, ako dnešná, tak aj tá spred troch dekád, by mali chápať ako jednu zo svojich povinností ju reflektovať.

A Peter Šulej tak robí od svojich publikačných začiatkov. Raz bujarejšie, hravejšie a povrchnejšie, inokedy komplexnejšie, niektorá kniha môže pôsobiť ako katalóg, iná sa nám môže zdať prvoplánovo zošitá vonkajším konštruktom (a uvádzať primnoho fondov, ktoré jej napísanie podporili). Ale aj tak. Aj tak sa v každej nájdu miesta, postupy, básne, kvôli ktorým sa oplatí. Aby sa čítali. V autobuse, v kníhkupectve, doma, na festivale, na tanečnom predstavení (texty z Rotácií sa objavili napríklad v Manifeste možností Petry Fornayovej z r. 2019). A to vôbec nie je málo. A už vôbec nie v kontexte slovenskej básnickej produkcie. Lebo. Čo vlastne od poézie dnes chceme? Burcovanie čitateľských más, čo budú smartfónmi vyrábať atmošku na čítačke na tom či onom festivale? Sociálnu zmenu? Holými písmenkami, obrázkami, slovami, stránkami? Súkromnú spásu? Dúfam, že hlavne nie. Že hlavne nie pohladenie duše. Lebo veď máme, máte. Instagramčeky, Čisté duše, barbierov, baristky, greenwashing lokálnych trhov, západnú jogu, streamovacie službičky, dudracie bublinky, burgríky a kraftové pivká, podporné bublinky, voňavé produkty telesnej hygieny, porno, kult, pop bez verzálok. Poézia Petra Šuleja robí presne to, čo má. A konkrétne napríklad v Rotáciách to robí vydarene. Zaujíma sa o súčasný svet, poetologicky sa snaží o vlastný hlas, ironicky sa pousmeje, melancholicky podpichne, irituje, inšpiruje. Nenudí.

(Ivana Hostová pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV.)