Denisa Fulmeková sa v posledných rokoch snaží etablovať ako autorka umeleckej literatúry, no napriek tomu treba konštatovať, že vo svojom najnovšom diele neráta s čitateľom, ktorý by mohol rozumieť implicitným narážkam. V románe Agáta, v ktorom tematizuje osud údajnej prešporskej čarodejnice, sa totiž k postavám a k čitateľom správa rovnako – pokladá ich za rovnako jednoduchých.
Fiktívni obyvatelia mesta Pyspeky, ktorí majú reálne predobrazy, sú jednorozmerní. Buď sú dobrí, prajní a nemajú podiel na tragickom konci hlavnej hrdinky, alebo sú skrátka zlí, nestačí im Agátu ohovoriť a využiť, aktívne sa snažia zneškodniť ju. Osobnostne pritom pripomínajú postavy červenej knižnice. Hlavná hrdinka je vlažná, názorovo nevyhranená, charakterizovaná viac suchými konštatáciami rozprávača ako vlastnými skutkami. Jej „čarodejníctvo“ ju od ostatných neodlišuje, ani ju nerobí zaujímavou, bylinkárstvu sa v knihe venuje prevažná časť ženských postáv. Agáta vo svojom živote zohráva takú pasívnu a marginálnu rolu, až nie je úplne jasné, čo vlastne celé dni robieva okrem uhoľnatenia na hraniciach. Ženské postavy sú neprajné, zlomyseľné, často vulgárne a neohrabané, muži sú zase v lepšom prípade sadisti, v tom horšom aj chlipníci. Predstaviteľom oboch pohlaví chýba hĺbka a ich činom zaujímavejšia motivácia ako vlastný prospech či potešenie. Primárnou stratégiou autorky je zameranie pozornosti čitateľa na ľudské neduhy, ktoré v príbehu postupne predstavuje postavami-typmi. Fulmeková ráta s bulvárnym pohoršením ako bezprostrednou reakciou na konanie postáv. Je to stratégia zámerná, no nie veľmi sofistikovaná.
Charakteristika hlavnej hrdinky je rozpačitá a zakladá sa na atribútoch, ktoré sú v lepšom prípade ťažko zlučiteľné, v horšom si vyslovene odporujú. Okrem toho, že má zároveň mozoľnaté ruky a ladné pohyby, má čitateľ veriť, že Agáta je svojhlavá, napriek tomu, že v interakcii s ľuďmi je ústupčivá a mierna. Vydáva sa za Gabriela, ktorého jej dohadzuje otec, i keď autorka navodzuje atmosféru, že hrdinka je ochotná čakať na pravú lásku, na niečo výnimočné. „V Agáte sa rozpínala túžba po ozajstnej láske a nechcela ju obetovať, len aby sa stoj čo stoj stala vydatou paňou. [...] keď tam raz Gabriel nebol a otec jej povedal, že pán Borlobáš by mal záujem sa s ňou oženiť, iba zmätene prikývla“ (s. 21 – 22). S rovnakou poslušnosťou sa nakoniec odovzdáva do rúk kata.
Súčasťou zápletky je aj komplikovaný vzťah hrdinky s blízkym okolím. Jej manželstvo je na svoju dobu prinajlepšom neštandardné, vzťah s rodičmi problematický. Otec Agátu pravdepodobne viní z odchodu jej matky, ktorá rodinu opustila kvôli cudziemu mužovi, no toto vysvetlenie je len implikované a pravý dôvod si postavy nikdy nevyjasnia. Vzťah k otcovi je ambivalentný – ten ju najprv podobne ako matka opúšťa a necháva na starosti babke, hľadí na ňu „podozrievavo“, no zároveň sa ňou necháva navštevovať a na smrteľnej posteli mu pri pohľade na dcéru „prelietajú tvárou náznaky úsmevu“ (s. 76). Jeho reakcie na Agátu nie sú napohľad ničím motivované – situácie, v ktorých sa k nej správa vrúcne a v ktorých chladne, pôsobia náhodne. Vo výsledku je táto vzťahová väzba len zbytočnou kulisou, súčasťou „biľagu“ hrdinky. Čitateľ sa nedozvedá pravý dôvod, prečo mal otec k Agáte rozporuplný vzťah. Nedozvie sa však ani, čo sa stalo s mačkou z úvodu, ktorá sa vyparila bez toho, aby najprv vysnorila mŕtve dieťa pod lavicou. Nedozvie sa ani, prečo Žofia prezradila Agáte každú podrobnosť svojho plánu, ktorého výsledkom bola poprava hlavnej hrdinky, no v závere sa dozvedá, čo sa stalo s brokátovými šatami, ktoré nezohrali v príbehu ani najmenšiu rolu.
Autorka sa, bohužiaľ, pripravila na čitateľa, ktorému budú často unikať jednoduché súvislosti. Aby sa necítil trápne, rozhodla sa mu polopatisticky, explicitne objasniť jednoduché interakcie postáv. Uvádzacie vety často len redundantne opakujú to, čo bolo uvedené v priamej reči, sú spočiatku únavné, postupne až trápne a frustrujúce. „,Kristušát, najhnusnejšia krava v mojom živote!‘ bohoval Droch na jej ustajnenú kravu“ (s. 29). „,Som s nimi zadobre a majú ma odviezť do Pyspek,‘ chabo sa bránila Agáta, pričom naznačovala, že má dobré vzťahy s vrchnosťou“ (s. 92). Ťažko pritom hádať, či nimi potrebovala autorka len zaplniť priestor, alebo či vážne ráta s čitateľom, ktorému je potrebné priamu reč ešte raz prerozprávať a vysvetliť.
Denisa Fulmeková prichádza v Agáte poučená. Po literárnych úspechoch, ktoré zažila s Konváliou (2016) a Doktorom Mrázom (2018) vytušila, že „silný“ a tragický príbeh odohrávajúci sa na pozadí historických udalostí jej bude stačiť na to, aby jej mnohí odpustili povrchné rozprávanie. No téma upálenej čarodejnice už nebolí tak ako tematizácia arizácie a deportácie Židov a neprináša ani také pikantérie ako tajný ľúbostný život známeho autora. Defekty Fulmekovej písania sú nemenné, s každou jej novou knihou je však zreteľnejšie, že za „autentické, aktuálne a silné“ sa nedá schovávať naveky.
(Autorka študuje v 5. ročníku odboru slovenský jazyk a literatúra na FiF UK v Bratislave.)
- prečítané 2661x