Redakcia
O DUŠANOVI KRAUSOVI (1937 – 2001)

Pred dvadsiatimi rokmi, 13. júna 2001, zomrel vo veku nedožitých šesťdesiatich štyroch rokov prozaik Dušan Kraus. Patril k tvorcom, o ktorých sa s odstupom času zvykne hovoriť ako o zabudnutých. Je to trošku zradná a v tomto prípade nepresná charakteristika, pretože tí, ktorí sa so spisovateľom stretli, si ho veľmi dobre pamätajú – ako človeka, ale aj ako autora, napríklad tvorcu veľmi špecifickej prózy Životy unikajúce (1979), ktorou knižne debutoval. Spomínajú na znalca Bratislavy; nie tej historickej, vyčačkávanej pre turistov, ale rôznych okrajových, neveľmi známych štvrtí, spätých s industriálnym rozvojom mesta. Ale aj ten, kto sa s Dušanom Krausom už osobne stretnúť nemohol, mal príležitosť zoznámiť sa s ním aspoň sprostredkovane. Rozsiahly súbor kníh z pozostalosti, dávajúci tušiť unikátnu knižnicu, sa ocitol v ponuke jedného z bratislavských antikvariátov: že išlo o knihy tohto spisovateľa, bolo zrejmé nielen z jeho podpisu, ale aj zo spôsobu, akým do väčšiny z nich „vpísal“ vlastné čítanie. Knihy rôznych žánrov i odborov – v rozptyle od poézie a prózy až k umenovede, publikáciám o filme či filozofickej literatúre – niesli v sebe výraznú, graficky príznakovú stopu svojho čitateľa: husto popodčiarkované, s množstvom poznámok na margách, sprevádzaných výkričníkmi či otáznikmi. Ak kedysi Alexander Matuška s iróniou jemu vlastnou niekomu povedal „nečítajte ako slúžtička, podčiarkujte si“, kriticky tak glosujúc recepčnú pasivitu, potom knihy Dušana Krausa sú najlepším príkladom skutočne aktívneho, temperamentného čítania, aktivity, ktorej stopy prežili aktéra.

Pri okrúhlom výročí smrti si Dušana Krausa pripomíname slovami tých, ktorí ho poznali: či už osobne, ako spisovateľa a človeka kníh, alebo sprostredkovane, pri bilančnej recepcii jeho diela ako celku.

 

Dušan Dušek

Dušan Kraus sa mi v pamäti vynára niekde v prvej polovici 70-tych rokov minulého storočia. Zrejme ma s ním zoznámil ďalší zabudnutý spisovateľ Miťo Vitéz, čo bol právnik, písal pre deti, obaja mi posielali drobné prózy do časopisu Kamarát, keď som tam redaktorčil. Miťo viac, Dušan možno iba jednu, či dve poviedky, ale minimálne jedna z nich bola taká, že si ju aj po rokoch pamätám. Bola to spomienka, do ktorej sa mu dostala spisovateľka Timrava, Dušanov otec bol možno notár v obci Ábelová, rodina sa so spisovateľkou stýkala, celkom iste som videl aj jej fotografiu s kŕdlikom detí okolo nej, medzi nimi je aj Dušan so svojím bratom Ivanom, ktorý ma neskôr učil na Prírodovedeckej fakulte UK, na katedre rudných a nerudných ložísk, či ako sa volala, dnes sme priatelia, je to milý človek. A taký bol aj Dušan, dychtivý, ochotný a priateľský, požičal mi na prečítanie zväzky Proustovho Hľadania strateného času a takisto Joyceovho Odyssea, staré české preklady z tridsiatych rokov v elegantnej modrej väzbe, ktoré Dušan získal z nejakého českého antikvariátu, lebo práve na ne bol najlepší špecialista na Slovensku, podnikal výpravy, o akých sa mne vtedy ani nesnívalo, no nielen to, rád sa so svojimi úlovkami podelil. Mal rád film, pre televíziu napísal scenár z prostredia bratislavských plynární, myslím, že ho režíroval Peter Hledík, no už neviem, ako sa volal. Vídali sme sa, niekedy sme spolu išli do kina, nie často, niekedy sme sa náhodou stretli na ulici, či zašli na kávu, určite sme viedli rozhovory o nejakých našich najnovších čitateľských zážitkoch, ich obsah som zabudol, no stále mám pred očami Dušanovu natešenú tvár, počujem tón hlasu, vidím gestá rúk, ktoré znásobujú jeho radosť a nadšenie z nových literárnych objavov. Viem o ňom málo. No dosť často naňho myslievam. Z jeho kníh mám rád Životy unikajúce a Zo zvolenskej mozaiky.

 

 

Rozhovor s Petrom Zajacom o Dušanovi Krausovi

1. Kedy a za akých okolností ste sa s Dušanom Krausom prvýkrát stretli? Poznali ste ho najskôr ako človeka, alebo prostredníctvom jeho próz?

Poznal som ho ako človeka, ktorý mi priniesol v roku 1969 do vydavateľstva Smena súbor poviedok Životy unikajúce, celý nadšený, lebo mu v Slovenských pohľadoch práve vyšla časť románu Babia jeseň a mal pocit, že sa stal spisovateľom. Hneď som vedel, že to je kniha, ktorú chcem vydať. Bol technikom v plynárňach, skamarátili sme sa, chodil za mnou, rozprávali sme sa, viac-menej hovoril on, ja som zväčša počúval, neskôr takto chodil v SAV za Vladom Petríkom. Myslím, že až kým sa neoženil, ženu nám prišiel predstaviť.

2. Ak rekonštruujeme prozaikovu podobu z nerozsiahlych verejných zdrojov (rozhovory, recenzie), pôsobí ako literárny solitér – ľudsky (nie je súčasťou literárnej generácie, debutoval cca o 15 rokov neskôr ako jeho vrstovníci, do literatúry neprišiel z vysokej školy humanitného zamerania, ale zo „života“ či priamo z „výroby“, čo pre dobu jeho začiatkov i neskoršieho debutu nebolo typické), ale aj ako prozaik (nie je ľahké nájsť jeho prózam zodpovedajúci kontext v dobovej produkcii – a slovenská literárna história ho ani veľmi nehľadala...). Kam ste si vy zaraďovali Dušana Krausa?

Od začiatku mi bolo jasné, že je prozaikom poetiky chladu. Zapadal do môjho vydavateľského programu. Cítil som, že svojou krajne eliptickou poetikou, osekanou na kosť, dopĺňa novú prozaickú vlnu, ktorú som začal ako redaktor vydávať: Mrázov text O niečom inom, Mitanove Psie dni, Vášovej Zaznamenávanie neprávd, Popovičovho Ezru, Zelinkov Dych, Habajových Dolniakov, Repkove reportáže Vstaň a choď, Dušekovu Strechu domu, Balážových Bohov ročných období. Spolu s Hrúzovým Dekameronom, Kadlečíkovými Rečami v nížinách, Slobodovou Pamäťou, Kuželovou Lampou, Šikulovým Ornamentom sa mi vtedy začali črtať kontúry literatúry sedemdesiatych rokov. Životy unikajúce dobre zapadali do tejto zostavy. Nebolo z toho nič a čas sa nevracia, bol to čas nenávratne stratený a nenájdený, ale treba si to pamätať ako hiát slovenskej literatúry sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, ako to, čo v nej ostalo neviditeľné, hoci to v nej bolo latentne prítomne. 

3. Ktorá z Krausových kníh vás najviac oslovila?

Súbor poviedok Životy unikajúce, s ktorými prišiel za mnou v roku 1969 do vydavateľstva Smena. Ospravedlňujem sa, ale zacitujem samého seba: „Tie poviedky ma drvili, ľudia v nich kapali ako muchy. Pripomínali mi nemeckú literatúru z obdobia Neue Sachlichkeit. Zároveň ma však iritovali. Pripomínali štylisticky rúbanisko, kahlschlag, ako hovoria Nemci holorubu a ako pomenovali svoju literatúru po roku 1945. Spočiatku som ho nevedel uchopiť. Neskôr som už vedel viac. Do rúk sa mi dostala kniha Helmutha Lethena o estetike chladu Verhaltenslehren der Kälte. O zmene etiky viny na etiku hanby. Jej povaha je jednoduchá, a zároveň drvivá: vnútorný pocit viny sa v civilizácii mení na formalizovaný proces hanby.

Dušan Kraus vpadol do slovenskej literatúry v čase, ktorý bol vo svetovej literatúre časom postmoderny. Rezonoval s ňou, hoci o tom nevedel, bol jej súbežcom. Lenže v slovenskej literatúre prišla postmoderna s dvadsaťročným meškaním s Welschovou estetikou coolnes, na ďalších dvadsať rokov, keď už vo svete doznela. A zase to bolo aj o Životoch unikajúcich. Lenže teraz už v novej situácii mladej prozaickej generácie deväťdesiatych rokov, ktorá si na Životy unikajúce ani len nespomenula. Upadli celkom do zabudnutia. Začalo sa písať o iných.“  

4. Venoval svoju pozornosť nepovšimnutým priestorom, predmestiam, robotníckym kolóniám (bratislavským, ale aj zvolenským či vrútockým), svetu „pred odchodom“. Ponúka sa lacná slovná hračka: autor periférie – periférny autor. Ako sa s odstupom času pozeráte na jeho porozumenie pre okraj?

Dušan Kraus nebol na začiatku sedemdesiatych rokov na okraji. Tam bola Mária Marenčinová, poštárka a sesternica Alberta Marenčina, ktorá bojovala proti surrealizmu svojho bratranca po boku s Alexandrom Dubčekom aj s Vasilom Biľakom, podľa toho, ako sa menili časy, vymieňala v knižke príslušné mená. Fascinujúca literatúra, rovnako ako scenár človeka, ktorý opísal svoj zápas s diablom Fukalom o Zdeničku na kúpeľnom pobyte v Karlových Varoch. Oba texty som chcel vydať, podobne ako vyšli v tom čase vo vydavateľstve Mladá fronta Bosé nožky (1969). Ale nič z toho nebolo.

Dušan Kraus nebol na okraji, ale v strede svojho prozaického sveta. Bol výnimočný, vyhmatal svoj literárny priestor, našiel svoje vlastné literárne teritórium. Bol nezvyčajný. Mal smolu, že prišiel do literatúry začiatkom sedemdesiatych rokov, vstúpil do jej najhorších rokov. Ináč by určite neostal okrajovým autorom, ja osobne ho pokladám za predchodcu Petra Pišťanka a Dušana Taragela.  

5. Dušan Kraus bol aj človekom antikvariátov. Tam sa ocitla časť jeho pozostalosti, prinášajúca svedectvo aktívneho dialógu s čítanými autormi. Napríklad v slovenskom preklade Pascalových Myšlienok si dôkladne podčiarkol pasáž na s. 41 („37 Zo všetkého trošku. – Keďže nemôžeme byť vševedcami a nemôžeme všetko vedieť o všetkom, treba vedieť zo všetkého trochu. Lebo je krajšie vedieť niečo o všetkom, ako vedieť všetko o jednom; táto všestrannosť je najkrajšia. Keby sme mohli mať oboje, tým lepšie, ale keď treba voliť, voľme to prvé. Svet to cíti, aj robí, lebo svet je často dobrým sudcom.“) a na margo k podčiarknutému dopísal: „Platí pre mňa“. Poznali ste ho aj z tejto stránky?

Dušan bol nadšenec a jeho vzťah ku knihám vyplynul z tohto nadšenectva. Fanaticky sa zaujímal o technické pamiatky Bratislavy, menovite o celé okolie Apolky, ktoré ho v čase, keď sme sa spoznali, zaujímalo v prvom rade ako autora. V rokoch 1957 – 1977 pracoval ako výrobný dispečer v Západoslovenských plynárenských závodoch, myslím, že chcel urobiť akúsi spisovateľskú topografiu a topológiu osudov ľudí v plynárňach. Ja som o tom svete takmer nič nevedel, hoci sme chodili zo SVŠ na Novohradskej do Tatrovky na dielenské práce. Rozprával hekticky, chcel vypovedať všetko naraz, pritom písal veľmi stroho. Chcel ma dostať na svoju vlnovú dĺžku. Kvôli tomu mi priniesol aj knihu o priemyselných pamiatkach v Bratislave. Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v roku 1983 zorganizoval konferenciu Technické pamiatky Bratislavy, z ktorej vzišiel zborník s množstvom ilustrácií a fotografií s architektúrou priemyselných areálov a tovární. Odvtedy som chápal význam a zmysel bratislavských technických pamiatok a ich ničenie mi pripadá ako kolonizátorské barbarstvo. Ale mal aj celkom iné záujmy, sprostredkoval mi celého Prousta, ktorý vyšiel pred rokom 1989, ale predával sa len na objednávkové lístky.  Tak sa mi marí, že ich vymenil s bluesmanom Jánom Liteckým-Švedom za výtvarné publikácie o modernom európskom výtvarnom umení na prelome 19. a 20. storočia. Dušan bol nadšencom svojich vecí, a jednou z najdôležitejších boli knihy. To bolo v jeho prospech, inokedy mu horeli horáky očí skôr v jeho neprospech. 

 

 

Tomáš Boguský

O protokole Dušana Krausa

Literárny historik Branislav Choma v roku 2001 publikoval článok Odišiel literárny vášnivec, v ktorom priniesol správu o smrti prozaika Dušana Krausa a uctil si ho ako autora a človeka. V týchto dňoch uplynie dvadsať rokov od prozaikovej smrti. Aj keď v literárnych kruhoch nebol úplne neznámy, nedostalo sa mu toľkej pozornosti, akú by si bol možno zaslúžil, a dnes je už takmer zabudnutý. S Krausovým dielom som sa aj ja stretol oneskorene, až na vysokej škole, a počas práce na diplomovke som za výnimočnými prózami objavoval aj zaujímavého človeka, naozaj literárneho vášnivca. Pokúsim sa odpovedať na otázku, či má jeho tvorba čo ponúknuť aj súčasnému čitateľovi.

Napriek tomu, že knižne debutoval až po štyridsiatke, bol Kraus mimoriadne plodný autor. Publikoval v rôznych periodikách, vydal štrnásť prozaických kníh (pätnásta vyšla po autorovej smrti), tvorivo sa uplatnil aj v literatúre faktu a dráme – napísal niekoľko rozhlasových hier a podieľal sa na tvorbe troch televíznych filmov. Aj keď sú jeho diela venované najmä dospelému čitateľovi, nezabudol ani na mladšie generácie.

Kraus vo svojich prózach upriamoval pozornosť na bežných ľudí v prostredí, ktoré sám poznal: „mňa zaujímali a zaujímajú len normálni ľudia, chcem svojou poetikou vidieť človeka a postavu v jej autentickom prostredí“. Práve prostredie a sociálna tematika zohrávali v jeho tvorbe významnú rolu. Písal o zamestnancoch plynárne a ruka v ruke s tým o obyvateľoch bratislavských predmestí, ale aj o Ábelovej a Zvolene ako o miestach, s ktorými ho spájali rodinné väzby a ktoré poznal z detstva. V tejto súvislosti je kľúčovou jeho skúsenosť zamestnanca Slovenských plynárenských závodov na Mlynských Nivách.  Životy robotníkov v priemyselných bratislavských predmestiach ho tak fascinovali, že ich autenticky stvárnil napríklad v knihách Plynárenské poviedky (1999), Klingerova kolónia (2000), Dulovo námestie a iné prózy (2000), ale aj v samostatných článkoch. Napríklad, v Literárnom týždenníku publikoval Najväčšie bratislavské predmestie, kde opisuje Mlynské nivy v čase, keď sa presťahoval do Bratislavy.

Plynárne sú aj priestorovou dominantou debutovej a zároveň najpozoruhodnejšej Krausovej prózy Životy unikajúce (1979). V tomto epizodickom románe okrem iného dokázal, že sa orientuje vo svetovej literatúre 20. storočia, aj napriek tomu, že nemal akademické literárne vzdelanie. Za zmienku stojí vplyv nemeckej novej vecnosti. Inšpiroval sa aj francúzskym novým románom a aj preto Životy unikajúce nekomponoval ako „tradičný“ román, ale „rozbitý“ na epizódy. Nekládol dôraz na vývoj postáv, ale na ich spätosť s konkrétnym prostredím. Rozpráva vecne, bez podrobných opisov a explicitného hodnotenia protagonistov, veľký priestor necháva ich dialógom a monológom. Akási dokumentárnosť alebo protokolárnosť, ktorá vychádza z citovej nezainteresovanosti rozprávača, dodáva jeho prózam ešte väčšiu presvedčivosť.

Aj keď Životy unikajúce vznikli v dobe rezíduí tzv. výrobného románu, do tejto kategórie ich nemôžeme zaradiť. Nenájdeme tu žiadnu budovateľskú tematiku či zmienku o politickej situácii. Životy unikajúce nepatria len jednej spoločenskej epoche. Politické dianie tu ide bokom, Kraus sa zameral na sociálnu tému, ktorá je nadčasová a pomenovaná už v titule knihy – na unikanie. Môže ísť o unikanie plynu, ale aj unikanie života „medzi prstami“, či unikanie od problémov, ktoré často súvisí s medziľudskými vzťahmi. Postavy sa uchyľujú k alkoholu, cigaretám, milenkám a v krajnom prípade k samovražde. Nejde však o tragické či iba tragické príbehy v tradičnom zmysle slova. Kraus „zaprotokoloval“ život v plynárni a na predmestiach vo všetkých jeho podobách, svoje miesto majú uňho aj zábava, láska a spolupatričnosť, ktoré k životu v meste a k práci nepochybne patria. Krausove postavy nie sú typizované, každú z nich vníma ako jedinečného jedinca vsadeného do istého prostredia, s vlastnou psychológiou. Podobne pracoval aj v zbierke poviedok Pred odchodom (1983), kde sa na postavy plynárov pozerá v kontexte medzigeneračných vzťahov.

Vybočením z „protokolárnych“ prác o súdobom živote plynární a mesta je kniha Plynojem smrti (1999). Románom sa vracia sa do obdobia 2. svetovej vojny a na jeho historickom pôdoryse rozvíja antifašistickú tendenciu. Už v čase vydania sa tento román stretol s rôznorodým prijatím. Kým niektorí literárni kritici Krausa povzbudzovali v podobnej tvorbe („Kraus v téme musí pokračovať“), iní román označili ako „perverzné fantazírovanie“. V tomto prípade však Krausovým cieľom nie je autenticky zdokumentovať človeka v meste a v práci, ale poukázať aj na odvrátenú, deštruktívnu stranu priemyslu. Popri tom stále platí, že rozprávač nezaujíma žiaden explicitný postoj a navonok ostáva citovo chladným.

Kým v prostredí Bratislavy sa Kraus venoval najmä životom robotníkov, v Ábelovej a Zvolene čerpal zo svojich detských a mládežníckych skúseností. Tu sa zaoberá človekom v situáciách, ktoré súviseli s dusným obdobím znárodňovania a postupného upevňovania komunistickej moci. Venuje sa životu dedinskej inteligencie, z ktorej pochádzal aj jeho otec (bol notárom). Ústrednou témou „ábelovských“ poviedok je miznutie dedinskej inteligencie (učiteľ, pisárka, notár). Symbolickou bodkou za starým svetom je pre Krausa odchod Boženy Slančíkovej-Timravy z Ábelovej do Lučenca.

Pre prozaické dielo Dušana Krausa je charakteristické inovatívne, moderné spracovanie „starej“ sociálnej témy. Pre súčasného človeka je charakteristický zvýšený záujem o bezprostredné okolie a jeho minulosť. Tejto tendencii vychádzajú v ústrety viaceré diela Dušana Krausa. Nič na tom nemení skutočnosť, že to, čo v čase jeho prozaickej aktivity bolo predmestím, sa dnes pomaly začleňuje do širšieho bratislavského centra.

 

(Fotografie: archív prof. Ivana Krausa.)

 

Publikované: 06/14/2021