Magdalena Bystrzak
Nech sa deje čokoľvek
Veronika Šikulová: Tremolo ostinato. Bratislava: Slovart, 2020.
recenzie

 

„Ten dojem ľahkosti vzniká vtedy, keď to naozaj ide ľahko, keď človek nemusí, ale chce, a chce, lebo musí. Odrazu má od tých vecí taký radostný kľúč.“

Šikulová, Veronika: Tremolo ostinato (s. 266)      

 

Najnovšiu prózu Veroniky Šikulovej otvára alibistické motto: „Postavy v tejto knihe sú literárnymi postavami. Pravda nesmie kaziť dobrú pointu“ (s. 5). Týmto spôsobom sa Šikulová pokúša uzatvoriť s nami pakt – chce, aby sme jej „neromán“ čítali ako fikciu a naladili sa na samotné rozprávanie. Píše však o rodine, obzvlášť o otcovi, o Dubovej a napokon o sebe samej. Vo výsledku prináša črty, glosy a anekdotické príbehy, ktoré sú často osobnou výpoveďou. Tremolo ostinato aj preto pôsobí ako kniha písaná pre autorku, so zámerom vypísať sa „zo skutočnosti“. Je to zápisník-neromán, exponované „ja“ vo vzťahu k „druhým“. V knihe suverénne vládne Šikulová – JEJ poňatie literatúry a literárnosti, JEJ pravidlá vnímania a vyjadrovania sveta.  

Rozprávanie by bolo veľmi nesúrodé nebyť naladenia, ktoré spája jednotlivé kapitoly. Patrí k nemu „chuť do života“, miestami exaltovaný prístup k maličkostiam, zvýznamňovanie obyčajnosti. Chaotickosť a rozpínavosť sú pre rozprávačku formou bytia v prítomnosti, základom jej každodennosti. Šikulová-rozprávačka sa motá medzi príbehmi „svojich“ ľudí, Šikulová-autorka medzi poetikami „svojich“ autorov. Pestuje produktívne cudzopasníctvo, vstrebáva rôzne podnety, spontánne ich dáva na papier a azda viac píše, než škrtá.

Čím vlastne Tremolo ostinato je? Podľa názvu: rýchlo sa opakujúcim, chvejivým hlasom. V priestore textu: uponáhľaným pohybom tam a späť. Ide tak o náladu, ako aj o úporné vracanie sa k tým istým témam, motívom, otázkam: k otcovi, rodine, okoliu, domovu alebo miestu, z ktorého sa rozprávačka nemôže, nechce vykoreniť. Miestami zvýšený tón pôsobí ako snaha „skultúrniť“ prežívané a pozorované, pripísať takmer sviatočný význam každodennej práci, neupadnúť do všednosti alebo rezignácie. V istých momentoch ale rozprávanie spomaľuje: „Som šťastná, nič nechcem, všetko mám. Ale čo keď sa môj vlak vykoľají, ako to bolo, keď ochorela mama? Budem sa musieť sústrediť, aby som vedela, čo kam patrí, aby som sa dokázala usmiať na dcéru alebo na ruže v našej záhrade. Prestanem rozumieť vtáčej reči, nebude ma zaujímať politika, domáca ani zahraničná, nehnem brvou“ (s. 228). Vtedy pôsobí presvedčivo, uzemnene, civilnejšie.

Šikulová si však v prvom rade potrebuje vykolíkovať vlastný priestor. Jej písanie je činnosťou, ktorou sa emancipuje, oslobodzuje – od druhých, od spomienok („aj na to, čo nik nezažil“, s. 12), od prítomnosti. Občas je to samoúčelné, naivné, bez ostychu a obavy z banality, bez kŕčovitej autocenzúry („Čo je modrý vták? A ako veľmi sa dá ľúbiť? (…) A ako veľmi nás má rád Boh? Sme si všetci pred ním rovní?“, s. 137). Autorka si vydupáva priestor v jazyku, ale aj v osobnom mikro-svete. Dôležitá línia rozprávania o Vincentovi Šikulovi, otcovi, v mnohých momentoch temná („aj ja mám, kurva, život a všeličo by som chcela zmeniť, aj mne býva smutno, aj sa mi nedarí“, s. 90), patrí k tým najsilnejším, svojským, chvejivým. Je v nej mnoho neutíšených bolestí, nevyriešených krívd, pocitov viny a zároveň bezpodmienečnej náklonnosti alebo bezbrannej oddanosti. Otcovi okrem iného vyčíta naliehavú a únavnú potrebu mať poslucháča a zároveň neschopnosť načúvať. Sama pritom potrebuje čitateľa, ktorý ju nielen znesie, ale bude jej spontánnu „samovravu“ aj vnímať.

Všímavých priaznivcov knihy určite nebude málo, veď napokon ide o silný autorský hlas, dlhodobo prítomný a etablovaný. Tremolo ostinato však komunikuje s čitateľom väčšinou na úrovni odseku alebo vety. V knihe je veľa momentov, ktoré fungujú autonómne, takmer ako krátke básne v próze, zaujímavé postrehy, vtipné alebo presné vyjadrenia. Harmonizujú prebytok slov, mnohokrát sa viažu na snovú, rozprávkovú obraznosť („Stretla som muža, ktorého by som vedela milovať, ale odcválal ako kôň, (...) odcválal ako vraný čierny kôň, že nezabudni na mňa, keď sa zobudíš, uvil som si v tvojej duši hniezdo ako modrý vták“, s. 174). Bujná obrazotvornosť alebo uvoľnená, detská fantázia, z ktorej rozprávačka ťaží v najlepších momentoch, prechádza napokon filtrom „trpkej“ skúsenosti dospelého – vedomím plynutia času, sklamaním, stratou. Rozprávačka aj preto často chvejivo a opakovane (v konvencii tremolo ostinato) osciluje medzi infantilnou exaltáciou a pochmúrnou, korigujúcou skepsou.

Tvorbu zvyčajne posudzujeme podľa výsledkov, menej nás zaujíma samotný proces. Tremolo ostinato pritom pôsobí ako názorná ukážka rutinnej, spisovateľskej práce, „zberu“ materiálu, miestami ako pracovná verzia ucelenejšieho románu, z ktorého vo výsledku vznikol takmer tristostranový „neromán“. Šikulová si vytvára hraciu plochu – zhromažďuje synonymá, používa dialektizmy, zbiera zaujímavo znejúce slova, strieda jazyky, prehrabáva sa v slovníku. Občas ozrejmuje pravidlá vlastnej hry, tematizuje proces písania a jeho výsledky, „matersky“ usmerňuje čitateľa („Text je ulička, ktorou vás navigujem, aby som vás vyviedla bez rebríka na pôjd, je radosť z reči, stromov, trávy, konfrontácia so sebou samým a zúčtovanie so svetom...“, s. 229). Vo výsledku: nech sa deje čokoľvek, Šikulová z toho urobí text. Či už je to naliehavá realita, spomienka, rodina, otec, Dubová, záhrada alebo vlastná profesia. Píše tak, ako dýcha („chce, lebo musí“, s. 266) a snaží sa, chvejivo naladená, nájsť k týmto veciam radostný kľúč.

 

Publikované: 05/19/2021