Patrik Miskovics
O meste bez mesta
Filip Koryta: Falknov Calling. Brno : Druhé město, 2020.
recenzie

Próza, ktorá už vo svojom titule operuje s názvom mesta, spravidla navodzuje sériu špecifických očakávaní; môžeme počítať s cieľavedomým zameraním sa na mesto ako svojbytný objekt literárnej tematizácie, predpokladať reflexiu toho, čím sa konkrétne mesto ako geograficko-kultúrny celok líši od tých ostatných. Volá Falknov (starý názov mesta na západe Čiech, dnes Sokolov), lenže jeho volanie je najprv nutné odlíšiť od hlasov Plzne, Humpolca, Spišskej Novej Vsi a Užhorodu. Filip Koryta, český slam poet, v názve svojej debutovej prózy „vmontoval“ mesto svojho detstva do mena skladby britskej punkovej kapely The Clash, čím čitateľovi naznačil, že sa rozhodol o tomto meste písať. Predpoklad, že tu existuje úmysel písať o meste, sa potvrdí v prológu, do ktorého autor vložil aj metodologické krédo textu: „budou to vlastně takové krátké povídky, každá s pointou... [...] Musí to být naivní, bezelstné, upřímné. Nesmíš tam lhát“ (s. 8 – 9). Krátkymi poviedkami sa tu rozumejú prozaické fragmenty pozostávajúce z jedného odstavca, zväčša na 5 až 10 riadkov, vždy pomenované podľa príslušnej geografickej lokácie, zväčša názvu ulice. 

Približne v štvrtine knihy sa stáva zjavným, že možnosti navodzované názvom prózy sa napĺňajú len minimálne, keďže mesto hrá v texte iba okrajovú rolu – čitateľ sa o Falknove ako takom nedozvedá takmer nič, nerysuje sa tu žiadny obraz mesta v jeho individualite a svojráznosti. V popredí prózy je mesto v takej podobe, v akej sa javí cez prizmu konkrétnych životných epizód: v prvom rade ako súhrn postáv, ktoré v týchto epizódach vystupujú, v druhom rade ako viac-menej neutrálne dejisko (pozadie) týchto epizód. V tomto zmysle rozprávač stotožňuje Falknov so svojím detstvom, pričom mesto akoby neexistovalo mimo takto určený časový horizont. Falknov v texte potom nedisponuje rozpoznateľným geniom loci práve preto, že svet dieťaťa je do veľkej miery limitovaný hranicami jeho bydliska: „Cizí města a cizí státy, lidé, které jsem vídal na obálkách časopisů a na obrazovkách televizí, hudebníci, které jsem poslouchal, to všechno mi přišlo jako z jiného světa. Jako z jiné planety“ (s. 142). Cieľavedomejšie písanie o meste by vyžadovalo možnosť porovnávania a odstupu, čo sa rozchádza s faktom, že text prezentuje Falknov prevažne cez detskú perspektívu vo všetkej naivite a neskúsenosti.

Ústrednou témou textu je teda skôr detstvo a dospievanie autora, s dôrazom na míľniky, ktoré sa v spätnom zhodnocovaní javia ako kľúčové tým, že hrdinovi poslúžili didakticky ako lekcie do života. Prózu teda možno považovať za akýsi zrýchlený, kontrahovaný bildungsroman. Na škodu však je, že namiesto toho, aby mal čitateľ priestor na vlastné uvažovanie o význame jednotlivých epizód, autor cíti potrebu viesť ho za ruku a poučenie sformulovať explicitne: „Tento příběh Široké a Dlouhého je důkazem, že člověk překousne cokoli, jen aby nemusel čelit samotě“ (s. 170). Explicitnosť by pritom bola oprávnená vtedy, ak by sa autor snažil poskytnúť prenikavejšiu analýzu javu, no vzhľadom na krátku formu sa zakaždým obmedzí na osamotenú gnómu. Dojmom nadbytočnosti potom pôsobí napríklad aj epilóg, zostavený ako rozhovor autora so sebou samým. Takto poňatý záver knihy síce chvíľkovo zaujme ako koncept, no v skutočnosti neposkytuje nič, bez čoho by sa čitateľ nezaobišiel (napríklad uistenie, že všetko v knihe je pravdivé). 

Ak Korytovu výpoveď niečo definuje, tak je to primárne obyčajnosť až tuctovosť vyrozprávaného. Detstvo rozprávača sa v nijakých bodoch zásadne nerozchádza s tým, čo možno očakávať od detstva prežitého v danom kúte sveta, v danom historickom období. Čitateľ, najmä ak patrí do mileniálskej generácie, bez pochýb mnohé rozpozná ako dôverne známe. To platí aj pre Falknov – práve vďaka tomu, že mesto sa neprezentuje prostredníctvom jeho svojbytnej identity, stáva sa univerzálnym a zastupuje každé „mesto nášho detstva“.  A práve v tejto univerzálnosti spočíva silná stránka debutu: kniha funguje na úrovni čitateľskej identifikácie s rozprávaným ako možnosť „znova prežiť“ vlastné detstvo a dospievanie cez náhľad do spomienok autora. Čítanie autorovej pamäti sa stáva zážitkom najmä z toho dôvodu, že kniha sa orientuje na každodennosť a opakovateľnosť prežitého, čo čitateľovi poskytuje priestor na konfrontáciu textu s jeho vlastným zážitkovým fondom. Paradoxnou súčasťou „modelového detstva“ prezentovaného v texte je, samozrejme, aj dočasný dojem vlastnej výnimočnosti a neopakovateľnosti toho, čo hrdina prežíva: „Nikdy na tu situaci nezapomenu, protože mi opětovně připomněla, že jsem jiný než ostatní“ (s. 136). Problematické je to, že na úrovni jazykového stvárnenia autorova programová neokázalosť a ordinárnosť miestami prerastá do nápadnej stereotypnosti; rozprávač napríklad nadmerne recykluje niektoré jazykové jednotky, hlavne na začiatkoch viet: „Myslím, že...“, „Když jsem...“, „Jednou...“ atď.

Ešte zreteľnejším nedostatkom je však absencia zreteľného jednotiaceho princípu a sebavedomejšieho „ťahu“ v konkrétnom smere, vďaka ktorému by bol text kohéznejší. Problémom nie je ani tak neprítomnosť súvislej narácie – to je samo osebe legitímnou autorskou voľbou, ktorá textu poskytuje špecifickú dynamiku –, ako skôr nedostatočne precízna práca s autobiografickým materiálom. Selektívnosť je síce súčasťou deklarovaného autorského zámeru („Žádný balast“, s. 9), paradoxne ju však marí nízka miera literárnej štylizácie, nakoľko mienená selektívnosť je tu determinovaná skôr subjektívnym vnímaním „významnosti“ alebo pozoruhodnosti jednotlivých epizód, než literárnymi hľadiskami. V tomto smere próze zrejme uškodilo aj to, že autor sa chcel podľa všetkého za každú cenu držať skutočnosti (čo dokladá v prológu a epilógu). To sa v podstate rovná snahe hlavou preraziť múr, nakoľko medzi základné atribúty spomínania patria práve chyba, posun a deformácia objektívnej reality vo vnímaní spomínajúceho subjektu. Výrazné texty pracujúce s biografiou autora tieto aspekty pamäti využívajú vo svoj prospech a vedomie nepoznateľnosti minulosti sa stáva integrálnou súčasťou ich kódu, čo autorovi rozväzuje ruky z hľadiska umeleckej licencie a dotuje literárnu presvedčivosť textu (Haugovej Tvrdé drevo detstva, Roznerove prózy, Roland Barthes o Rolandovi Barthesovi a i.). Ak hovoríme o nízkej miere literárnosti a štylizácie, je nutné poznamenať, že na povrchovej úrovni autor predvádza istú znalosť literárnych dejín (spomína sa Kundera, Camus, mýty o Sizyfovi a Orfeovi, dokonca Kant), no zakaždým ide iba o letmú zmienku bez zásadnejšieho dosahu na tvorbu významu. Letmosť je próze síce vlastná a ako taká má nezanedbateľný potenciál, lenže autor ju využíva len do tej miery, že súbor mikropoviedok vyvoláva dojem vzdušnosti a pohybu (proces čítania je plynulý napriek jazykovej jednotvárnosti a totalizujúcej perspektíve detského hrdinu).

Aj keď prvá kniha Filipa Korytu zrejme ťažko obstojí voči konkurencii obdobne zameraných próz, vzhľadom na skutočnosť, že ide o debut, možno hovoriť o dôstojnom pokuse. Výsledkom je svojský východiskový koncept textu a sympatická bezprostrednosť rozprávania. Na jednej strane próza demonštruje možnosti, ktoré autobiografickému žánru poskytuje krátka až minimalistická prozaická forma, na strane druhej rovnako dobre zviditeľňuje limity autorovho špecifického prístupu k látke.

 

(Autor je študent 5. ročníka slovakistiky a anglistiky na PdF TU v Trnave.)

Publikované: 03/18/2021