Veronika Litviková
Pod maskou sa vždy ukrýva len niečia tvár
Igor Daniš: Smiešna maska identity. Bratislava: Marenčin PT, 2020.
recenzie

Uplynuli dva roky od vydania románového debutu Igora Daniša s názvom Idyla a už držíme v rukách autorovo najnovšie dielo. Aj z novely Smiešna maska identity cítime nádych politickej satiry či vnímanie sveta viditeľne poznačené žurnalistickou perspektívou. Zdalo by sa, že škandalóznu zápletku načrtnutú na prebale knihy, chce autor využiť na to, aby vykročil z tieňa doterajších publikačných aktivít. Novela však odhaľuje, že odpútanie sa od minulosti, či už skutočnej alebo fiktívnej, nemusí byť zďaleka také jednoduché, ako by sa mohlo zdať.

Samotný príbeh sa odohráva prevažne v Bratislave, vo vysokoškolskom prostredí, ktorým nás sprevádza hlavný hrdina, charizmatický učiteľ Tomáš. Aspoň tak ho vnímajú ženy a aj jeho študentky. A hoci má sám o sebe vysokú mienku, život sa ho postupne snaží presvedčiť o opaku. Autor sa ho však ani nepokúša idealizovať, skôr ho vykresľuje ako naivného a samoľúbeho. Paradoxne, napriek zaslepenosti vlastným egom a povrchnej povahe, sa Tomáš díva na svoje okolie úplne triezvo, kriticky, všetko vníma bez štipky sentimentu či súcitu voči ostatným, nevynímajúc ani jeho vzťahy k mnohých ženám, ktoré miluje, no zároveň len používa podľa svojej potreby a doslova na nich parazituje: „Striedanie rolí, napájanie sa cudzími slovami a činmi, napájanie sa cudzími identitami, mi dovoľovalo žiť; a vymknúť sa z identity, nachádzať sa úplne mimo svojho ja, neznajúc, čo vlastné ja v skutočnosti predstavuje“ (s. 11).

Tomášov cynizmus a ostrý jazyk však autor adekvátne využil a na mnohých miestach novely otvorene koketuje so spoločenskou či politickou satirou. V najzaujímavejších pasážach nám predostiera pocity zbytočnosti a frustrácie mnohých vysokoškolských učiteľov a vedcov v spoločenskovedných odboroch, ktoré bývajú spojené s písaním vedeckých článkov na objednávku, honbou za čo najvyšším počtom publikácií, obzvlášť v karentovaných vedeckých časopisoch. To všetko im má zabezpečiť pracovné miesto, prípadne aj renomé a uznanie kolegov. Máme tu teda farbisto a zároveň kriticky vykreslené akademické prostredie obvinené z podpory citačných mafií a neoriginálnych, neautentických štúdií, o ktorých sa však posmešne vyjadruje práve Tomáš, jeden zo skrachovaných „vedcov“ bez ambícií: počas mnohých rokov pôsobenia na škole nikdy nevycestoval, neprišiel s originálnym nápadom, a ani sa nepokúšal vzoprieť systému. Veď má vlastný: „Rozložím si časopisy podľa prvej, druhej a tretej ligy, iba karentované – domáce a zahraničné, a premýšľam, kde som ešte nepublikoval, kde by som mohol, kde mi článok prejde, kde by som musel čakať, kde mám kamaráta vo vedeckej rade“ (s. 26).

Podobne prepracované a šťavnaté sú aj pasáže, kde Tomáš prirovnáva politické aféry k telenovelám a voličov k ich oddaným divákom, či spochybňuje žurnalistickú prácu kamarátky Hany, ktorá napriek súčasnému stavu v politike verí, že dokáže podnietiť zmenu v spoločnosti svojou neúnavnou snahou a poctivým prístupom. Všetkým trom spomínaným povolaniam tak Daniš podáva zrkadlo. Pri čítaní prózy však mimovoľne cítime, že Tomáš, ktorý v duchu neomodernistických tendencií najmä v druhej polovici knihy pátra po vlastnej identite, by v ňom sotva videl niekoho s maskou, ako to rád tvrdí. Stál by zoči-voči človeku, ktorého len jednoducho dobehla vlastná minulosť, falošné oduševnenie a premrhané životné šance.

Ak sa vzdialime od príbehu a pozrieme sa na výstavbu a prepracovanosť samotnej novely, do očí nám udrie výrazný nepomer medzi spomínanými kritickými pasážami popisujúcimi slovenskú vedu, politiku či kariéru novinára a inými motívmi, ktoré by mali medzi ne zapadať a vzájomne sa dopĺňať. Pôsobia však akosi neforemne a neuhladene, ako vata, ktorá umelo vypĺňa priestor a postupne začína vypadávať. Hĺbka, ktorú chcel autor postave Tomáša a knihe ako takej „vtlačiť“ filozofickými úvahami o identite, zmysle života či lásky, sa dotýka novely len povrchne. Autor sa z nejasných príčin zubami-nechtami drží hlavnej línie rozprávania, teda údajného pomeru učiteľa so študentkou, raz ju otvára, potom uzatvára, a zas otvára... No tak ako nedokázal Tomáš presvedčiť svoje okolie o tom, že je nevinný, aj nás autor márne presviedča, že charakterovú hĺbku postáv je možné vyťažiť z banálneho príbehu zaľúbenej študentky a okúzľujúceho učiteľa. Postupne sa však odhaľujú aj ďalšie miesta, v ktorých autor nedokáže byť taký samozrejmý, ako v častiach prekypujúcich satirou. Vynárajú sa s pribúdajúcim množstvom dialógov, opakujúcich sa návratov do minulosti či sebareflexívneho prehodnocovania života.

Tomášova kariéra a aj svet, v ktorom chcel aj napriek zjavnému pohŕdaniu celou jeho podstatou aj naďalej pôsobiť, sa rúca, no nie tak dramaticky ako sa to stáva v spomínaných telenovelách. Napriek tomu, že by mal v očiach spoločnosti brániť seba a aj svoju povesť, nevyužil skúsenosti z minulosti na osobný rozvoj, ale stagnuje na mieste. Hlavný hrdina skrátka nedokázal utiecť pred svojím ja, činom, ktorý (ne)vykonal, ako by šlo o nezmazateľnú „škvrnu, stigmu, na ktorú ktokoľvek a kedykoľvek poukáže“ (s. 116). A autor – ten vyčerpal hlavný námet priskoro, spoliehal sa najmä na kvalitu svojej satiry spoločenských či politických otlakov, kvalitu, ktorú už preukázal vo svojom predchádzajúcom románe. Koniec koncov, postava Tomáša je dôkazom, že človek, hoci si prisvojí cudziu identitu alebo nasadí na tvár masku, má vlastnú minulosť, nech už je akákoľvek, tesne v pätách.

 

Autorka študuje v 5. ročníku odboru prekladateľstvo a tlmočníctvo (v kombinácii anglický a slovenský jazyk) na FiF UK v Bratislave.

Publikované: 03/26/2021