Patrik Miskovics
Možné svety a poetika rozpadu
Anna Kiliánová: Blízka budúcnosť. Levice: Koloman Kertész Bagala, 2020.
recenzie

Poviedkový súbor Blízka budúcnosť vychádza ako druhá kniha pre dospelých autorky Anny Kiliánovej, finalistky súťaže Poviedka 2009, ktorá debutovala v roku 2014 knihou Žena z cigaretového papiera. Uchopiť celkové obsahové zameranie novej knihy je problematické, pretože texty v nej obsiahnuté nie sú prepojené zreteľnou tematickou líniou, dokonca ani priestorovým určením. Poviedky majú skôr spoločné niektoré dejové tendencie a kde-tu medzi nimi dochádza k istým motivickým filiáciám, pričom jedným z motivických jadier je práve budúcnosť z názvu knihy.  

Aktualizuje sa v dvoch základných polohách, a to ako budúcnosť individuálna a budúcnosť planetárna. K týmto otázkam sa pridružuje koncept prorokovania, generácie hypotéz o tom, čo bude, alebo čo by mohlo byť. Kiliánovej texty stavajú na jednom zo základných východísk literárnej fikcie, móde „čo keby“, pričom privilegovanie tohto spôsobu zmýšľania dáva knihe nádych akejsi svojráznej postmodernosti – podľa amerického postmodernistu Rona Sukenicka je hypotéza „esenciálnym trópom umeleckej prózy.“ Napríklad titulná poviedka súboru je akoby literárnym rozšírením myšlienky-hypotézy, s ktorou sa stretávame už v Slobodovom Narcisovi: „Chcel som, aby sa život začal smrťou a končil narodením.“ Základom textu sa u Kiliánovej stávajú možné svety, s dôrazom na slovo „možné“, lebo budúcnosť je zaujímavá (a desivá) práve ako nekonečné spektrum možností. Pochopiteľný je potom aj autorkin dôraz na ontologické odchýlky a hra s (ne)pravdepodobnosťou: človek sa mení na zviera, postava má nadprirodzené schopnosti (napríklad prorocké), rukavica ožíva. Tendencia k odchýlkam sa môže v extrémnych polohách prejavovať v podobe absurdného, groteskného, odpudivého, hororového alebo na úrovni jazyka ako hyperbola, prípadne vulgárnosť.

Primeraným úvodom takto zameranej knihy je poviedka Naháč, ktorá má blízko k žánru arabesky. Jej jazyk pôsobí dojmom, ako keby bežná ľudská reč bola pretvorená až spotvorená čímsi, čo bežné slovo alebo zvrat nahradí obraznou okľukou: „Užívam si lahodné preskupenie fyziologických štiav, kým sa ladne odvlňuje z dohľadu. Ale nemám času nazvyš, po preplnenej výpadovke musím žhaviť fáro, aby som svojmu naháčovi stihol namiešať večerný šumák“ (s. 10). Tu autorka niekedy pri narábaní s jazykom až príliš „tlačí na pílu“, treba však povedať, že vo všeobecnosti sa Kiliánovej darí svoju jazykovú hravosť držať na uzde.  

Väzba na skutočnosť je v Blízkej budúcnosti síce zväčša suspendovaná, no nie nadobro zrušená. Kiliánovej hypotézy a projekcie je vhodné náležite situovať a vnímať ich ako jeden z možných prejavov ducha doby, keďže aj tá najimaginatívnejšia umelecká projekcia máva svoje východiská v aktuálne žitej skutočnosti. Ak sa napríklad Woody Allen v poviedke Cesta do vesmíru zmení na „pavúka so slizkou bielou hlavohruďou“ (s. 53), skúsme si položiť otázku, či motiváciu tejto premeny nemožno hľadať aj v biografii amerického režiséra. Poviedka Problém prezentuje výjav, v ktorom sa domov bezradnej matky premieňa na labyrint pozostávajúci z nakúpených predmetov: „Kupujem im ďalšie nezmysly. V dome sa hromadia skrine. Skrine a veci všade okolo nás. (...) Vyzerá ako nekonečné bludisko plné nepotrebných vecí, bez svetla na konci chodby“ (s. 49). Ako doklad toho, že Kiliánovej vízie nie sú úplne voluntárne a že tu možno naozaj prehovára čosi ako zeitgeist, môže poslúžiť fakt, že s podobným obrazom sa stretávame aj v Kucbelovej básni Spotrebiteľka sa zväčšuje.

Motív dezintegrácie a rozpadu je pre knihu kľúčový, keďže prúd času a aktualizácia budúcnosti sa v nej prejavujú primárne práve ako postupný rozklad, regres a narastanie entropie. Aj zdanlivo bezproblémové až idylické situácie pôsobia znepokojivo, akoby čosi pod povrchom nebolo v poriadku. Tento dojem potvrdzuje ďalší vývoj deja a všetko postupne podlieha skaze (napríklad kompót, vzťahy, definície alebo poriadok). Nasledujúca poviedka však spravidla obnoví pôvodný útulný, malebný rozmer knihy (dobre sprostredkovaný aj ilustráciami, ktoré texty sprevádzajú), len aby bol následne opäť rozrušený. Napriek tomu, že je možné odsledovať tento všeobecný trend, dej a správanie postáv bývajú ťažko predvídateľné a konce zväčša nečakané.

Nepredvídateľné je tiež zameranie jednotlivých poviedok, a to na úrovni témy aj výrazu, keďže Kiliánová tu ide značne do šírky a neprekáža jej heterogénnosť volieb, ku ktorým sa dopracúva. Opakované záchodovo-fyziologické motívy slovenskému čitateľovi pripomenú asi najmä Ivana Medešiho, subverzívny výsmech z celebrít a tendencia ku groteske a hororu majú čosi z J. G. Ballarda. Jeden z predobrazov hovorovej energickosti Naháča možno vidieť u Pišťanka s Taragelom a poviedka Leto 1910 sa v mnohom ponáša na Vidiecku lady Macbeth od Nikolaja Leskova. Ak hovoríme o heterogénnom charaktere knihy, ponúka sa tu porovnanie so Šimšíkovou Veľkou budúcnosťou, kde sa autor snažil prezentovať ucelenú verziu sveta nadchádzajúcich dekád, pričom veci často vysvetľoval až nepochopiteľne detailne – budovanie kontextu pre dej jeho prózy pohltilo samotný dej, ktorý tak pôsobil nepatrným dojmom. Kiliánová tento problém nemá, jej kniha akoby programovo hromadila nesúrodé fikčné svety, ktoré však prirodzene vyplynú z deja; nevadí jej pritom, že takto vybudovaný svet je plný dier a nie je možné ho myšlienkovo uchopiť.  

Ak sčítame prvky, z ktorých Kiliánovej Blízka budúcnosť pozostáva, získame v podstate dosť čudesný, nepravdepodobný celok. Ten však v žiadnom prípade nie je bez pôvabu, ktorý má pôvod čiastočne práve vo variabilite estetických polôh ponúkaných textami, no taktiež v sebavedomí, s ktorým sú tieto polohy stvárňované. Ak kniha uskutočňuje čosi, čo možno nazvať poetikou rozpadu, ťažko možno očakávať umelecké zavŕšenie, scelenie do uzavretého tvaru.

 

(Autor je študent 5. ročníka slovakistiky a anglistiky na PdF TU v Trnave.)

Publikované: 04/19/2021