Tamara Janecová
„V našej krajine sa ospravedlňovanie nenosí, prepáčte.“
Nataša Holinová: Prípad starej dámy. Bratislava : Ikar, 2020.
recenzie

Nie je žiadnym tajomstvom, že čaro detektívneho žánru spočíva v pútavej, mnohorako zauzľovanej dejovosti a smerovaní k prekvapivému rozlúšteniu zločinu. Na tejto ceste pritom čitateľa sprevádza hlavný hrdina, ktorého funkciou je zistiť, ako sa udalosti odohrali a identifikovať vinníka. Nezáleží pri tom na tom, či je to policajt, detektív, amatérsky vyšetrovateľ alebo novinár. V texte zohrávajú rovnakú úlohu. Voľba profesie protagonistu však bližšie špecifikuje žánrový variant detektívky. Keď je hlavnou postavou žurnalista, spisovateľ získava prostredníctvom jeho novinárskej činnosti priestor i zámienku pre traktovanie širšie poňatej spoločensko-politickej problematiky, v ktorej sa uskutočnil zločin. Tak je tomu aj v prozaickom debute Nataše Holinovej s názvom Prípad starej dámy.

Príbeh novely sa odohráva v rokoch 2012 – 2014 v Bratislave, pričom autorka v úvode knihy naznačuje, že vychádza z mimoliterárnej skutočnosti. V Holinovej spracovaní ho „znovu prežijú fiktívne postavy“ (s. 3). Rozprávačom prózy je mladý muž, približne tridsiatnik, ktorý sa venuje písaniu článkov o sociálnych témach pre nepomenovaný „homles“ (s. 13) časopis a úradnému prekladu. Obe činnosti mu umožňujú spoznávať odvrátenú tvár slovenskej spoločnosti. Stretáva sa s ľuďmi v situáciách tesne po tom, ako bol spáchaný trestný čin, a napriek povinnosti tlmočníka ostať nezaujatý si nemôže pomôcť – empaticky prežíva príbehy „svojich“ obetí. Navyše, vďaka základným poznatkom o právnej problematike a kontaktom na úradoch má možnosti ľuďom pomáhať.

Príbeh je na začiatku rámcovaný rozhovorom rozprávača a bývalej novinárky o pani Glasnerovej, ktorá bola násilne vysťahovaná z domu. Po úvodnej časti slúžiacej na zoznámenie sa s protagonistom ako hrdinom stelesňujúcim boj proti nespravodlivému systému nasleduje jeho stretnutie s Annou Glasnerovou, doktorkou farmácie na dôchodku. Do jej neľahkého života spätého s celoživotnou starostlivosťou o psychicky chorú dcéru Tatianu zasiahne konflikt s opatrovníčkou, ktorá starú pani vyhodila z bytu a vymenila zámky. Rozprávač sa pustí do laického vyšetrovania aktivít bytovej mafie, ktoré tvorí ústrednú líniu knihy. O prípade zároveň píše článok do spomínaného časopisu.

Dve vedľajšie, paralelne sa odvíjajúce línie sa spájajú s minulosťou Anny Glasnerovej a s ľúbostným vzťahom hlavného hrdinu k Monike. Aj ona pracuje v oblasti tlačených médií, vďaka čomu čiastočne rozumie rozprávačovej práci, avšak ako ho prípad postupne pohlcuje, partneri sa navzájom odcudzujú a vzťah sa rúca. 

Sujet sa okrem prológu a epilógu rozvíja v piatich kapitolách súdržne pomenovaných ako strata: Strata dcéry, ... súdnosti, ...všetkého, ... Holinová v nich stvárnila nerovný boj človeka s byrokraciou, nefungujúce súdnictvo, hlboko zapustené a rozkošatené korene zla, ktoré má podobu „klasického slovenského ,nevieme, nemáme, nedá sa, nezáujem´“ (s. 10). Poukazuje sa na bezcitnosť nielen na úrovni systému, ale aj pri jednotlivých ľuďoch figurujúcich v prípade starej dámy. „Moc je to, čo rajcuje“ (s. 158), vysvetľuje rozprávač. V próze sú prítomné odkazy na slovenské politické kauzy, napr. Hedvigy Malinovej, ktorú rozprávač prirovnáva k Rose Parksovej. V knihe sú prítomné aj postrehy o rastúcej popularite neonacistickej ideológie na Slovensku.

V charakteristikách priestoru je zdôraznená celková zaostalosť, Bratislava pôsobí ako gubernia (s. 22). Keď tu človek hľadá na úrade sociálnych vecí pomoc, pošlú ho do iných dverí, nedovoľujú mu nahliadnuť do spisu, dokonca mu vyslovene klamú alebo mlčia. Kafkovsky modelovaná obludnosť byrokratickej prevahy nad jednotlivcom sa strieda s pasážami opisujúcimi snahu protagonistu prebiť sa k spravodlivosti pre starú dámu. Čas trávi v kaviarňach, podnikoch, za notebookom, stretáva sa s ľuďmi, diskutuje, konzultuje. Autorka pritom vie autenticky i komicky evokovať uvoľnený hovorový štýl („vybrala sa k nej hodinu vopred, aby jej zabránil nalíčiť sa na klauna“, s. 51, „som hotová jak lokša“, s. 16), ako aj strohý, meravý administratívny štýl v úryvkoch rozsudkov, oznámení, predvolaní a pod. Využíva pritom aj profesný kancelársky žargón, napr. Kapor – katastrálny portál. Rozprávanie protagonista dopĺňa trpkými bonmotmi: „V novinách sú vždy začiatky, ale konce málokedy,“ (s. 12) „právo sa končí tam, kde sa začína rodina“ (s. 40), „povesť úradu sa najlepšie chráni popieraním chýb“ (s. 63)...

Tragickosť príbehu pani Glasnerovej vrcholí v poznaní, že „toto nie je prvýkrát, čo jej život nemá pre krajinu, ktorej je občiankou, nijakú cenu“ (s. 50). Rozprávač rekonštruuje jej životný príbeh, najmä udalostí, ktoré sa odohrali počas 2. svetovej vojny. Annu Glasnerovú ako židovku zasiahla nemilosrdne a aktuálny konflikt s opatrovníčkou, prenesene s úradmi a súdom, situáciu ostrakizácie silne pripomína. Rovnakou ostáva aj skutočnosť, že štát nepripúšťa možnosť vlastného pochybenia. „V našej krajine sa ospravedlňovanie nenosí, prepáčte“ (s. 189), hovorí rozprávač. Celkovú atmosféru knihy dopĺňajú komiksovo ladené ilustrácie od Vlada Holinu.

Prípad starej dámy je kultivovane napísaná inteligentná novinárska detektívka. Rovnaký dôraz kladie na odhaľovanie a vyšetrovanie zločinu, ako na spoločensko-kritické usvedčovanie systému, v ktorom si úrady pohadzujú sociálne marginalizovaného človeka ako horúci zemiak, až kým neskončí zneužitý a opustený v zabudnutí.

 

(Tamara Janecová pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)

Publikované: 12/03/2020