Plav

Jedným z prvých inštinktov v živote človeka je úchopový reflex novorodenca. Je nepodmienený a vyvoláva sa dotykom dlane dieťaťa, ktoré ju následne zovrie tak silno, že ho môžeme potiahnuť do sedu. Len neskôr si začne tento reflex uvedomovať a brať predmety do ruky cielene. Zbierka Richarda L. Kramára je v čomsi podobná, spoznáva svet dotykom, či už uvedomeným, alebo nie, ale vždy prostredníctvom tela. Snaží sa evokovať rôzne druhy kontaktu s povrchom, zvieraťom, človekom či so sebou. Niektoré typy úchopov je však potrebné trénovať, ak majú byť správne. Čo je však správne? Je správne to, čo je zaužívané, čo považujeme za zvyk?

Už prvá báseň s názvom Advent so sebou prináša asociácie rôznych druhov rituálov, ale i zaužívaných úkonov či situácií, akým je aj v básni zobrazené chytanie kapra vo vani. Báseň je implikáciou (ak jedno – tak druhé), ktorá vnáša do naznačenej rituálnosti komický rozmer a záverečná pointa ironizuje prvý i druhý prístup (zabiť či milovať kapra je absurdné): „kto ju s vedomím / že jej ublížil / vracal do vody a zaprisahal sa / že k tomuto skutku sa nikdy neprizná / vie / že rybu treba nechať plávať / a milovať ju oddane / až do smrti“ (bez paginácie). „Heroicko-komický / akt spoznávania“ čítame i v nasledujúcej básni Biele telo. Ako bolo povedané, spoznávanie sa deje najmä prostredníctvom tela (a telesného), napríklad jeho pohybom v priestore, krajine či izbe: „ukladáš sa ľahunko / triezvo a sucho / telo vytesnilo chlad“, „v rannom zhone / navliekaš na holé telo“, „telo sa vzpiera / keď sa zbavuje jedu“, „padáš // nemajúc sa čoho zachytiť / až schneš ako spŕška vody“. Telo je zobrazované ako čisté, biele, ale i akési bezpríznakové, dalo by sa povedať i bezpohlavné či, naopak, obojpohlavné, ako napovedajú i fotografie Evelyn Benčičovej – je na nich nahé ženské telo, ale na jednej sa nachádza iba torzo s rybou, ktorá imituje mužský pohlavný orgán. Všetky fotografie zdôrazňujú bielu (svetlú) farbu a sústredenosť sa na detail (ruka v úchope, chrbtica, náruč atď.). Taktiež pohyblivá fotografia na obálke akoby naznačovala, že sa postupuje z celku (telo) k detailu (úchopu). Na fotografiách vystupuje so ženským telom ryba v rôznych pozíciách: na obálke ju zviera pod krkom, mŕtvu, vytrhnutú zo svojho prostredia, inde si ju prikladá k hrudi ako dieťa, drží ju v náručí hlavou hore a pod.

Telo tu možno rovnako vnímať len ako akýsi artefakt vytrhnutý z kontextu a rôzne štylizovaný podľa potreby. „Prikladáš sa na okno“, čítame v básni Biele telo a sloveso „prikladať“ sprítomňuje skôr predstavu predmetu ako osoby. Navyše, nahota zobrazovaného tela (či už v básni alebo na fotkách) akoby zdôrazňovala vyššie spomínanú bezpríznakovosť jedinca, napríklad aj v podobe straty ženskosti: „tvoj ľavý vaječník nikto nevidel už roky / čakáš / že budú pohltené aj iné charakteristiky“. Taktiež báseň Miestny začínajúcu slovami „bývať v žene obnáša“ možno čítať viaczmyselne, medzi iným aj ako akúsi obojpohlavnosť daného subjektu či presnejšie snahu o sebaurčenie: „tvoj tvar v jej vnútri / kolektívny blud o ulitníkoch / tvoj tvar nikdy nenastal“. Rovnako gramatické osoby sa striedajú a rozplývajú (aj v rámci jednej básne) alebo sa skrývajú v neurčitosti druhej osoby jednotného čísla (ty človek).

V tomto zmysle sú prínosné ešte básne Kripel, Rozpaky a Fajn. V prvej sa ukazuje istý presah od intímneho (tela) k univerzálnemu: „chrbtica je os / ktorú musí každá kultúra / nejako pojednať“. Opäť sa tu upozorňuje na zotieranie fyzických rozdielov: „veci ktoré sú si podobné / v prírode narastú / podobné“. Báseň Rozpaky využíva telesné, v tomto prípade animálne, vo svojom eroticko-dráždivom význame, opäť sa však striedajú gramatické rody, aj zacielenie na konkrétny subjekt (báseň začína osobou „ty“, ktorá túži po mužovi, prechádza sa na psa, potom rybu a na záver sa v dvojzmysle objavuje „ona“): „chytil si rybu / suka ti plače (...) suka zavíja / suka hára / jazyk vnára / pod žiabre“. A napokon v básni Fajn dochádza tiež k spojeniu s druhým subjektom (telom). Hoci k súladu nedochádza, prináša toto uvedomenie určité výhody a opäť možno naznačený vzťah chápať ako sebauchopovania: „telá čo do seba nezapadajú / nenesú úzkosť / z vlastníckeho práva“.

V zbierke Úchopový inštinkt je lexika príznaková. Dotovaná je prevažne cudzími slovami a odbornými výrazmi, objavia sa i anglické názvy, latinské pomenovanie či novotvary. Výber slov, ale aj precízna štylistika a funkčná práca s presahmi maskujú nedostatok či prázdnotu zmyslu niektorých textov: „sila tvojho objatia / je sila logiky sídla / nevyhnutnosti / rozumného usporiadania vecí“ (b. Pevná ruka); „vláčne telo naložené v laxnej černi  (...) apaticky triezve na pomedzí síl / zrkadlí odhodlanie pokoriť sever / fádny špľachot sebazáchovy stuha roztvára“ (b. Na fest). Inokedy sú len ozvláštnením, ostávajú v rovine experimentu, ktorý znejasňuje (prípadne maximálne zovšeobecňuje) vypovedané – napríklad v básni Zdravé pôsobí jej druhá časť ako „nasilu“ dotvorená metódou apropriácie: „byť svedkom nevykonaného / -        príliš plavý // odmietam / argumentujem: // to predpokladá ambíciu“. Do zbierky potom nezapadajú texty, kde hovorová rétorika (vložené fragmenty dialógov) nenáležite kontrastuje s takto nastaveným diskurzom: „ʼEj, nuž čože to môže byť, / o čom by som v mojom pustom dome nevedel? / To bude akiste dáka pletka!ʼ / opakovane si im to sľuboval / ale neuspel jediný inkasista“.

Nie je celkom zrejmé, či jazyk zbierky korešponduje so snahou o uchopovanie – hľadanie seba, ale aj správneho slova. Hoci by sa mohlo zdať, že texty sú napísané v duchu „anestetickej“ poézie, ich emocionálnosť paradoxne nie je umŕtvená, na mnohých miestach prinášajú zmyslový zážitok: „a nad tebou / len závratné strapce / červených ríbezlí / pošteklená / kyselkavá / vôňa zrenia (...) načúvaš tichému spevu vlásočníc“. Takéto obraty pôsobia vedľa snahy o chladný prístup sviežo a originálne, najmä keď sa k nim pridá nadhľad: „dusená dobrým spánkom / rozumných mužov / sa v noci budíš / a pri hľadaní dúška chladivého nepohodlia / spôsobuješ škody na majetkoch“.

Zmätočné sú však názvy básní (rovnako ich grafika – odhliadnuc od ich prečiarknutia, raz sú napísané verzálkami inokedy malými písmenami; v obsahu všetky jednotne), až na pár výnimiek ich pomenovanie nežiaduco rozostruje význam, alebo ho úplne neguje (napr. b. Na fest, BEST PLACES TO FUCK IN NATURE IN JIHLAVA). Autor zrejme chcel vyvolať komický efekt, ale ten sa dostavil skôr v prípade niektorých funkčných zakončení v textoch, kde nadhľad bol menej jednoznačný, nečakanejší a korešpondoval s naznačenou témou určitého zvyku. Ako príklad možno uviesť efektnú báseň s folklórnym nádychom Pávy, ktorá vypovedá o akomsi každodennom „návyku“ (spôsobe prežitia): „každý deň fingujem svoju históriu / každý deň fingujem svoju smrť / aká je hlboká / taká je široká / skočila by do nej“. Alebo v básni Zábava (zrejme ironický názov pre pohrebnú hostinu), v ktorej sa opäť stretávame s náznakom istých zvykov a s nečakanou pointou nasmerovanou k subjektu: „len palec zastrčený pod rebrom / nezabudni utrieť od krvi / keď sa bude kondolovať“.

Rituálnosť sa v zbierke spája nielen s objavovaním seba, či už v telesnom alebo inom význame, ale odkazuje aj na istú formu terapie. Báseň Pôst vyzerá ako opis halucinačných stavov („cestuješ ako pradie mačka“, „počítaš drobné bublinky / oranžovú strieda zelená“), záver je však harmonický, ozdravujúci: „neúcta k forme vrcholí smiechom“. Najextrémnejšie sa rituál ako pud sebazáchovy, ako istá forma autoterapie prerastajúca až do obsesie, tematizuje v poslednej básni, v tomto prípade s vhodne zvoleným názvom Zvyk obyčaj.

Za hlavný rituál v zbierke ale považujem práve v úvode spomínaný odkaz na akýsi prvotný úchop ruky, na to, čo sme kedysi robili mimovoľne a teraz činíme vedome – úchop prinášajúci smrť alebo život, ako v prípade usmrtenia alebo neusmrtenia vianočného kapra. Dôležitý je teda tréning tohto inštinktu: „úchopový inštinkt / vyváženie tiaže rúk v priestore / navodenie stavu pasivity // kladenie prstov / ʼvšetko smeruje nadolʼ / (správne dýchanie)“. Môžeme dedukovať, že subjekt/subjektka sa nachádza niekde na pomedzí tohto zasvätenia: „liminála vyprskne / pomkne ma / k obligátnemu brehu“. Tomu by zodpovedal aj spôsob zobrazenia tela, ktoré akoby sa rozhodovalo, kým sa stane, ako tento svet bude uchopovať. Najprv je však potrebné vzdať sa toho pôvodného – tela, ale tiež jazyka. Viackrát sa objavuje motív reči a jej zabúdania, ale i akýchsi návratov ku koreňom, ak pripustíme, že kvôli tomuto účelu sú do zbierky vkladané jednak dialektizmy, ale i názvy jednotlivých oddielov v cyrilike. Náznaky zavrhnutia fyzickej podoby čítame, okrem už citovaných básní Pávy a Zábava, v básni Z vody: „moje telo je objet trouvé (...) kdesi / vhodne zakopnúť“. Alebo v básni Čítaj, v ktorej sa za podmienku možného poznania považuje „výmena“ tela, jeho očistenie: „kým si v tomto tele / v čistej podobe / to nezačuješ“. Takto naznačená téma nadobúda až akýsi mysticko-ekologický rozmer – čisté vnímanie, očistené telo a myšlienky, ale i zrieknutie sa materiálneho bohatstva: „vzdávam sa nároku na túto zem / v mene vody / ktorá je v mojom tele“.

Zbierka Richarda L. Kramára je klzkou rybou, jej čítanie sa vzpiera interpretácii, čo však nepovažujem za nedostatok. Vydarený text nepotrebuje byť uchopiteľný presne, niekedy postačí napríklad tušenie vnútornej súvzťažnosti s inými textami v zbierke. Za problematickú ale považujem kvalitatívnu nevyváženosť, najmä pokiaľ ide o koncepciu niektorých básní. Viaceré sú do zbierky pridané akoby len náhodou či navyše, prípadne pôsobia akosi nehotovo. V takom prípade ostáva čitateľovi iba predkladanú „rybu“ vykostiť.

(Eva Urbanová pôsobí na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku.)