Viliam Nádaskay
Obete obetí obetí obetí obetí
Jana Micenková: Krv je len voda. Bratislava: Marenčin PT, 2021.
recenzie

Druhá kniha Jany Micenkovej Krv je len voda je podivuhodne strohá, napriek rozsahu viac než štyristo strán. Je však zároveň hutná čo do obsahu, príbehu Kláry, končiacej základnú školu, a jej rodičov, otca bufetára/upratovača a matky herečky. Je teda opakom jej debutovej zbierky poviedok Sladký život (2017), ktorá síce obsahoval kratšie texty, no pôsobila rozpínavo až chaoticky. A hoci sa zdá, že knihy sú aj tematicky odlišné, spájajú ich najmä motívy nestálosti či neistoty a groteskný, ironický humor.

Príbeh pokrýva obdobie približne dvoch rokov a detailne vykresľuje situácie z rodinného života z pohľadov všetkých troch hlavných postáv. To je prvý problém knihy – z toho, čo vyzerá ako dômyselná „rašomonická“ konfrontácia rozličných pohľadov, sa časom stane schéma, bezdôvodne napĺňaná od začiatku až po koniec knihy. Autorka totiž opisuje rovnaké situácie, a to vo väčšine prípadov len s malými posunmi v optike, význame, v čomkoľvek. Pohľady postáv nie sú zásadne protichodné, práve naopak, okrem mierne upravených replík ide v zarážajúcom množstve prípadov o totožné vykreslenie situácie. Podstatná by mala byť odlišnosť prežívania jednotlivých postáv, no i tak autorka neraz nadbytočne prerozpráva dej, ktorý už čitateľ pozná. Spolieha sa skôr na vyjadrenie vnútorných pohnútok postáv – tu má, našťastie, čo ponúknuť.

Ako už naznačuje názov, téma je rodinná, postoj skeptický – a optika groteskná. Anotácia na prebale avizuje, že kniha „sa zaoberá analýzou rozkladu dysfunkčnej rodiny a zároveň sa postupne snaží rozkódovať vznik a podstatu násilného činu.“ Hoci sa môže zdať, že za oným rozkladom je matkino nekontrolovateľné, impulzívne správanie, v skutočnosti sledujeme svojskú vzťahovú dynamiku a u každej postavy silnejúci pocit, že z nej niet úniku. Už úvodné motto (ktoré, ako sa zdá po letmom gúglení, pochádza z hlavy kontroverznej spiritual teacher Teal Swan) sugeruje, že všetci sme „obete obetí“. No ako to už býva s hlbokými všeobecnými pravdami, aj táto má trhliny: tam, kde sú všetci obete, napokon nie je obeťou nikto. Vyznieva to cynicky, no práve tento obrat vyplýva z Micenkovej románu. Matka, žijúca v ilúzii, že sa z nej stane slávna herečka, uniká od človeka k človeku, z prostredia do prostredia, no najmä striedavo podlieha svojím extrémnym povahovým črtám: tej, ktorá ju ženie do rodinného zázemia a núti ju usporiadať si život, či tej, ktorá ju privádza k nadmernému pitiu, sexuálnym radovánkam a depresii. Otec, zamestnaný v dvoch prácach a starosťami o byt, svoju matku a dcéru, si možnosti úteku prakticky len predstavuje a k žiadnej z pocitu zodpovednosti a viny nedokáže pristúpiť. Dcéra sa utieka od prostredia v domácnosti k rojčeniu o svojich rovesníkoch, do asymetrického kamarátskeho vzťahu s mentálne postihnutým spolužiakom a do umeleckej kresby a maľby. V románe sa reflektuje postupný rozpad rodiny, optikou rozprávača zapríčinený rovnako nenaplnenými umeleckými ambíciami a alkoholizmom matky, ale aj – žiada sa dodať –otcovou apatiou zmiešanou s pocitom bezhraničnej zodpovednosti. Reálnou obeťou, s ktorou je azda aj najjednoduchšie súcitiť, je dcéra, ktorú jej situácia vedie k ponižovaniu jediných priateľov, ktorých si je schopná nájsť, a v uponáhľanom závere k onomu „násilnému činu“. Nesluší sa prezrádzať, samotný fakt, že k nemu dôjde, je však nevyberane a zbytočne vyzradený už na prebale.

Rozprávač miestami až únavne pociťuje potrebu doslovne vyjadrovať svoj postoj k postavám („Skrátka, stále za všetky matkine psychické traumy môžu herečky!“, s. 313). Hovoriť teda priamo o súcite by bolo značným nadhodnotením, keďže vrstvy irónie pochovávajú prejavy súcitu či pochopenia zo strany rozprávača. Toho by bolo možné vágne nazvať „pišťankovským“, je rovnako vševediaci, s vyhranenými postojmi, ironický. Dá sa povedať, že autorka pokračuje tam, kde skončil Pišťanek v Muzike. Podobne necháva svoje postavy dusiť sa vo vlastnej šťave, ich životy sú rovnako bezperspektívne, od brutálneho naturalizmu a morálneho rozkladu však napokon prichádza k zreteľnej empatii. Problémom prózy je najmä jej rozsah: efektivita Micenkovej dobre miereného cynizmu a nemilosrdnosti klesá neodvratne s pribúdajúcim počtom strán, zachraňujú ju až úplne záverečné strany, naznačujúce rozriešenie vzťahu matky a otca a vyústenie dcérinej situácie do spomínaného incidentu. Dostať však k nim sa približne od polovice knihy znamená naskočiť na kolotoč podobných situácií bez výraznejšieho posunu.

Micenková vo svojej próze prináša predovšetkým odlišné nasvietenie dynamiky vzťahu medzi obeťou a násilníkom. Ukazuje, že aj trpiaca osoba môže byť svojím okolím „trpená“, že jej stav negatívne vplýva na najbližších i širšie okolie. Takisto prevracia častý stereotyp o násilnej hlave rodiny – tou je v prípade románu matka. Podobne ako v poviedke Nová doba zo svojho debutu tiež prevracia naruby stereotyp o umelcoch ako intelektuálnej elite (hoci nevedno, či tomuto stereotypu ešte ktosi verí), čím sa miestami voľky-nevoľky (zrejme skôr voľky) dostáva k výsmešnému stereotypu „hérečky“ ľudovo zhrnutého v replike Bohuša z Chytilovej filmu Dědictví (aneb Kurvahošigutntág). Práve v postave matky najviac cítiť snahu o groteskný typ, akoby si autorka s kýmsi vyrovnávala účty – to je moment, keď ju jej nemilosrdná optika privádza nie do hĺbky postáv (ako pri Kláre a otcovi), ale k jednoduchej fraške. Napríklad v častiach, keď poukazuje na jej pokrytectvo: „Matka elegantne párkrát obíde miestnosť dokola, pričom si nenápadne berie ďalšie a ďalšie poháriky vína, do jedla sa pustiť neodváži. Neprišla tu predsa žrať, ale dohovárať kšefty. Vždy sa jej hnusili tí, čo sa na premiéry prišli nažrať, s takými matka nechce mať nič spoločné!“ (s. 56); „Odkiaľ má také informácie? Toto sa o nej určite nedá vygooglovať. (Veď ona sama seba googluje každý deň, či sa náhodou niekde neobjavila nejaká stará recenzia potvrdzujúca jej genialitu.)“ (s. 245). V lepších prípadoch tu autorka naznačuje, že matka trpí napríklad hraničnou poruchou osobnosti, v horších z nej zbytočne robí typizovanú postavu a podsúva čitateľovi stanovisko, jasné už od prvých strán knihy.

Napriek tomu je Micenkovej román pozoruhodný, najmä svojou subverzívnosťou, ktorá nie je mierená na hŕstku nadšencov, pretože spočíva v nabúraní predstavy o rodine ako základnom fakte ľudského života, o jej súdržnosti, bezpečí a blízkosti. Rozvíja tým motív absencie pevného bodu v živote človeka z debutovej zbierky, nie je to však bezbrehý nihilizmus a hračkársky cynizmus – za výsmechom a skepsou sa skrýva očividná starosť o svoje postavy (alebo aspoň o väčšinu z nich). A Micenkovej kniha je v pravom zmysle slova cynická: prejavuje sa v nej potreba demaskovať ideály i zaužívané myslenie a  relativizovať motiváciu ľudí, avšak s vedomím, že do istej miery je nutné potlačiť nutkanie pre dobro funkčného života. Napokon, dá sa povedať, že Micenková sa na svoje postavy a svet pozerá tak, ako matka na Fúzačika, s ktorým nacvičuje divadelné predstavenie, keď „ju premkne zlosť kombinovaná s dojatím“ (s. 243).

 

(Viliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV.)

Publikované: 10/29/2021