Po úspešnej poviedkovej zbierke s názvom Jedenie (2018), za ktorú Ivan Medeši získal cenu Anasoft litera 2019, vychádza jeho druhá kniha v slovenčine, dvojnovela Vilkovia. Prvé dielo vyvolalo v čitateľskej verejnosti rozporuplné ohlasy a zároveň aj rozpaky, či ide o pôvodnú alebo prekladovú literatúru. Podobný problém môže nastať aj pri aktuálnej knihe. Jej súčasťou je zopár strán ukážok Medešiho rukopisu. Pri jeho čítaní sa možno zoznámiť s dolnozemskou východnou slovenčinou (s. 238), v ktorej boli texty pôvodne napísané. Vychádza zo slovenských zemplínskych a šarišských nárečí, a preto možno usúdiť, že Vilkovia, tak ako Jedenie, nie sú klasickým prekladovým dielom.
Medeši vo Vilkoch rozvíja poetiku do značnej miery podobnú tej, ktorú predstavil vo svojom debutovom slovenskom diele. Ide o výrazný, zapamätateľný štýl, ktorý autor tento raz uplatnil v dvoch dlhších prózach. Názov prvej z nich, Vilko, je totožný s menom hlavného hrdinu. Jeho príbeh je zasadený do prostredia Ruského Kerestúru, srbskej periférie, kde žije menšina vojvodinských Rusínov (pochádzajúcich z územia dnešného Slovenska) a symbolizuje priestor niekoľkonásobnej izolácie: kultúrnej, etnickej i jazykovej. Ironický rozprávač približuje vo fragmentoch život protagonistu, muža medzi tridsiatkou a štyridsiatkou, ktorý je zamestnaný v miestnej autodielni. Svoju prácu, rovnako ako život na dedine, vníma ako dočasný, neuspokojivý stav a pasívne čaká na svoju šancu odísť a začať odznova. „Odchádza“ však len na súkromné marihuované seansy do blízkeho lesíka.
Témou novely je životná frustrácia stvárňovaná estrádne expresívnym jazykom, ktorý v sebe prepája viacero protichodných tendencií. Filozoficko-analytické pasáže idú ruka v ruke s chaotickými myšlienkovými pochodmi hrdinu, ktorých bizarnosť umocňuje v texte frekventovaný hrdinov stav drogového opojenia. Živelný rečový prúd plný hrubozrnných, no kreatívnych vulgarizmov plynie v syntakticky prepracovaných vetách, rozprávačova empatia k protagonistovi prechádza do zničujúceho posmechu. Tento spôsob výstavby vplýva na sujetovú i jazykovú energiu textu, vytvára sa dojem dynamickosti, ktorá je v kontraste voči nehybnému, cyklickému času zobrazovaného vidieckeho prostredia. Zároveň odkazuje k hlavnému sujetovému konfliktu textu, ktorý sa odohráva medzi Vilkom, týmto, ako vraví rozprávač, „intelektuálnym mystikom dedinským“ (s. 62), a okolím, ktoré hrdina vníma ako „zaostalú a sivú, fádnu, neinvenčnú, mizernú, zhubnú, odpornú, plne pauperizovanú, bezperspektívnu dedinu“ (s. 60).
Pre prózu je charakteristická hra s iluzívnosťou rozprávania, ktorú zvýrazňujú prekvapivé dejové zvraty a zámerne nepravdepodobný koniec. Akcentujú sa nízke polohy života, spomínajú sa všetky možné súvislosti a aspekty pudovosti, medzi fyziologickými procesmi dominujú motívy vylučovania. Telesnosť redukovaná na spodnú polovicu tela je vykresľovaná veselo karnevalizujúcim spôsobom, ktorý posmešne kontrastuje s „vysokými“ cieľmi a úvahami protagonistu. Určujúcim módom textu je blasfémia – neskrývane provokujúci Medešiho štýl sa na jednej strane konfrontuje s tradičným obrazom dediny ako idylického priestoru v porovnaní s mestom, na druhej strane spochybňuje aj mestské vnímanie dediny ako miesta projekcie tejto idealizácie.
Druhá próza s názvom Február podáva príbeh protagonistu s menom Teštvir (z maď. testvér – brat), ktorý je zároveň priamym rozprávačom v prvej osobe. Navonok žije usporiadaný život, je ženatý, zamestnaný v školstve, má dom aj auto, avšak svoju existenciu pociťuje ako neautentickú, deficitnú: „Nedlžím nikomu. Pláca ide. Len v hlave… Namiesto kypiaceho hrnca pozitívnych neurotransmiterov mi mozog ako na truc premoká pod prúdom negatívnych“ (s. 116). Vnútorné nastavenie naznačuje, že ide o človeka, ktorý je typologicky podobný Vilkovi: frustrovaný intelektuál v konflikte so svetom (charakterovú podobnosť naznačuje aj názov celého diela: Vilkovia ako dvaja predstavitelia jedného ľudského typu). Teštvir svoje okolie vníma hyperkriticky ako mimoriadne deziluzívny priestor. V oboch novelách je riešením tohto problému únik: ako vnútorný exil tu funguje literatúra, drogy a alkohol, vonkajší zas zastupuje túžba po emigrácii na Západ. Dostupnejším riešením sa javí to prvé a protagonista si, nevedno, či „skutočným“, alebo pomyselným predávaním drog, túži našetriť na cestu do Kanady. Pracuje na dva polovičné úväzky v knižnici a internáte. Komicky, s ironickou zádrapčivosťou, približuje taktiku utajenia predaja – drogy ukrýva do kníh: „Kto chcel mizernej trávy dovezenej z Albánska a striekanej jedmi, čo ti lepšie pomútia rozum, ten musel pýtať zborníky dokumentov o Titovi. Ak sme dačoho mali v tej knižnici, tak hromadu kníh o komunizme či socializme. Chcel si zlého heroínu z Kosova? Vyhľadaj Améliu z Montmártru – akési hovno, ktoré brali prevažne ženy, čo verili, že sú iné a čímsi odlišné, originálnejšie a intrigánskejšie ako druhé, hoci boli úplne tuctové. Aj keby sa daktorá mučila počúvaním Björk“ (s. 119).
Forma ja-rozprávania v texte zvýrazňuje subjektívnosť výpovede, podobne ako asociatívne organizované rozvíjanie sujetu. Dej sa odvíja v skokoch, rytmus textu kolíše medzi retardačnými, reflexívnymi pasážami alebo, naopak, podrobne naturalistickými úsekmi a rýchlymi strihmi udalostí. Próza nepriamo mapuje postupný rozklad subjektu, frekventované sú motívy rozštiepenia signalizované prechodmi medzi gramatickými osobami rozprávania, Teštvir vedie rozhovory sám so sebou, má neustály pocit krízy. Vedľajšie postavy sú redukované na karikatúru, no karikatúrnosť charakterizuje aj hlavného hrdinu. Prvky bizarnosti, nepravdepodobné, absurdné udalosti, hra so sklamaným očakávaním, odkazujú k perspektíve tzv. nespoľahlivého rozprávača, ktorým príbeh neustále ironicky komentuje a spochybňuje.
Hrdina je frustrovaný vlastnou prácou, hyperbolizovane stvárnenou s dôrazom na jej jednotvárnosť a márnosť: „Zvyšok pracovného dňa som si odrábal v internáte. To znamenalo splniť si viacero povinností. Podpísať sa do služobného zošita na jednom mieste hore vľavo a potom ešte na jednom mieste dole vpravo. Huh, aké muky! Verím, že podobný adrenalín zalieva šoféra Formuly 1, keď zdoláva deväťdesiatšesťstupňovú zákrutu, do ktorej vchádza tristokilometrovou rýchlosťou, a potom je dobre i spomaliť, ale nie veľmi, aby si nevyletel do trávy, päťkrát sa neprevalil a nezlomil si krk. Takže zapisuješ sa hore vľavo, najprv meno, potom priezvisko, skáčeš dlaňou a perom do kolónky pre hodiny a minúty a tam vpisuješ, odkedy dokedy robíš. Huh, už len písať o tom dvíha adrenalín, čitateľu. [...] Úspešne sa podpisuješ a môžeš zo seba poutierať pot. Zatváraš zošit a to je v zásade všetko, čo máš robiť v priebehu smeny“ (s. 135 –136). Tieto výjavy sa striedajú s obrazmi pokrytectva, rodinkárstva a animozity na pracovisku a zároveň zúfalým, pre hrdinu ponižujúcim strachom zo straty tohto zamestnania.
Súčasťou diela je množstvo priamych i skrytých intertextových signálov, zo svetovej literatúry dominujú ohlasy na ruských klasikov (Tolstoj, Gogoľ, Dostojevskij), ako i odkazov na rôzne hudobné skupiny a žánre. Jedným z Teštvirových spôsobov akejsi súkromnej psychoterapie je počúvanie hudby a zaznamenávanie tzv. rokenrolových reflexií. Pre obe prózy je charakteristická vysoká miera štylizácie. Je to akoby realizmus naruby, facka „dobrému vkusu“. Medešiho texty sa radikálne vymedzujú voči tradičnému, mimetickému písaniu, paradoxom však je, že z nich realisticky presakuje presvedčivo vystihnutý kal života. Jeho irónia mieša vysoké s nízkym, využíva prvky karnevalizácie a rozprávania skazového typu, ktoré sa vyznačuje improvizovanosťou, nezáväznosťou, oslobodzujúcou grotesknosťou. Ide o spôsob písania, ktorý Medeši predstavil vo svojom slovenskom debute Jedenie, hoci treba povedať, že na väčšej textovej ploche sa oslabila údernosť prvej poviedkovej knižky a autor žáner novely nevyužil k prehĺbeniu, skôr rozšíreniu témy. Otázkou ostáva, či sa Medeši bude naďalej venovať jej variáciám, alebo ukáže, či má ešte niečo v talóne.
(Tamara Janecová pôsobí Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.)
Publikované: 10/07/2021
- prečítané 6239x
