Plav

Slová sú nástrojom spisovateľov ‒ o tom niet pochýb. Jedni s nimi narábajú rozšafne, trúfalo hádžu vetu za vetou na ďalšie a ďalšie stránky, druhí nimi šetria, jemne sa v nich preberajú, opatrne ich ukladajú do riadkov. A predsa sa nám zdá, že takto každým slovom napísali oveľa viac, než by sa javilo na prvý pohľad. Dušan Dušek patrí medzi autorov, ktorí našli bohatstvo jazyka v jeho úspornosti. Takto nám rozpráva príbehy už dlhé desaťročia. A teraz chce znova „rozprávať to slovo po slove, aj s medzerami, akoby kvapkala voda. Kvap ‒ kvap ‒ kvap“ (s. 14). Po mnohých rokoch formovania sveta svojich postáv nám v týchto poviedkach opäť otvára dvere do života Adama a pozýva nás dnu. Rozmotávať spomienku za spomienkou, hľadať „potok pod potokom“.

Táto útla kniha poviedok dostala veľké poslanie ‒ vyrozprávať životný príbeh alebo azda hneď aj dva či tri. Jej protagonista je v príbehoch na prvých stránkach ešte celkom malý, zaraz dospieva, berie si Škoricu za ženu a prekypuje životnou silou, až sa napokon ocitá na operačnom stole. Áno, život plynie takto, rýchlo a postupne, v knihe je to však celkom inak. Adam si striedavo spomína na svoje dobrodružstvá, na priateľov z minulosti alebo na časy, keď sa už musel ostrihať, aby trocha omladol. No najradšej sa vracia do detstva plného vanilkových rožkov, štípaných pús a záhad čiri-čaj. Robí tak vždy, keď mu chýba Mišo Kišo, jeho sestra Ica Parádnica či brat Bendžo, keď sa bojí zaspať: „Kým nezaspí ‒ nezomrie“ (s. 12).

Štruktúru Dušekovej knihy tvorí premyslene vystavaná línia poviedok, ktoré sa dopĺňajú, prerývajú, navzájom na seba nadväzujú a odkazujú. Tak je to aj so siedmimi rovnomennými poviedkami, ktoré spoločne rozvíjajú ústredný motív tiahnuci sa celou zbierkou (a napokon dali zbierke názov). Okrem toho môžeme neraz pozorovať nadväznosť na viaceré poviedky zo starších zbierok Dušana Dušeka. Pred čitateľom teda stojí neľahká úloha prísť na význam mnohých odkazov, vnímať v knihe viacero úrovní, dostať sa pod povrch a čítať medzi riadkami. Autor ukazuje, ako sa dá pár slovami obsiahnuť a vystihnúť celá škála pocitov, na ktoré by niekomu nestačil ani román. Púšťa nás do intímneho sveta spomienok, ktoré sú také, aké sú, nedá sa na ne spoľahnúť, nevieme, „čo je fakt, čo je výmysel, dodaný až neskôr... lebo skutočnosť prechádza do výmyslov, často pravdivejších ako to, čo sa naozaj stalo“ (s. 14). Je to svet, v ktorom človeka napokon zrádza telo a občas i myseľ, no tí šťastnejší majú svoju Škoricu.

Čitateľ, pre ktorého je táto zbierka prvou dušekovkou, bude mať pravdepodobne mnoho otázok týkajúcich sa postáv, ktoré sa objavia len na skok v niektorej z dvadsiatich piatich poviedok, alebo toho, do akej miery je autor prítomný v postave Adama. Veď „podozrivé“ je napríklad aj to, že sa samotnému autorovi až priveľmi podobá. Či už svojou filatelistickou vášňou, záľubou v kreslení a čmáraní obrázkov farebnými pastelkami, ktoré sa do tejto knihy „priplietli z autorových zápiskov“, alebo azda aj výčitkami, ktoré prenasledovali Adama, keď mu kuriér doniesol jeho knihu po korektúre: „Ako ináč ‒ mal to byť román, no zase to bola zbierka poviedok“ (s. 109). Dušek však predsa len nepíše o sebe, ale cez seba, a aj po toľkých desaťročiach ostáva verný svojmu originálnemu pohľadu  na život. Ak sa však začítame o niečo pozornejšie, tentoraz je Dušek ešte o niečo úprimnejší a skutočnejší. Azda preto, že píše o detstve, alebo preto, že s pokročilým vekom sa už človek nebojí odhaliť život taký, aký je, čo vidíme aj na (staro)nových každodenných starostiach, ktorým Adam so Škoricou musia čeliť. V niektorých poviedkach sa dokonca prelína minulosť s prítomnosťou tak tesne, akoby sa Adam pri každom žmurknutí ocital na inom mieste, akoby zatváral oči pred nepríjemnou skutočnosťou, bolesťou, starnutím.

Možno vzniesť námietku, že Dušek vlastne nenapísal nič nové. On však nechce a ani nepotrebuje byť nový. Vo svojich príbehoch sofistikovane pomenúva jedinečné momenty v každej fáze ľudského života, a zároveň ich obohacuje o vlastnú skúsenosť, odhaľuje ich autentickosť a ľudskosť. Vďaka tomu vieme, že čítame jednu z Dušekových poviedok. A napokon, tak ako sa v knihe vinie potok pod potokom, na pozadí všetkých poviedok sa za dlhé desaťročia predsa len črtá toľko ráz spomínaný román s mnohými vrstvami, postavami a ich životmi, pričom každá poviedka slúži ako kúsok skladačky. A tieto majú príchuť šumienky a detstva, toho, čo bolo kedysi na začiatku a ostalo len v spomienkach, ktoré spoločne osvetľujú, kým sme (boli). „Spomienky sú lampy v tme“ (s. 67).