Plav

Motto, ktorým Ľuboš Bendzák uvádza svoju ostatnú knihu, možno čítať dvomi spôsobmi. Ľudová múdrosť Čukčov – „Ak vás nezožerie polárny medveď, ešte stále je tu možnosť znenazdajky padnúť do ľadovej jamy“ (s. 6) – v sebe má cynický aj pesimistický rozmer. Ide vlastne o variáciu na frazeologizmus „nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie“, pozoruhodný možnosťou optimistickej aj pesimistickej interpretácie.

Hoci sa Bendzák vracia k prozaickej forme, ktorú si vyskúšal už v knihe Samota je moja staršia sestra (2018), svojou podstatou ostáva básnikom. Anotácia knihy avizujúca „zbierku mikropoviedok“ je zavádzajúca. Nielen preto, že niektoré texty dej nemajú, ale predovšetkým preto, že na rozdiel od napríklad Staviarskeho Človeka príjemného (2014) v nich o príbeh (či jeho pointu) vôbec nejde – ústredný je pocit či myšlienka, atmosféra a vnem. V niektorých prípadoch možno otvorene hovoriť o básňach v próze („Existuje Boh alebo si človek poradí aj bez neho? Najväčšie mozgy vždy zaujímali tie najmenšie častice. Odkiaľ sa berú nepárne čísla? Prečo sú sliepky hlúpe? Má snehuliak dušu? Dieťa sa pýta. Dospelý mlčí. Snehuliak sa usmieva“, s. 40), inde je ich lyrickosť skrytejšia. Spisovateľ vychádza z konkrétnych situácií, ale tiahne k zovšeobecneniu, preto jeho textové miniatúry majú gnómický ráz, servírujú čitateľovi konštatovania, za ktorými však nepočuť nijaké otázky.

Práve v tom spočíva problém: dozvieme sa síce všeličo o tom, ako sa veci podľa subjektu majú, len to znie chvíľu natoľko suverénne, že nemá nijaký zmysel do dialógu s textom vstupovať, a chvíľu natoľko bolestínsky, že ak sa čitateľ nevyžíva v (seba)ľútosti a porazenectve, musí si prázdne strany knihy pomyselne vypĺňať citátmi z motivačnej literatúry, aby kompenzovali prepiatu negativitu. Nejde, pochopiteľne, o to, že by negatívne emócie k životu nepatrili. Len čitateľsky sa s nimi vysporiadať na čosi vyše sedemdesiatich stranách (kniha je rozsiahlejšia, ale každá druhá strana je prázdna) možno pripodobniť k počúvaniu kohosi, kto buď uhundrane za večer – či hneď ráno – obsiahne svet („Je prvý máj. Slniečko svieti, škovránky spievajú. To zas bude deň.“, s. 18), alebo sa beznádejne opustí – a má to rád. Ak sa čitateľ vezie na podobnej vlne, potom u Bendzáka môže nájsť prehovory z vlastnej duše – som si istý, že Práce a dni nájdu srdcia a mysle, s ktorými si padnú do nôty. Na druhej strane však hádam tiež nebudem sám, kto si knihu so záujmom prečítal, kde-tu sa aj pobavil a našiel v nej zaujímavé momenty, ale položil si otázku, čo s takou perspektívou, z ktorej máločo zo sveta stojí za záujem, a ak sa je na niečo tešiť, tak je to v prvom rade smrť.

Nuž teda: „Potím sa a mám strach, že by som jedného dňa mohol vyzdravieť a musel žiť. (...) Aké je to všetko hnusné! Tento život, ktorý mi darovali moji úbohí naivní rodičia! (...) Sadnú si s otcom na peľasť postele, zarmútene ma pozorujú, pýtajú sa, ako sa mám, a vzápätí ma nezmyselne povzbudzujú namiesto toho, aby ma nechali v pokoji zomrieť“ (s. 36).

„L. túži umrieť, ale nedarí sa mu. Pije a dokonca začal fajčiť, pretože o fajčení je známe, že je to pomalá samovražda. Lenže nič nepomáha. L. hlúpo sedí za stolom a žije“ (s. 46).

„Stoja na palube potápajúcej sa lode. Klesajú ku dnu chladného Atlantiku. (...) Už žiadne daňové priznania ani nečakaná návšteva okresného hygienika. Žiadne problémy s prostatou či erekciou. Čakajú ich už len koraly a hladné žraloky“ (s. 60). A tak ďalej.

Bendzákov subjekt sa sporí s predstavami o usporiadanom živote, nie však aktívnym protiútokom, vytýčením a cieľavedomým nasledovaním vlastného životného programu, ale vymedzením sa svojou pasivitou, v ktorej sa miesi protest s rezignáciou. Poukazuje na to, že pozícia „súkromného intelektuála“ má pre takýto prístup k životu solídne predpoklady: ašpirácia presiahnuť všednú realitu tu človeka napokon vždy dobehne, zrazí ho k zemi a oberie o ilúzie – a hádam aj motivácie... „Žil raz jeden nešťastník, ktorý vyhlasoval, že z teologického hľadiska je trojuholník významnejší ako kružnica. V nedeľu zašiel do Gastrodomu na obed, kde mu hrubým spôsobom odcudzili peňaženku a navyše dostal aj pekne po držke. Odvtedy medzi geometrickými útvarmi nevidí žiadne významnejšie rozdiely“ (s. 26).

Kompozícia knihy je uvoľnená a vzhľadom na povahu mikrotextov sa možno až pýtať, či by im väčšmi nesvedčalo skôr časopisecké než knižné publikovanie. Väčšina čitateľov by sa zrejme zhodla na tom, že časť textov v knihe slúži len ako výplň, hoci mienka o tom, ktoré to sú, by sa zaiste rozchádzala. Mojou nomináciou je napríklad táto skica: „A. je podozrivý z vraždy. Na uvedený deň nemá žiadne alibi. Tvrdí, že ho strávil sám ako všetky dni svojho života.“ (s. 120). Iste, aj tieto tri knižné riadky možno interpretovať ako výpoveď o tom, že ak sa človek vzdá nároku na spoločnosť, ešte to neznamená, že sa aj spoločnosť vzdá nároku naňho. Šípiť za tým však špekulatívnu stávku na všeobecnosť, do ktorej si každý čitateľ môže projektovať svoj vlastný význam: čím menej slov, čím abstraktnejšia situácia, tým (zdanlivo) hlbší prienik k podstate. Pri prísnejšom preosiatí celej zbierky by v site ostalo hádam aj toto štylistické cvičenie sťaby výstup z tvorivej výuky slovenského jazyka a literatúry: „Mal veľké oči. Pravdu si pravidelne vyciciaval z prsta a nemal z toho ťažkú hlavu, pretože hovoril, ako mu zobák narástol. Mal ľahký spánok a na jeho slová vždy došlo. Rád sa pozeral darovaným koňom na zuby, nebolo ľahké sa mu dostať na kobylku. Proste sa díval na svet cez ružové okuliare a to mu nebránilo vidieť všetko čierne“ (s. 22). Zvyšok textu si možno do(vy)myslieť.

Na druhej strane však v Prácach a dňoch nachádzame aj pozitívne prekvapenia, akým je napríklad dvojica textov vzťahujúcich sa k jednému námetu, k jednému druhu vzťahu medzi starším mužom a mladým dievčaťom.

„Možno poznáte Borisa. To je ten krpatý s nosom ako zemiak. Ale nie o ňom som chcel. Chcel som vám rozprávať o Jožkovi Baranovi. Ale dá sa, keď ma neustále prerušujete? Poďme sa baviť o Lenke Topoľančíkovej. No ale čo už sa dá o nej povedať? Že zostarla a stučnela? To nie je naša téma. Bavme sa radšej o malých chutných dievčatkách. To je jediná téma, ktorá ešte zaujíma starcov ako ja“ (s. 70).

„Je tu jedna žena. Chodí k legionárom. Volá sa Barbora. Má dvadsaťtri rokov a modrosivé oči. Lenže tá naňho kašle. Je to zdravý dievčenský kašeľ. Kašeľ mladých dievčat, ktoré sa zo zvedavosti prihovárajú starším mužom a potom sledujú ich reakcie. Chcú spoznať svoju reálnu hodnotu na trhu. Mladí ich už nudia. Tí skočia na každý háčik. Pri starších musia väčšmi využiť svoju rafinovanosť. Skúšajú vychýliť predmet svojho záujmu z rovnovážneho stavu. Ak sa im to podarí, stúpne ich cena o pár centov. Tak si zvyšujú svoje doráňané sebavedomie. U neho je to ináč. Keď zachová rozvahu, jeho cena rastie, ak však prejaví záujem, cena prudko klesá. Nie, naozaj nie, dnes to nemá cenu. Dnes nevstane a nikam nepôjde“ (s. 76).

Všimnime si, že dynamika medzi subjektom (starším mužom) a „malými chutnými dievčatkami/mladými dievčatami“ je v predmetných textoch vzájomne obrátená. Kým v prvom prípade šípime až úlisnú chlipnosť chlapa, ktorý svoju prevahu demonštruje zdôraznením malosti, v druhom prípade je práve starší muž „znášateľom“ (ak nechceme napísať obeťou, trpiteľom, paciensom) hier mladého dievčaťa, ktoré nad situáciou drží kontrolu. Ide o pozoruhodnú križovatku nielen rodových perspektív, pripomenutie, že navzdory stereotypom môžu slovami a konaním so sexuálnym podtónom trpieť aj muži. Nejde o nijakú subverziu, mužský „flirt“ tu má stále blízko k oplzlosti a ženský k rafinovanosti, ale situačná štruktúra moci je už viacrozmernejšia: do vzťahu medzi mužom a ženou nevstupuje len rod, ale aj vek, prostredie, naznačená je aj osobná psychologická pohnútka („doráňané sebavedomie“). Citované texty samy o sebe nemusia zaujať, ale pri takomto konfrontačnom čítaní v spätosti nadobúdajú nový rozmer. Pochopiteľne, zďaleka nejde o nijakú reprezentatívnu črtu Bendzákovho písania, ale skôr o možnosť čítania vybraných textov vychádzajúcej z citlivosti subjektu/rozprávača a jeho krúženia okolo ustálených situácií a motívov.

Tým sa výraznejšie príležitosti Prác a dní nevyčerpávajú: podobne ako v starších dielach, aj tu autor nápadito vykresľuje všedné momenty ako sviatočné či prelomové udalosti (príznačné je toto rámcovanie textu: „Deň, keď som sa rozhodol znovu začať piť, bol plný ako urna s nebožtíkom. [...] Bol to ten istý deň, keď som prestal piť. Len poobede“, s. 42). A vôbec, rád relativizuje perspektívy nášho konvenčného vnímania a interpretácie diania: „Je známe, že mravce sú veľmi agresívne zvieratá. Hovorí sa, že raz v Čemernom prekvapili cigána a postupne ho ohlodali až na kosť. Inde zas prepadli mamičku s kočíkom a odvliekli bábätko nevedno kam. Ak človek naďabí v lese na mravca samotára, má v podstate len dve možnosti. Ak je chlap, mal by sa ho pokúsiť zašliapnuť čižmou. Ak je však sraľo, je pre neho lepšie utiecť a zachrániť si aspoň holý život“ (s. 68). O príležitostiach knihy však píšem preto, lebo nie všade táto originálna optika prináša údiv – zavše ostane „len“ pri anekdote („Maruniak sa zapozeral na nebo a skríkol: ‚Chcem sa stať slávnym!‘ Vtedy sa z neba oddelil veľký kameň a padol Maruniakovi na hlavu. Tak sa stal Maruniak slávnym.“, s. 118) alebo glose, pri ktorej ťažko porozumieť vôbec motivácii jej vzniku („Dnes by som chcel niečo napísať o penise. Štatistiky uvádzajú, že priemerný úd Európana meria 15,5 cm. Takže som v norme. Väčšina mužov je v norme. Tí, čo nie sú, hrajú v porne. Väčšina mužov sleduje porno a potom sa necítia byť  v norme. Ja nie. Sledujem len romantické komédie. Dlhým pozorovaním som napríklad zistil, že Di Caprio je v skutočnosti prezlečená žena. Takže baviť sa o penise v jeho prípade považujem za úplne bezpredmetné“, s. 148).

Sumárne možno Práce a dni pripodobniť zásuvke vysypanej do knihy: nájdu sa tu texty dobré, priemerné aj zbytočné. Je, samozrejme, v poriadku, že autor si chcel vyskúšať prácu s inou než jeho typickou formou, a azda je rovnako v poriadku napísať, že značná časť Prác a dní je starým vínom (a vieme, že o jeho kvalite to ešte nevypovedá nič) rozliatym do nových karáf. Svojich priaznivcov Bendzák nesklame, ostatných neprekvapí: na zbierke sa možno pobaviť, aj sa ňou pohoršiť – aj keď subjekt „vždy považoval ženu za najlepšiu priateľku človeka“ (s. 108), jej obraz tu nie je vždy lichotivý.

Dobrému vínu nijak neublíži, keď sa naleje hoci aj do duritky; keď však ušľachtilá trpkosť začína octovatieť, napokon môže zo všetkých nuáns znamenitého zberu a starostlivého spracovania ostať len skrivená tvár.

(Martin Makara pôsobí na Prešovskej Univerzite v Prešove.)