Plav

O Pavlovi a autorke 

Memoáre Dani Horákovej sú knihou viacerých komplikovane a často i problematicky prepojených významových vrstiev. Náplň tej, ktorá by mala dominovať, vystihuje titul: v centre spomienok sa ocitol autorkin bývalý manžel Pavel Juráček (1935 – 1989), v začiatkoch tvorivej dráhy novinár, potom, najmä v 60. rokoch, predovšetkým filmový kritik, scenárista, dramaturg a režisér – a posmrtne, po vydaní vyše tisícstránkového Deníka (1959-1974), ktorý v roku 2003 editorsky skvele vypravil do sveta Jan Lukeš, aj spisovateľ. Tento štatút Juráčkovi až do súčasnosti potvrdzujú ďalšie vydania textov z literárnej pozostalosti, próz, scenárov, filmovej publicistiky a znovu denníkov v rozšírenej viacdielnej edícii. Posmrtne sa stal tým, kým chcel byť za života možno viac ako filmárom, o čom svedčia niektoré z denníkových záznamov, kým iné to – celkom v intenciách žánru – popierajú. Juráčkov Deník je zároveň knihou, ktorá sa do Horákovej memoárov neustále vpisuje. Nemožno s určitosťou tvrdiť, že bez Deníka by nevznikli, ale je zrejmé, že by mali inú podobu. V úvode, asi najemotívnejšej a najsugestívnejšej časti knihy, Horáková svoj autorský zámer priamo vzťahuje k Juráčkovým zápiskom: „... mám dojem, že Pavel se po zveřejnění svého deníku, a nepochybně i díky své předčasné smrti, stává jakýmsi vzorem, jakýmsi morbidním idolem, že je stylizován do mučedníka, přestože na rozdíl od opravdových obětí totality neodseděl ani den ve vězení… (…) a že se taktně přehlíží skutečnost, že byl jak v KSČ, tak v Chartě, ale na sklonku života mezi nimi neviděl žádný rozdíl a mrzutě litoval členství v obou ‚spolcích’“ (s. 13). Už z úryvku je zrejmé, čo ďalšie kapitoly opakovane potvrdia: kniha O Pavlovi patrí k tým, ktoré majú ambíciu „uviesť veci na pravú mieru“, povedať, ako to bolo „naozaj“ – a kým skutočne bol Pavel Juráček.

  Horákovej kniha je zaujatým osobným svedectvom o záverečnej fáze Juráčkovho života, o období, v ktorom stratil akúkoľvek nádej na uplatnenie sa v normalizovanej československej kinematografii, a bol z nej vyradený tak dôsledne, ako nikto z tých príslušníkov novej vlny, ktorí zostali doma (z českých filmových režisérov sa režim v prvej fáze normalizácie podobne dôsledne „vyrovnal“ asi už len s Ladislavom Helgem). Juráček a Horáková sa zoznámili a zblížili v r. 1974, v roku 1979 sa zobrali, aby krátko po svadbe na nátlak ŠtB emigrovali do Mníchova, kde Juráček býval už pri svojom prvom legálnom pobyte r. 1977. Tam, v jednoizbovom byte „žili přes čtyři roky v třiceti šesti metrech čtverečných“ (s. 44). Spolužitie v emigrácii sa skončilo Juráčkovým osamelým návratom do Československa (1983), teda trochu paradoxne: vrátil sa ten, kto odišiel prvý, a v Nemecku ostala tá, ktorú zobral zo sebou. Nielenže ostala, ale sa tam napriek ťažkým začiatkom (upratovačka) vďaka húževnatosti, pracovitosti, perfektnej jazykovej výbave (nemčina bola jej materinským jazykom) všestranne uplatnila (napr. ako scenáristka) a postupne, už sama, naplno realizovala (ako novinárka Bildu a neskôr aj krajinská politička). To všetko na rozdiel od Juráčka, ktorý odmietal učiť sa jazyk svojho nového štátu i pracovať: väčšinu ponúk súvisiacich s jeho filmovou minulosťou, ale nesúvisiacich s jeho osobou odmietal či priam fanfarónsky zahadzoval. Posledné roky života po návrate domov prežíval zo dňa na deň bez toho, aby sa dokázal etablovať v nejakých relevantných sociálnych štruktúrach – či už opozičných, alebo oficiálnych (píšem, ako som sa dočítal). Aj z týchto základných údajov sa dá rekonštruovať zápletka hlavnej línie Horákovej spomínania, založená na pretnutí dvoch životných dráh, vzostupnej a zostupnej. Ako to už býva, zaujímavejšia je tá druhá. Sujet pádu je vždy rozprávačsky „výživnejší“ a čitateľsky atraktívnejší než sujet úspechu, tragédia vzrušujúcejšia než výpočet schodíkov vedúcich na spoločenský vrchol.

Kniha je aj Horákovej biografiou, resp. jej náčrtom, ktorý má v takmer 500 stranovej knihe skromné miesto a niekedy je vyčlenený mimo hlavného textu do obrazového sprievodu (fotky a popisy k nim). Líniu svojho života po rozchode s Juráčkom telegraficky dotiahne až za prah tisícročia v závere knihy, v neveľmi podnetnej a štylisticky dosť unavenej kapitole Workoholik?!?, podávajúcej najmä enumeráciu celebrít, s ktorými sa autorka ako novinárka stretla. Medzi týmito pasážami a viacerými sugestívnymi časťami v hlavnej línii rozprávania je asi taký rozdiel, ako medzi vynikajúcimi fotkami z disidentských čias oboch protagonistov (Bohdan Holomíček, Oldřich Škácha...) a nekvalitnými maloformátovými zábermi z rozhovorov s rôznymi prominentmi (s. 432 – 435), ktoré majú dokázať, že autorka sa s týmito ľuďmi naozaj stretla. Horákovej minimalistická biografia je kontrastným osobnostným pozadím pre Pavla Juráčka, podstatné sú najmä odlišnosti. Autorka bývalému partnerovi nevie odpustiť najmä rezignáciu na úspech, na primerané, nie iba „jakési místo v dějinách“ (s. 464). V porovnaní s týmto hriechom vyznievajú ostatné, medzi ktorými nájdeme aj psychické týranie, podvádzanie, lenivosť a príživníctvo v podstate nevinne. V závere Horáková píše, ako dlho jej trvalo zmieriť sa s tým, že Juráček „‚nechce‘ život, který mu byl ‚přidělen‘“ (s. 469), no skôr sa zdá, že nechcel život, ktorý mu „pridelila“ ona.

Autorkino svedectvo o bývalom manželovi na mnohých miestach presahuje osobnú skúsenosť a z rozprávania sa mení na interpretáciu. S pomocou kultúrne a literárne etablovaných archetypov (kráska a zviera, Černý myslivec...) hľadá kľúč k partnerovi a k ich vzťahu, vysvetlenie, prečo ani jedno (ani Juráček, ani vzťah) nebolo také, aké podľa jej predstáv byť malo – a prečo s ním vlastne tak dlho vydržala.

Vo vzťahu k Juráčkovi je ďalšou kontrastnou postavou Horákovej rozprávania Václav Havel. Posledná, mimoriadne podarená a kompozične výstižná fotografia publikácie má v tejto súvislosti nielen ilustračnú, ale aj hlbšiu výpovednú funkciu: v popredí stoja na zasneženej lúke Horáková a Juráček v rozpačitom poloobjatí, akoby váhali, či dotiahnuť naznačené gesto do konca, z odstupu, z okraja ich sleduje Havel. Hoci snímka je na konci knihy, zachytáva východiskovú situáciu, začiatok rozprávania. Samotný príbeh sa následne rozvíja na princípe postupnej výmeny pozícií. Jeden mizne zo spoločenskej scény, druhý na nej získava dominantné postavenie – ako je to zrejmé z dvoch po sebe nasledujúcich viet. Juráček:  „Nikdo na něj nečekal, nikdo ho nepotřeboval.“ Havel: „Na Václavově večírku na ‚uvítanou‘ po jeho propuštění se sešlo přes sto šedesát lidí...“ (s. 373). Jeden sa z centra (vzťahu i rozprávania) presúva na okraj a napokon, keď zomiera, až mimo obraz, druhý sa z väzenskej cely postupne dostáva do centra – síce nie vzťahu, ale svetového diania. Najmä bezprostredne po novembri 1989 je situácia jasná a prehľadná: Václav je prezident, Pavel mŕtvy a viac-menej zabudnutý.

Sčasti sa to zmenilo v nultých rokoch, po vydaní Deníka, ktorý Juráčkovu osobnosť dôrazne pripomenul. Ak predtým bola Horáková evidentne nespokojná s úpadkom charakteristickým pre posledných pätnásť rokov života jej partnera, neuspokojil ju ani jeho posmrtný úspech (Deník vyhral anketu Lidových novin Kniha roka – čo sa, mimochodom, po sedemnástich rokoch aktuálne podarilo aj knihe O Pavlovi) a najmä nie obraz, ktorý po sebe zanechal.

O denníku: korektúra pamäťami

Horákovej kniha je rámcovaná expresívnym úvodom a záverom: keď sa hnevá na Juráčka, hnevá sa do veľkej miery na obraz, aký o sebe a o iných zanechal v denníkových záznamoch. Nevyrovnáva sa iba s Juráčkom, ako ho poznala, ale aj s jeho denníkovým autoportrétom, ktorý sa po publikovaní stal takmer jeho oficiálnou podobizňou. Autorka hneď na začiatku otvorene priznáva, čo ju motivovalo k písaniu: „Proč jsem se rozhodla o něm psát? Proč teď? (...) Protože lhal... Lhal vědomě... (...) věděl, že deformuje, křivdí a ubližuje, a zhanobil, koho mohl“ (s. 12). A v závere dodáva: „Problém je pouze v tom, že hlasy druhých, hlasy postižených... v Pavlově deníku chybí a budou chybět navždy, s čímž počítal. (...) Pavel svůj deník zneužil – a právě v tom tkví jeho (přinejmenším pro mne) téměř nesnesitelná záludnost – coby pranýř“ (s. 461, 463). Proti takémuto, podľa nej neúplnému a niekedy vedome zavádzajúcemu a lživému autoportrétu a portrétom iných, bojuje – žáner proti žánru – pamäťami, no je to boj nerovný. 

Juráčkov Deník sa stal výnimočnou knihou v kontexte súdobej českej prózy. Po určitej únave z presily biograficko-pamäťových kníh v 90. rokoch bolo prvé vydanie jeho zápiskov impulzom oživujúcim žáner a potvrdzujúcim jeho opodstatnenosť – a, čo nie je zanedbateľné, aj čitateľskú atraktívnosť. Zároveň každý súdny čitateľ, teda taký, ktorý dokáže rozlišovať medzi intenciou denníka a bulvárneho písania, vie, že to množstvo zničujúcich charakteristík ľudí blízkych, vzdialenejších, ale aj venovaných sebe samému, ktoré Juráček hojne roztrúsil na stránkach svojich zošitov, nemá ambíciu podať nezaujaté svedectvo – a keď, tak o aktuálnom rozpoložení pisateľa, ale nie o „objekte“ jeho chvíľkového záujmu. V intenciách žánru si Juráčkove súdy o ľuďoch mnohokrát protirečia, často sú korigované, pričom sám autor si bol veľmi dobre vedomý ich relatívnosti: „… podíval jsem se, co jsem to večer napsal a koukám do ksichtu své hysterii a své nesnášenlivosti. (…) Každé vzrušení má pro mne za následek hloupost. Ztrácím rozum a úsudek, stává se ze mne blbec… (…) Čtu a vidím, že jsem velice ublížil Pacovskému. Není takový, jak jsem ho vylíčil. To, co jsem o něm napsal, to není on. To je jen způsob, jímž jsem ho včera večer viděl“ (Deník 1959-1974, s. 406 – 407).

Podobné námietky, aké Horáková vznáša voči Juráčkovmu denníkovému autoportrétu, by mohol zasa ďalší zasvätenec vzniesť voči tomu, ako stvárnila seba v knihe O Pavlovi. Z perspektívy bežného čitateľa, ktorý nemá možnosť ani jeden z obrazov porovnať so životným originálom, ide o veci irelevantné, rozhodujúca je dôveryhodnosť iného druhu, založená na literárnom stvárnení. Z tejto perspektívy sú Juráčkove zápisky presvedčivejšie než perspektíva, ktorú ponúkajú pamäti. Autentický denník, na rozdiel od denníka literárne štylizovaného, vylučuje záverečnú autorskú redakciu. Podľa všetkého Juráčkove denníky autorom dodatočne korigované neboli, aspoň som nezachytil, že by takúto výhradu, jedinú, ktorú možno uplatniť voči „etike žánru“, niekto voči nim vzniesol. Absencia korektúry dovoľuje zachovať špecifickú vrastenosť denníka do času, jeho procesuálnosť a jej dôsledky, v prvom rade to, že v tomto žánri pravda včerajška už nie je pravdou dneška. Vyžadovať od denníka konzistentnosť postojov, nálad a úmyslov znamená vyžadovať človeka, aký nie je, nie je možný – a ak je, potom neľudský a nebezpečný.

Naopak, takéto zjednotenie perspektívy je charakteristické pre bilančné žánre, najmä pamäti. Tie – alebo ich autori – vedia všetko, preto sú často, ako každá veštba podľa výsledku, také neznesiteľné.

O inom a o iných

Významnou zložkou knihy O Pavlovi sú početné personálne črty alebo portréty protagonistov českého disentu i emigrácie a ich životných partneriek. Podobizne sú načrtnuté živo, niekedy vtipne a vždy s vnútorným zaujatím, mnohé z nich by obstáli aj samostatne. V niektorých sa však objavuje rys, ktorý inak Horáková vyčíta Juráčkovi, určitá necitlivosť až otrlosť, s akou vstupujú do vzťahov autorkinho bývalého manžela s inými ľuďmi. Mnohokrát sú pritom venované udalostiam, ku ktorým mala iba sprostredkovaný prístup (roky pred zoznámením a doba po Juráčkovom návrate z Nemecka). Na margo jeho poslednej lásky tak nezabudne súcitne podotknúť, že „ji v prvních týdnech střídal s Milenou“ a že keď o nej rozprával, „nekypěl štěstím“ (s. 439), aby následne tieto pavlačové východiská „intelektualizovala“ prostredníctvom odkazov na etablovaný kultúrny vzorec (Kafkov vzťah s Dorou Diamantovou).

Pri takomto dodatočnom moderovaní si Horáková často vypomáha Juráčkovými denníkovými zápiskami, akoby to, že podľa nej v nich autor „lhal“, naraz prestalo byť relevantné. Je zrejmé, kto má jej priazeň a kto je tak celkom sympatický nebol. Napríklad v pasážach venovaných dramaturgovi, scenáristovi a režisérovi Antonínovi Mášovi sa pokúša vyvrátiť jeho domnelú štylizáciu „do role Pavlova ‚nejlepšího, nejvěrnějšího přítele‘“ (s. 317) a popritom napíše, že „Tonda nepatřil k nové vlně“ (s. 318). Podobných suverénnych charakteristík je v knihe viac, ale práve táto pôsobí trochu podivne, pretože ak sa čitateľ vráti o tridsať strán dozadu, nájde tam dve fotky z povestného cyklu Tibora Borského, na ktorých zachytil protagonistov českej filmovej novej vlny – a medzi nimi aj Antonína Mášu (mohol sa však, idúc práve okolo, do záberu pripliesť náhodou...). Vlna sem, vlna tam, bol to však práve Máša, kto do zborníka V krajině vlídných bludiček pripraveného bezprostredne po Juráčkovej smrti Milošom Fikejzom a Zuzanou Vranovskou (stihol vyjsť ešte r. 1989 ako Informačný zpravodaj 199. ZO Svazarmu) napísal výborný, zaujatý, živý a jazykovo plastický príspevok o nebohom priateľovi, vec, ktorá, napriek limitovanému rozsahu, patrí k tomu najlepšiemu, čo sa o Juráčkovi povedalo. Možno by si zaslúžil aspoň správne uviesť letopočty narodenia a úmrtia (podľa dostupných zdrojov nebol od Juráčka „o tři roky mladší“, ako to píše Horáková na s. 317, ale o desať dní starší...). A práve zmienený zborník bol aj prvou antológiou Juráčkových textov (nie Postava k podpírání z r. 2001, ktorá z „Bludiček“ vychádzala), a práve doňho prispel dvomi vetami aj Václav Havel, vtedy ešte nie prezident, ale „dramatik a esejista“: preto ho editori Postavy k podpíraní nemuseli žiadať o príspevok, ako píše Horáková na s. 460, stačilo tie dve vety prepísať z predošlej publikácie.

Vrátim sa na začiatok, k Horákovej východisku, ktorým je presvedčenie, že jej bývalý manžel „lhal“. Márne sú pokusy robiť arbitra vzťahu, patrí len tým dvom, ktorí ho žili. Ak to, čo máme k dispozícii, chceme čítať ako svedectvo, môžeme rovnako uveriť jednej i druhej strane. Juráčkovo denníkové dielo pritom ešte nie je k dispozícii celé, ak sa nemýlim, z pripravovanej edície nevyšiel posledný, na rok 2019 vydavateľom anonsovaný zväzok. Zachytáva práve tých posledných pätnásť rokov režisérovho života, ktoré sú jadrom knihy O Pavlovi. Horákovej pamäti však vyšli skôr a chtiac-nechtiac sa tak stávajú akýmsi kľúčom k tomu, čo malo byť čítané ako prvé, interpretáciou predchádzajúcou dielo.

Ak čitateľ rezignuje na „pravdu života“ a siahne po tom, čo sa ponúka, uspokojí sa s „pravdou literatúry“. V prípade Juráčka i Horákovej ide o výrazné, ohlasom potvrdené diela svojho žánru. Ani Pavla Juráčka, ani autorku jemu venovanej knihy nemám možnosť vidieť inak ako literárne postavy. Ona aj on sa stali pre väčšinu čitateľov skutočnými tým, že sa „napísali“. Lepšie sa to podarilo Juráčkovi,  pretože jeho denníkové písanie bolo v dobrom slova zmysle „bezúčelovejšie“ než Horákovej pamäti, a postava, ktorú dokázal stvoriť prostredníctvom dôveryhodnejšieho žánrového rámca, dodnes pôsobí – napriek všemožným závislostiam – v základnom nastavení voči svetu slobodnejšie, nezávislejšie.

(Vladimír Barborík pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV.)