V rýchlom slede niekoľkých týždňov si pripomíname nedožité osemdesiatiny troch výrazných slovenských spisovateľov: Ladislava Balleka (2. 4. 1941 Terany – 15. 4. 2014 Bratislava), Pavla Hrúza (14. 6. 1941 Banská Bystrica – 15. 8. 2008 Banská Bystrica) a Pavla Vilikovského (27. 6. 1941 Liptovský Mikuláš-Palúdzka – 10. 2. 2020 Bratislava). Každý z nich sa venoval próze a knižne debutoval približne v rovnakom období. Priebehom a kulmináciou tvorivej dráhy sa dosť odlišujú, čo platí aj pre ich postavenie v spoločenských štruktúrach v prednovembrovom i ponovembrovom období. Ale sú tu aj iní spisovatelia narodení v roku 1941, napríklad Vlado Bednár či Július Satinský, žijúci i nebohí, ktorí sa už tak nepripomínajú. A v prípade, že sa rozhodneme prekročiť čo i len hranicu kalendárneho roka, objavujú sa ďalšie mená a ďalšie, často dosť odlišné tvorivé osudy: Peter Jaroš, Štefan Strážay, Stanislav Rakús, Milan Zelinka...
Skutočnosť, že výrazné tvorivé zjavy sa objavujú na tomto svete i v literatúre spoločne – hoci nemusí ísť vždy o tak nápadnú blízkosť, ako v prípade troch spomenutých prozaikov – otvára širšiu tému generačnosti a otázky s ňou spojené. Môžeme sa pýtať, kde končí vymedzenie jednej generácie a začína sa ďalšia, do akej miery vymedzenie generačného intervalu a jeho pružnosť súvisia s dobovými podmienkami. Iste záleží aj na perspektíve. S odstupom desaťročí je necelých päť rokov medzi P. Vilikovským a Dušanom Dušekom zanedbateľným časom, no pri podrobnejšom pohľade na ich začiatky sa každý ocitne v inej generačnej konfigurácii. Môžeme si ďalej všimnúť istú „sezónnosť“, akoby niektoré roky patrili básnikom a iné prozaikom. A pri tejto príležitosti sa pýtať, prečo sa v slovenskej literatúre u prozaikov generačná príslušnosť nemanifestovala aj skupinovo ako u básnikov (katolícka moderna, nadrealisti, konkretisti, Osamelí bežci, Barbarská generácia...). Intenzita generačného pocitu asi nebude konštantná, nie každý má potrebu takto sa vyhraňovať. V tejto súvislosti nás zaujímalo, či generačnosť zohrala nejakú úlohu v ponovembrovej literatúre, napríklad v súvislosti s novovznikajúcimi vydavateľstvami a ich edičným programom, a akú zohráva dnes.
Napriek príležitostnému rázu nekoncipujeme tento cyklus príspevkov na tému generáciu ako regulárnu anketu, nekladieme explicitné otázky. Veríme, že pre tých, ktorí sa zúčastnia, vyplynú z predchádzajúceho textu, a možno aj také, aké by sme sami nevedeli sformulovať. Obdržali sme príspevky, ktoré sa venovali spisovateľom ročníka 1941 v súvislosti s ich tohtoročným jubileom (aj tým, ktorí neboli explicitne spomenutí), či už ako jednotlivcom alebo z generačnej perspektívy, ale aj reflexiu vlastnej skúsenosti so zasadením do určitej doby a všeobecnejšie úvahy venované generačnosti v literatúre.
Ján Gavura
/1975; básnik, prekladateľ, literárny vedec/
Literárne skupiny, najmä tie v slovenskej literatúre, sa na seba vo svojom pôsobení v mnohom podobajú a zároveň sú čímsi jedinečné. Davisti, katolícka moderna, nadrealisti, Trnavská skupina, Osamelí bežci, Barbarská generácia... Časť iniciatív, dôsledkov a súvislostí mali a majú členovia skupín vo svojich rukách, niektoré z účinkov skupín patria do kategórie sprievodných, niekedy až nežiaducich. Každá literárna skupina prináša reálne aj hypotetické otázky a pri niektorých sa oplatí pristaviť.
Najväčšiu slovenskú literárnu skupinu a hnutie predstavujú nadrealisti. Na scénu sa usilovali vstúpiť od polovice tridsiatych rokov. Výraznejšie sa zviditeľnili roku 1938 a toto „demitrovské číslo“ 38 sa dostalo do alternatívneho pomenovania nadrealistov Avantgarda 38. Príznaková a nápadná poetika slovenského variantu surrealizmu narážala na nepochopenie čitateľov ako na stenu. Aby pripravili obecenstvo na svoju tvorbu, nadrealisti organizovali literárne večery, vydávali spoločné zborníky a knihy v mystifikovaných vydavateľstvách (Skarabeus a Aligátor), len aby nemuseli priznať, že ide o vydania vlastným nákladom. Na svoju prezentáciu vynaložili množstvo energie, vymenili si stovky listov (publikovanie korešpondencie sa momentálne pripravuje na vydanie) a napokon vytvorili najkompaktnejšiu avantgardnú skupinu, ktorú však nedokázali udržať dlhšie ako desať rokov a po rozporoch znútra ich definitívne zastavil estetický diktát socialistického realizmu.
Z odstupu vidíme, že skupina sa potrebovala identifikovať a etablovať na scéne, kde už bolo niekoľko iných skupín a platforiem. Identifikačným znakom mala byť osobitá poetika básnického prejavu, ktorú legitimizovala podľa zahraničných vzorov z Francúzska, Česka či Srbska. Podľa polemík, ktoré nadrealisti viedli s názorovými oponentmi, však išlo o širšiu zmenu myslenia než len o formu poézie (úloha umenia, jeho humanistická a spoločenská angažovanosť a ďalšie). Skupina pôsobila dostredivo a prijímala aj autorov z mladšej generácie (Ivan Kupec), priznávala sa tiež k autorom, ktorí ju časovo predišli a boli jej súčasťou (Rudolf Dilong).
Zdá sa, že početnosť skupiny sa stala jedným z faktorov predčasného rozpadu. Ďalšími faktormi bola rozkolísaná umelecká úroveň a tlak na tvorbu za nepriaznivých dobových okolností – čitateľ si v čase vojny rýchlejšie uvedomil, že poézia založená na silnej poetike a nedostatočne rozvinutej noetike, neobstojí vo výzve času (viac o tom M. Hamada v štúdii k Dvom krízam nadrealizmu v Slovenských pohľadoch 3/1967). Pre úplnosť treba doplniť, že Avantgarda 38 ako celok, presahovala básnické a literárne kruhy a spojila sa s inými umeniami (výtvarníctvom) a dokonca aj s vedou (Spolok pre vedeckú syntézu vznikol o rok skôr ako bol vydaný prvý manifest slovenských surrealistov).
Jednou z veľkých otázok literárnych skupín je, na základe čoho sa mohli jej jednotlivci spojiť. Čo je iniciačným impulzom, časovým momentom a v neposlednom rade tmelom, ktorý skupinu bude robiť skupinou. Vidíme, že pre nadrealistov a väčšinu skupín to bol zhodný pohľad na poetiku a noetiku a ešte pocit, že tvorba „tých pred nami“ prestala byť esteticky či inak produktívna. Toto sa opakuje ako pravidlo. Len si všimnime, s akou vehemenciou „koncovali“ s literátmi Osamelí bežci, ako sa potrebovali nanovo definovať davisti alebo katolícka moderna.
Dejiny literatúry podliehajú mnohým optickým klamom a jedným z nich je preferovanie väčších prvkov pred menšími. Byť členom skupiny znamenalo v danom čase (v kritickej recepcii) a aj po čase (v recepcii literárnohistorickej reflexie) väčšie zviditeľnenie, hoci nie vždy spravodlivo zaslúžené. Spravodlivosť však s dejinami literatúry nemá veľa spoločného. Dejiny literatúry nikdy neopomenú skupiny a jej členov, no medzi zvyšnými autormi dochádza k redukcii. Vždy podľa toho, aké sú rámce a jemnosť dejinného rozlišovania. Nebyť toho, že boli súčasťou skupiny, dejiny literatúry by si sotva všimli nadrealistov Jána Raka či Ján Brezinu, „barbara“ Andrijana Turana; o čo rýchlejšie sa do slovenskej literatúry vrátil Peter Repka z Osamelých bežcov, keď do roku 1989 ho mohli čitatelia poznať len podľa debutovej knihy Sliepka v katedrále (knihu reportáží Vstaň a choď z r. 1970 krátko po vydaní zošrotovali).
Dobrým materiálom na skúmanie je hľadanie bodu, od ktorého sa zrodila myšlienka na vytvorenie skupiny. Dôležitým iniciátorom Trnavskej skupiny bol Trnavčan Miroslav Válek, ktorý videl blízkosť individualít aj tam, kde sa na prvý pohľad neukazovala. Trúfam si odhadnúť, že práve impulz „spiritus movens“ z vonku bol tiež dôvodom, prečo sa Trnavská skupina zakrátko roztiekla z jedného prúdu na mnoho samostatných ramien. Individuálny rast presahoval skupinové možnosti a každý sa svojou tvorbou dostal niekam inam; po čase by prítomnosť v jednej skupine na základe tvorby či osobných spojení našiel len málokto. Otázok na pobavenie v alternatívnej realite je niekoľko: ako by vyzerala tvorba Trnavskej skupiny, keby každý šiel od začiatku pod vlastným menom; ako by boli prijatí čitateľmi a kritikou; kedy začalo zohrávať pozitívnu úlohu historické scenzurovanie Mladej tvorby 4/1958, v ktorej chceli spoločne vystúpiť?
Obľúbená štátnicová otázka porovnania Trnavskej skupiny a Osamelých bežcov ponúka ďalšie hypotetické otázky. Bežci sa spojili na základe vnútorného presvedčenia a s malým postrčením redakcie Mladej tvorby. Svoje zohralo, že ich vekový rozdiel bol najmenší možný (všetci sa narodili roku 1944), zatiaľ čo pri Trnavčanoch sa ukázal väčší vekový, skúsenostný aj charakterový rozdiel. Pri programe a poetike preukázal vyspelosť Ján Ondruš a jeho autoritu testoval na začiatku najmä praktický a pragmatický Ľubomír Feldek a zakrátko aj úspešný Ján Stacho. Trio Štrpka – Repka – Laučík mali viditeľne inú vnútornú chémiu, ktorá prerástla v priateľstvo vo veku, keď sa ešte prirodzene dajú vytvoriť silné ľudské väzby. A nie je prekvapením, že Bežci pretrvali aj napriek tomu, že žili každý inde, vzdialení stovkami kilometrov, v prípade Repku aj oddelený železnou oponou. Trnavčanov spájalo predovšetkým podobné vnímanie poézie. Koncom päťdesiatych rokov sa veľa nedalo na verejnom poli umenia dosiahnuť, ale podarilo sa vyhnúť povinnej politickej angažovanosti smerovaním do súkromia rodín, partnerstiev či zmyslových zážitkov a popritom vrátiť literatúre autentický osobný náboj. Bežci o päťročnicu neskôr už mali iné podmienky, mohli nadviazať na diskusie o literatúre, z ktorých viaceré boli vyvolané práve Trnavčanmi, a ešte aj tak nad dosiahnutým mávnuť rukou a pomyslieť si – chceme viac, „angažujeme sa za návrat anjelov“, „za humanizmus“ a do manifestu dopĺňali slová z etiky: „ľahostajnosť“, pokrytectvo, nedôstojnosť, „čisté posolstvá“ a „čestný boj mužov“ (citácie z manifestu Návrat anjelov, vytvoreného v novembri 1963).
Vo všetkých skupinách vidieť „ochranársky“ impulz, keď jeden člen skupiny pomáha vysvetľovať tvorbu spolučlena. Dôležitým je článok I. Štrpku Predbáseň z Mladej tvorby (5/1969), v ktorej obhajuje tvorbu Ivana Laučíka. Podobne pri Trnavskej skupine nachádzame empatické recenzie a reakcie medzi jednotlivými členmi a ešte výraznejšie pri katolíckej moderne, davistoch a Barbarskej generácii. Nazvali by sme to nevinným zásahom, pomôckou pri čítaní, ktoré je však zároveň naklonením misky váh v prospech obhajovaného autora, nezištnou úpravou „mediálneho obrazu“, ktorý má účinok na teraz, ale, keďže napísané ostáva – posúva sa to aj do ďalších historických súvislostí. Výhoda, ku ktorej sa autor – sólista dostane zriedkakedy. Vnímanie takýchto intraskupinových interakcii má rôznorodú úroveň; Štrpkovo vysvetlenie princípu „otvorenej básne“ možno zaradiť skôr k tým užitočnejším, obhajoby spirituálnej, politickej či barbarskej poézie len na základe sympatií autora umeleckého textu a autora metatextu majú častejšie malú hodnotu.
Prehliadnuť sa nedajú ani niektoré ďalšie súvislosti: zlatý vek literárnych skupín nastáva v československom medzivojnovom období, vo svete aj pred a počas 1. svetovej vojny. Obdobie moderny narúšalo dovtedajšiu stabilitu videnia sveta, ako aj úlohy umenia v ňom. Povedzme, že moderna je ešte obdobím, keď je dogmatika možná, takže bolo možné vystúpiť s vlastným umeleckým programom a postulovať jeho tézy. V krátkom slede, paralelne a tiež v nadväznosti sa rozvinuli desiatky moderných literárnych smerov, mnohé organizované ako skupinové hnutia alebo s voľnou asociáciou na základe niektoré znaku (politického, konfesionálneho, poetického...). Generačné vlny pokračujú, ale vznik skupín je čoraz zriedkavejší a umelecky menej úspešný. V období postmoderny bola dogmatika predmetom spochybňovania, zosmiešňovania a akýkoľvek prejav vážnosti bol vďačným námetom na komické karikovanie.
Niekedy literárne skupiny splývajú s generačnými vlnami, alebo, z retrospektívy literárnej histórie, sa vytvárajú množiny autorov so spoločným, zvyčajne poetologickým menovateľom: lyrizovaná próza, próza naturizmu, básnici sujetu, univerzitní básnici, generácia 56... Zmysel má hovoriť o autoroch, ktorí debutovali v 60. rokoch (generácia Mladej tvorby), tých, čo sa narodili v 70. rokoch (Husákove deti), ktoré aktuálne tvoria najpočetnejšiu a zrejme umelecky najpotentnejšiu generačnú vlnu. K slovu sa hlási generácia Y a po nich mileniáli, hoci ich umelecká tvorba je zatiaľ iba v štartovacích blokoch. Nejde teda o skupiny v pravom zmysle slova, ale pre potreby štúdia literatúry ide o barličku, ktorá pomôže, ale po čase je ju lepšie zahodiť.
Za jednu z najpodstatnejších otázok považujem úvahu nad faktom, že skoro všetky literárne skupiny sú básnické. Môžu za to najmä dva faktory a oba, zdá sa, rovnocenne. Jedným je vyhranené vnímanie vlastnej poetiky, ktorá sa často stala nositeľom pomenovania celej skupiny (nadrealisti, konkretisti, ale aj „textová generácia“). Inakosť spôsobu tvorenia, úzka spätosť poézie s jazykom je výrazne odlišné od prózy. Kým dobrá próza môže byť napísaná bezpríznakovým jazykom, jazykom, ktorý ostáva iba nositeľom deja ako médium; v poézii sa bezpríznakový jazyk považuje za nedostatok a tvorcovia poézie berú jazyk vždy ako určujúci prvok. Druhým faktorom je existenciálna spätosť medzi básnikom a básňou. Trochu nepresne, ale v tomto prípade mi čitateľ odpustí, sa to dá opísať Heglovými termínmi ako protiklad „totality objektov“ (próza/epika) a totality subjektu (poézia/lyrika). Kým próza sústreďuje svoju pozornosť na objekty mimo píšuceho subjektu, na spoločný zdieľaný svet, poézia odvodzuje svoje miesto vo svete od tvoriaceho subjektu. V básnickom diele je mnoho (všetko?) z jeho tvorcu, čo sa pri próze deje v oveľa menšej miere a aj menej často. Táto okolnosť má okrem iného vplyv tiež na to, prečo sa niekedy kritika básnického diela dotýka básnika bytostnejšie než autora prózy. Kým prozaik je kritizovaný za to, ako píše, básnik je kritizovaný za to, kým je. Rozdiely v poetike poézie sú násobne väčšie ako pri poetike prózy. Zrastenosť básnika a básne umožňuje vytvoriť intenzívnejšie puto medzi tými, ktorí pri písaní používajú podobnú poetiku, pretože to často znamená aj ďalšie podobné názorové a ľudské črty.
- prečítané 4932x
