Eva Palkovičová
Rozptýlený cieľ snových asociácií
Ivan Kolenič: Rozptylové lúky. Bratislava: Agentúra Signum, 2020.
recenzie

Román Ivana Koleniča Rozptylové lúky je jeho desiata prozaická kniha (okrem toho vydal deväť samostatných zbierok poézie), nejde teda o žiadnu improvizáciu, pokus či výsledok rozpačitého umeleckého hľadania. Román je súčtom premyslenej kompozície, sebavedomého rozprávania a poriadne naštartovanej básnickej obraznosti.

Hoci porovnávanie prozaických textov Ivana Koleniča s jeho lyrikou môže byť opodstatnené, tento román sa až prekvapivo verne opiera o pomerne tradičnú naratívnu štruktúru: hlavná postava, frustrovaný či vyhorený spisovateľ, v túžbe nájsť nový zdroj inšpirácie absolvuje akúsi podivnú, hypnózu pripomínajúcu terapiu zvanú „magnetická sugescia“. Po tomto zážitku sa ocitá vo svete vízií, najčudnejších predstáv a halucinácií, pričom vôbec nie je jasné, čo z opisovaných udalostí hrdina (a rozprávač) skutočne zažíva a čo sa deje len v jeho hlave. Kniha je zakončená klasickou pointou: hrdina sa preberá v terapeutovom kresle, na chvíľu sa zdá, že celé to bol len zlý sen, až kým sa z rádia nedozvieme, že teroristický čin z hrdinových predstáv sa skutočne stal a opis páchateľa sa naňho nápadne hodí.

Z hľadiska žánru by teda mohlo ísť o akýsi mysteriózno-kyberpunkovo-konšpiračný román, keďže kľúčovú úlohu tu zohráva tajomný, v písacom stroji ukrytý „skalárny počítač“, ktorý umožňuje svojmu majiteľovi ovládať dve pridelené osoby. Kľúčoví sú aj dvaja vyslanci „Syndikátu“, ktorí majiteľovi tajomného Remingtonu posielajú esemesky o útokoch radikálnych islamistov na európsku kultúru a tým ho chcú vyburcovať k teroristickému činu. Fikčný svet, celkom konkrétne situovaný do Bratislavy, navyše zapĺňajú bizarné postavičky, o ktorých rovnako ako o celom deji nemôžeme s istotou tvrdiť, či patria do rovnakého sveta ako hrdina, alebo sú len preludom jeho mozgu pod vplyvom absolvovanej terapie. Po zvláštnej, horúčavou rozpitej Bratislave sa tárajú mníšky a mnísi, ezoterický bezdomovec – vynálezca perpetua mobile, násilnícky kamoš z mokrej štvrte, homosexuálny umelec Dudliak, ktorý nevie držať štetec a spisovateľa nekonečne obdivuje (autor sa tu o korektnosť veľmi nesnaží), rómski starinári, čo hrdinovi vypracú celý dom vrátane živého stromu. Jednoducho, okolo rozprávača sa to len tak hmýri absurdnými postavami a ich absurdnými činmi, z ktorých však len niektoré majú na vývoj deja zásadnejší vplyv.

Najdôležitejším objektom rozprávačovho záujmu je totiž on sám. Fantastické vízie, blúznivé rozprávanie o vlastnom fyzickom aj psychickom stave či pseudofilozoficko-ezoterické úvahy o márnosti všetkých ľudských túžob (ktorých sa napokon aj tak nedokáže vzdať) zaberajú na ploche textu najviac miesta. Napriek tomu nie je ľahké jednoznačne povedať, za čo hlavná postava bojuje, o čo jej ide, čo sa má v priebehu deja naučiť. Čiže načo je celé toto rozprávanie vlastne dobré. Na jednej strane v kvetnatých vetách rozprávač deklaruje svoje odhodlanie vzdať sa majetku, ambícií, uchýliť sa do pustovníckej osamelosti a ničoty, na druhej strane vyhľadá Daršana, aby našiel novú inšpiráciu pre svoje písanie. Na jednej strane sa tvári ako outsider, špinavý, zanedbaný, zranený, blúznivý a plný nenávisti, ale neodpustí si epizódku, ako sa oňho okamžite zaujímajú príležitostné ľahké dievčatá i fanatická obdivovateľka Madléna, ktorej listy síce páli, ale (polichotený) si ich predtým aj číta.

Táto rozprávačská schizofrénia sa prejavuje aj na úrovni štýlu. Rozprávač sa nám snaží sprostredkovať nevýslovnú bolesť vyhoreného, tajomnými silami a vlastnou bezmocnosťou zmietaného neboráka, ale nezabudne pritom vyvolávať dojem „spisovateľa“: jednu osobu pomenuje zakaždým iným menom (čo zaváňa až školáckym slohovým cvičením, Madléna je napríklad na ploche dvoch strán domina, madam, žena, doňa aj pani), používa niekedy viac, niekedy menej funkčné metafory a prirovnania („prsty na nohách zraniteľné ako náprstky“, s. 140, „jas ako z luciferínov svetlušiek“, s. 32), zvukovú podobnosť slov („sedieť bez pohnútok“, s. 83), cudzie slová namiesto obyčajných (väčšinou bez pridanej hodnoty). To by mohlo byť samo osebe nápadité a zaujímavé, ale postave spisovateľa bez inšpirácie to vôbec neprislúcha. Literárna postava (a nielen hlavná, ale vlastne všetky) stráca integritu, rozplýva sa v ambíciách autora, ktorý zrejme nedokáže alebo nechce skrotiť svoje poetické ambície a vášeň pre jazykové kotrmelce v prospech autentickosti svojej postavy.

Niekedy sa zdá, že celé je to vlastne len irónia: pohrávanie sa so žánrovými klišé (aj tu sú zloduchovia dvaja – jeden majster, druhý nešikovný učeň), parodovanie spoločenských trendov (kouč na zlepšenie výkonu spisovateľovej práce), vkladanie intertextuálnych odkazov na pišťankovské bratislavské postavičky a preberanie motívov, ktoré sme už niekde čítali či videli. Napokon, hlavná postava vyhoreného, napospas svojim iracionálnym rozhodnutiam vystaveného autora („Bipolárna porucha ma postrkovala k neuváženým krokom“, s. 11) je nepochybne sebaironická. Aj spomenutú štylistickú akrobaciu môžeme v podstate chápať ironicky, veď ako ináč vysvetliť hanblivé, priam barokovo inotajové opisy ženskej vagíny (záclonky, šmykľavka, perlička, strieška, vejáre, s. 89 a 143) od rozprávača, ktorý seba aj ostatných ináč usilovne presviedča, že „telo je funkcionálne egoistické“ a „treba ho prekonať, (...) aby sa psychické tendencie zmenili z prachu zeme na najvyššiu prázdnotu“ (s. 16)?  Napokon, aj iné postavy sa rozprávača občas opýtajú: „Prečo nerozprávaš ako normálny človek? Čo sa musí stať, aby si neblúznil o časopriestoroch a interferenciách?“ (s. 140). Hravým, ironickým, hoci nie úplne originálnym trikom je vlastne aj dotyk sveta fikcie so svetom čitateľov v objekte samotnej knihy: príbeh jednak opisuje cestu spisovateľa za svojím námetom, jednak môžeme knihu chápať už ako jej výsledok, ktorý držia čitatelia práve v ruke.

Ironické čítanie, schopné integrovať aj rozpory a nesúlad rozprávania, sa naozaj javí zmysluplnejšie, ako čítanie vážne, pri ktorom môže byť čitateľ, očakávajúci vykryštalizované postavy a logický dej, sklamaný. Ani tento ironický postoj však definitívne nerieši problém, ako uchopiť zmysel tohto rozprávania, ktorý sa pri všetkej snahe javí dosť rozptýlene (možno „rozptylovo“). Dej je ako odpísaný zo žánrovej literatúry, dostatočne zaujímavý a vhodne dávkovaný, aby čitateľa aspoň prvú polovicu knihy bavilo pátrať po zamlčaných súvislostiach a spájať príčiny s dôsledkami. Tragikomické postavičky by mohli mať spoločensko-kritickú funkciu ako paródia na bratislavskú či slovenskú realitu, problematika teroristického násilia sa tvári ako pointa. Ale to všetko je akési nedotiahnuté, nepresvedčivé, epizodické. Odpísané, prekombinované, ironické. Zdá sa, že autora nič z toho skutočne nezaujíma, že jeho pozornosť sa sústreďuje na niečo celkom iné: na písanie samotné. Hlavnou postavou tohto románu je autorské gesto, všetko ostatné ustupuje do úzadia a slúži ako zámienka na predvádzanie sa bez mantinelov a pravidiel.

Tak ako som si ja pri písaní tejto recenzie potrebovala ozrejmiť štruktúru knihu, aby som napokon prišla na to, že nič z toho nie je dôležité, tak sa aj čitateľ (keď sa už na to dá) musí prehrýzať cez 182 strán v podstate irelevantného deja, postáv, obrazov, emócií, aby prišiel na to, že problém knihy (a autor to, predpokladám, dobre vie, keď si to tam napísal) najlepšie vystihujú slová terapeuta určené jej hlavnej postave: „Mám taký pocit, že ste si urobili cieľ zo snových asociácií“ (s. 122). V tejto súvislosti je mimoriadne výpovedným rozhovor Štefana Moravčíka s Ivanom Koleničom v Knižnej revue č. 8/2005[1], kde zaznie upozornenie na fakt, že aj keď môžu byť Koleničove texty očarujúce a vybrúsené, po istom čase sa čitateľovi „tie dervišské tanečky, pózy, šoky, prekvapká, kopance do gulí, krv a bitie, žlč...“ jednoducho zunujú. V rámci kamarátskeho podpichovania sa Moravčík pýta: „Nie je to všetko len nádherné ondulovanie vzduchu, horror vacui, strach z prázdna? A čo druhý plán, širší, hlbší?“ „Neskrývam sa za ornament, Štefan, žijem krutý život s ‚parádičkami‘...,“ odpovedá Kolenič a čitateľovi nezostáva nič iné, len rešpektovať, že pre autora sú jeho démoni tí najreálnejší, najhlbší a najpodstatnejší. Môže si len vybrať, či sa do víru Koleničových „dervišských tanečkov“ ponorí spolu s ním, alebo sa radšej vyberie hľadať iné literárne rozptýlenie.

 

(Eva Palkovičová pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV.)

Publikované: 09/08/2021