Laco Kerata nie je v slovenskej literatúre neznámym autorom, s prestávkami knižne publikuje už tridsať rokov. Umelecky sa realizoval vo všetkých troch základných literárnych druhoch: vydal zbierky poézie, dramatické i prozaické diela. Románom Zlý herec (2009) sa dostal do finálovej desiatky Anasoft litera, druhýkrát sa mu to podarilo ostatnou knihou Na okraji mojej hory. Zo žánrového hľadiska ide o zbierku poviedok, či skôr minipoviedok, a rôznych fragmentov: na 139 stranách sa nachádza 35 textov.
Názov diela naznačuje význam priestorového plánu rozprávania. Ide o región hornej Nitry, spomínajú sa Zemianske Kostoľany či Koš. Centrom sú zrejme Nováky, hyperbolizovane stvárnené ako mesto rozdelené podľa profesií obyvateľov (chemici a baníci) na dve znepriatelené štvrte. Slová „na okraji“ odkazujú na situovanie deja kamsi pod Nitrické vrchy a kopec Rokoš, ktorý sa v diele aj viackrát spomína, predstavuje symbol tohto kraja. Hora patrí medzi návratné motívy diela. Spája sa s vyjadrením maskulinity (chlap ako hora), rozprávkovosti a identity („byť spod hory“). Ono „na okraji“ zároveň vyvoláva predstavu istej periférie, ktorá má u Keratu statický charakter. Deti tu vysedávajú na tyčiach prašiakov, kyvkajú nožičkami, prípadne na železničných koľajniciach, ľudia sa tmolia po svojich príbytkoch. Je obrazom malomesta s jeho typickou, nedynamickou atmosférou. Zasadené sú doň najmä rodinné, ale i sociálne podfarbené príbehy.
Z obalu knihy sa od Karola D. Horvátha dozvedáme, že „Kerata nie je autor, ktorý exhibuje príbehom, šokujúcim príbehom alebo opismi na desať normostrán. On ,iba‘ natoľko zručne žongluje so slovami, až čitateľ – vnímavý viac na lexiku a syntax než na príbehy – vkĺzne do prúdu slov a nechá sa doniesť do bizarne zábavných jazykových svetov autora Keratu“. Ako teda vyzerá toto „jazykové žonglovanie“? Autor využíva štandardnú jazykovú varietu, pracuje s množstvom expresívnych výrazov, dialektizmov (šrac, s. 71), s prvkami slangu (fasackého džointa, s. 58; betálny, s. 8) i pochybného slangu („začali jazdiť na obrovských amerických burákoch“, s. 21; „dal si niekoľko klík a brušákov“, s. 38). Rytmicky sa striedajú úsečné vety a rozsiahle, komplikované súvetia, ktoré evokujú vzrušený prúd reči. Pri rozprávaní sa často nerozvíja logická myšlienková línia – organizujúcim princípom rozprávania je asociatívnosť. Sú to všetko štylizačné postupy, ktorými sa evokuje hovorovosť a autentickosť. Realizuje sa tu pestrá paleta rozprávačov: zvyčajným je síce rozprávanie v prvej osobe, ale rozprávačské žezlo si prevezme aj batoľa, mucha, mína či závej.
Kerata v zbierke programovo využíva detský aspekt v tematickom pláne, ale aj ako ozvláštnenie v zmysle nezvyčajného videnia sveta. Ako dominantnú perspektívu ho nastoľuje úvodný jednostranový text s názvom Ticho, zložený z troch segmentov. Prvým je obraz chlapcov, ktorí sedia na koľajniciach a sledujú približujúci sa rýchlik. Druhý úsek ukazuje, že ich životy potom akoby pokračujú ďalej, no zároveň sa čosi zmenilo – jeden z priateľov vyzýva ostatných k rozumnosti, zmierlivosti. Tretia časť referuje, že po spomínanej trati prestali chodiť vlaky pre údajnú haváriu – na trati boli totiž zrazení traja chlapci. Je to zrozumiteľná metafora konca detstva, jeho straty, čo je motív tiahnuci sa celou knižkou. Treba povedať, že detská perspektíva je v slovenskej literatúre obľúbená, presnejšie, výdatne využívaná. V súčasnej literatúre nájdeme jej presvedčivé a kreatívne využitie u takých autorov, ako sú Márius Kopcsay, Richard Pupala či Monika Kompaníková, avšak u Keratu sa stretávame s menej vydareným, násilne pôsobiacim pokusom. Tvorivo sa ju autor snažil využiť v situáciách, ktoré stoja na kolízii dvoch perspektív: detskej a dospelej. Konflikt dvoch vnímaní sveta sa prejavuje jazykovo, desaťročný rozprávač ostáva zaseknutý v značne insitnom chápaní reči. Keď napríklad počuje frázu „aby ti nevypadli oči“, zamýšľa sa, že by bolo čudné, keby vypadli, lebo bez nich by nevidel na televízor. Keď začuje, že sa jeho mama vyjadrí o ich susede ako o nemorálnej krave, reaguje takto: „Hlboko som rozmýšľal, ale nevedel som si predstaviť, že by teta Vilma mala vyzerať ako krava“ (s. 14). Ide to o snahu vytvoriť ozvláštnenie, „neošúchaný“ pohľad prostredníctvom obrazného potenciálu hovorovej reči. Ilúzia detského pohľadu je však oslabená, čo vidieť v pasážach, keď rozprávač popri svojej insitnosti používa umelecké prirovnania „som bol isto červený ako zobák exotického pelikána“ (s. 11) či knižné slová ako „úkaz“ (s. 17). Zaškrípe to aj vtedy, keď sa do detskej perspektívy vkráda ironický, zrelý odstup – keď hrdinovu starú mamu bolia kĺby, rozprávač-vnúčik jej navrhne, aby si zaobstarala nejaké lieky a ona mu odvetí, že na kĺby jej pomôže už len truhla. Vnúčik sa ju rozhodne zaobstarať v samoobsluhe, čím pobaví predavačky, a keď to doma rozpovie starej mame, „tá sa smiala v kuse asi dve hodiny“ (s. 13).
Snaha o ozvláštnenie sa prejavuje aj v dvojakom kompozičnom riešení textov. Prvým je načrtnutie situácie a jej následné (prekvapivé) ukončenie, čím text nadobúda podobu výseku z reality, bez pevného začiatku a konca. Druhý spôsob stojí na nečakaných zvratoch, ktoré čerpajú z prelínania skutočnosti a fantázie (zmnoženie postáv, záhadné miznutie ľudí a ich rovnako záhadné objavovanie sa, premeny a zámeny). Hoci sa rozprávač priznáva, že neznáša „nepredvídateľné veci“ (s. 34) a rád má „také obyčajné veci“ (s. 27), z knihy trčí opačný zámer: odohrávajú sa v nej najmä príbehy, ktoré sa vymykajú logicko-príčinnému rozvíjaniu. Pri máloktorej poviedke dokážeme predvídať, kam sa uberie. O tom, že ide o programovo zvláštne príbehy, svedčia všetky tie „Naraz sa stalo niečo zvláštne, čo som ani trochu nečakal“ (s. 77) a „A zrazu sa udialo niečo neuveriteľné“ (s. 112). Avšak ich počet a recyklácia iba niekoľkých typov ozvláštnenia fungujú kontraproduktívne. Vo výsledku pôsobia texty ako epicky kostrbaté zhluky nápadov, náčrtky, ktoré sa namiesto rozpracovania rozotreli kamsi dostratena. Keratova úporná snaha o ich „zvláštnosť“ je zapamätateľnejšia než ony samotné.
- prečítané 2466x