Denisa Mikulášová
Čítame knihu, nie jej potenciál
Jana Juráňová: Naničhodnica. Bratislava: Aspekt, 2020.
recenzie

Aj v prípade nového románu Naničhodnica zotrváva Jana Juráňová v mantineloch svojich stabilných a overených tém. Tento prístup však automaticky neznamená, že je to text neprínosný. Mnohí autori, hoci majú na svojom konte množstvo diel, píšu celý život len jednu knihu. Podstatné je, aby dané motívy i témy rozvíjali a nezacyklili sa v ilúzii, že suchú handru treba žmýkať až do vlastného kolapsu.

V centre záujmu autorky Naničhodnice figurujú zabudnutí a nenápadní ľudia, ktorí by mohli poctivo plniť úlohu vedľajších postáv. Keďže ich Juráňová prekódovala na protagonistov, naskytá sa jej príležitosť zachytiť, aký farbistý a pozoruhodný život sa môže skrývať za každou nepovšimnutou tvárou.

Týmto nádejným smerom sa román zdanlivo uberá pri úvodnom vykreslení vykorenenej starenky Ľudmily, ktorá si chodby polikliniky pretvára na prechodný pobyt v nádeji, že splynie s prostredím a vyhne sa pozornosti. S očakávaním celého spektra kurióznych momentov, ktoré ponúka jej bezútešná situácia, som románu odpúšťala aj fádny rozbeh. Ľudmilin svet sa odkrýva tak ťažkopádne, akoby som sa po dejových kontúrach posúvala na zaseknutom vozíčku – podobne, ako sa aj starenka potáca po chodbách pred ambulanciami. Jej zdržanlivé prejavy najprv zvádzajú k predpokladu, že skutočné dobrodružstvo sa odohráva v jej mysli. Aj naň by som si počkala. Ľudmila však v sebe takmer nič nereflektuje, nad ničím zásadným nerozjíma: „Len tak sedieť, hlava prázdna“ (s. 39). Autorke nechcem vyčítať, že zanedbala jej mentálny svet. Ľudmila síce nie je vystavaná na to, aby kohokoľvek ohurovala, ale ako postava nedostala šancu posunúť sa za hranice suchopárnosti.

Z polikliniky ako východiskového bodu sa našťastie dostávame aj do iných prostredí a zákonite spoznávame aj ďalších zúfalcov. Juráňová tieto paralelne rozvetvené príbehy koncipuje ako sled náhod, ktorých reťazenie však – na rozdiel od organického sveta – podlieha prísnej schéme. Pokiaľ by som s niekým neznámym zistila, že nás spája konexia na rovnakú osobu, obaja by sme si klišéovite povzdychli nad tým, aký je svet krásne malý. No keď sa o tej istej situácii dočítam v Naničhodnici, ostáva mi len otrávene prekrútiť očami s myšlienkou: dobre, kruh sa uzavrel. Aj náhody sú do istej miery vypočítateľné, no nikde ich nemožno očakávať tak programovo ako pri čítaní tohto románu. Snaha vytvoriť systém oporných pilierov, do ktorých príbeh zapadne ako puzzle, sa nezvratne rúca do stereotypu a nudy. Vďaka tomu som z vozíčka až do konca príbehu nezosadla.

V súvislosti s týmto románom je nemožné vyhnúť sa otázkam, ku ktorým vzýva nielen cukríkovo ružová obálka, ale najmä osobnosť autorky a základná filozofia ASPEKT-u. Ideový rozmer knihy sála už z konštrukcie jednotlivých postáv – neraz ostávajú redukované na ideologické nosiče, ktorých primárnou úlohou je „vysielať“ autorkin svetonázor. Takúto tendenciu by som nevnímala ako nutne problematickú, pokiaľ by vďaka nej všetky postavy nezmutovali do podoby karikatúr.

Trpiteľský údel Ľudmily nezvráti ani Dorota, ktorá si starenku vezme pod ochranné krídla. Mylne predpokladá, že vďaka nezištnému pokusu o záchranu nájde záplatu na svoj prázdny život. Nepomôže napokon ani sebe, ani Ľudmile. Napriek odlišným životným okolnostiam sú jedna druhej až príliš podobné – po tom, čo sa mučenícky oddali mužom, už len bezducho napĺňajú svoju predpísanú spoločenskú rolu a nedokážu sa vymaniť z pozícií jednorozmerných submisívnych chudier, ktoré by si zaslúžili dostať do žíl injekciu koncentrovaného adrenalínu. Tento model síce vynikajúco zapadá do rámca dôvodov, pre ktoré sa feminizmus neskončil druhou vlnou, no zaváňa mylnou predstavou, že ľudia sa rodia na jednom z dvoch pólov extrému. Od rodovej stereotypizácie totiž nie sú oslobodení ani muži. Vyhorený lekár Igor je emočným slabochom, ktorý sa bojí konfrontovať s vlastnými emóciami a v póze apatického robota sa len občas mihne chodbami polikliniky. Dorotin manžel Eliáš je ako niekdajší politik síce intelektuálne obdarený, no pred nákupom potravín musí od ženy dostať detailné inštrukcie, akoby ho ktosi poveril ovládaním jadrového reaktoru. Aj novinár Miloš sa bez partnerky cíti dezorientovane, a tak si svoju životnú krízu kompenzuje pracovným nasadením. Na jeho reportáž o Ľudmile napokon narazí aj oduševnená Linda, ktorá by mohla ostatným súputníčkam tvoriť emancipovaný protipól, no svojou vypočítavosťou a cynickosťou robí azda tú najhoršiu reklamu všetkým „silným a nezávislým“ ženám.

Juráňová síce vystavala sľubnú hraciu plochu, no pridanú hodnotu do nej nevniesla. Zaráža, že autorka s takou vášnivou angažovanosťou vo feministickom hnutí opakovane tematizuje ten istý typ ženských postáv bez toho, aby im pomohla vymaniť sa zo siluetovej jednorozmernosti. Napriek tomu, že poukazuje na uväznenie žien v ich konvenčných rolách a snaží sa ich zviditeľniť, je Naničhodnica kniha plná prázdneho a neproduktívneho lamentovania, ktoré nevyvažuje vidina východiska či náznak katarzie.

Nemožno očakávať, že každý román vynikne jedinečnou témou, novátorským spracovaním a prevratným posolstvom. Naničhodnici sa však nepodarilo dosiahnuť ani jedno z uvedeného. Bezcieľne sa kĺže po povrchu slabo rozohraných motívov, ktoré sú v anotácii povýšené na nosné, a do žiadneho z nich neponúka dôkladný ponor. Juráňová len staticky a neinvenčne zachytila status quo súčasnej spoločenskej situácie, no vďaka karikatúrnemu a ideologickému rozmeru jej román neobstojí ani v prípade, ak ho hodnotíme dokumentárnou optikou. Každý si predsa uvedomuje, že vianočné reklamy sú len biedermeierovským mýtom, že svet showbiznisu je plný falše a intríg, že osamotenú dôchodkyňu si všetci okolo budú prehadzovať ako horúci zemiak a ľudia jej budú ochotní pomôcť nanajvýš preto, aby tým pomohli sami sebe. Je zbytočné demýtizovať koncepty, ktoré svet už dávno demaskoval. Naničhodnica preto nemá šancu rezonovať v mysli či zarývať sa pod kožu. Hoci jej prvé strany naznačovali, že sa rozvinie ako zásadne iná kniha, beznádejne napokon uviazla na plytčine svojho potenciálu. Neospravedlní ju tak ani veľkorysý predpoklad, že disponovala ušľachtilými ambíciami. Knihy totiž čítame také, aké sú – nie také, aké mohli alebo mali byť.

 

Autorka (nar. 1998) študuje vo 4. ročníku odboru prekladateľstvo a tlmočníctvo (v kombinácii anglický a slovenský jazyk) na FiF UK v Bratislave.

Publikované: 01/27/2021