Tamara Janecová
Podoby sociálnej problematiky v diele Kataríny Kucbelovej, Dominiky Madro a Aleny Sabuchovej
Kritika

Sociálna problematika je jednou z tradičných tém slovenskej literatúry. Jej korene siahajú hlboko do minulosti, v 19. storočí sa v poetike realizmu etablovala do takej miery, že by sme odvtedy sotva našli obdobie, v ktorom by absentovala (hoci v rozličných premenách i intenzite). Vychádza zo vzťahu ku skutočnosti, ktorá sa neustále mení – vďaka tomu je variabilná. Zároveň sa orientuje na ľudské situácie, ktoré sú tak univerzálne, že sú zrozumiteľné širokej verejnosti. Ako téma je teda nadčasovo čitateľsky príťažlivá. Objavila sa aj v prózach troch slovenských spisovateliek, ktoré vzbudili pozornosť: Čepiec Kataríny Kucbelovej, Šeptuchy Aleny Sabuchovej a Svätyne Dominiky Madro.

Napriek tomu, že sociálna tematika zohráva v týchto dielach dôležitú úlohu, nejde o jednoznačné sociálne novely či romány. Žánrovo ide o pomerne rôznorodé texty. O Šeptuchách možno povedať, že sú výchovným románom, pretože rozvíjanie deja voľne kopíruje dospievanie rozprávačky a práve tak môžeme hovoriť o regionálnom románe, nakoľko významnú rolu zohráva umiestnenie deja do prostredia pomerne netypického pre slovenskú literatúru, do poľsko-bieloruského pohraničia. Zasadenie príbehu do cudzieho priestoru je postup exotizácie, ktorý zdôrazňuje kód inej kultúry, a v Šeptuchách sa prejavil najmä v štylisticko-jazykovej rovine textu tvoriacej paralelu k sociálnym problémom tohto kraja. Tie sú nám však dôverne známe: chudoba, alkoholizmus, zaostalosť, vysťahovalectvo, ako i život na hranici vo viacerých významoch slova. V Šeptuchách je to hranica kultúrna (západ – východ), hranica medzi živými a mŕtvymi, ako i hranica medzi minulosťou a súčasnosťou. Občas sa karnevalovo stiera počas niektorých významných sviatkov, napr. na Ivana Kupalu, kedy „akoby neexistovali hranice“ (s. 61). Tento sviatok východoslovanského pôvodu patrí pritom do pohanskej sféry ako oslava letného slnovratu, no spája sa aj s pravoslávnym sviatkom narodenia Jána Krstiteľa. Symbolizuje tak viacnásobne kódovanou náboženskú hranicu románového priestoru. Stretáva sa tu kresťanstvo reprezentované dvomi konfesiami (katolíckou a pravoslávnou) s ľudovým prežívaním nadprirodzeného, ktoré má korene až v pohanstve. Vieru reprezentujú predovšetkým šeptuchy ako sociálno-religiózny fenomén tohto regiónu. Autorka ich ako symbol Podlasia umiestnila aj do názvu knihy. Postoj rozprávačky pri ich zobrazovaní je pritom zasvätený, s podlaským regiónom je intímne spätá a miestami sa necháva unášať jeho tajomnými sugesciami: „Niečo tam bolo, učupené medzi brezami, čo občas pozeralo ľuďom poza chrbát, keď zbierali hríby, pozeralo im do okien, keď večer ukladali deti, alebo im ráno zohrievali čaj či pančuchy. [...] Niečo, čo sedávalo pod malými mostmi pri močiaroch a šepkalo ľuďom, že nohy majú držať vysoko nad stojatou vodou“ (s. 64). Kým estetike kraja rozprávačka vychádza v ústrety, rada sa ním necháva očariť, tak pri zobrazovaní sociálnej problematiky si zachováva triezvy a súčasne empatický odstup. Obľúbenosť šeptúch, ktoré vo veľkom navštevujú ľudia zo široka-ďaleka, vysvetľuje takto: „Vždy, bez ohľadu na deň, sviatok či ročné obdobie na ich okenice klopali nešťastní ľudia, čo v zásade len potrebovali počuť, že niekto za nich vyrieši ich bolesť“ (s. 93). Sabuchová rozvíja látku spôsobom, v ktorom sa prelína prozaická zručnosť, akou stvárňuje každodennosť, a lyrizujúco-magická folklórna štylizácia. Pôsobí jednak esteticky, zároveň však vytvára paralelu k mentalite obyvateľov Podlasia nachádzajúcich v nadprirodzených sférach riešenie či aspoň zmiernenie svojej životnej situácie.

Fenomén hranice (kultúrnej, jazykovej, národnostnej) zohráva kľúčovú úlohu aj v novele Čepiec Kataríny Kucbelovej. Vzbudila pozornosť už tým, že ide o prozaický debut známej slovenskej poetky. O žánrovej nevyhranenosti svedčia aj reakcie literárnej kritiky: v ročnom hodnotení slovenskej literárnej produkcie publikovanej v Knižnej revue (č. 7 – 8, 2020) sa ocitla v rubrike Literatúra faktu a esejistika. Viliam Nádaskay sa v recenzii Z domova a zo seba (Plav, 25. 11. 2019) zamýšľal, či ide o autobiografiu alebo beletrizovanú reportáž, Radoslav Passia v recenzii Čo nevidno, nemusí byť pekné (Knižná revue, 30. 12. 2019) píše o hlboko spustenej, faktograficky dotovanej, no zároveň básnicky rytmizovanej reportážnej sonde do života slovenského regiónu a Vladimír Barborík v bilančnej štúdii (Kritická ročenka 2019) uvažuje o Čepci ako o próze subjektu (s. 91).
Sociálna problematika má v tomto texte dvojakú podobu: viaže sa k spoločnosti, ako aj k intímnejšiemu kruhu rodiny. Prvé zobrazenie sociálnej tematiky vychádza z analýzy príslušnosti ľudí k určitým sociálnym skupinám. U Kucbelovej má zobrazovanie týchto momentov príznaky angažovanosti. Rozprávačka, ktorá je aj protagonistkou prózy, dáva najavo svoj postoj k problémom regiónu. Počas času stráveného na Šumiaci, kde sa učí šiť čepiec, si všíma správanie ľudí, ich reči, ktoré zrkadlia postoj k Rómom, miestnu hierarchiu, a s celým týmto mikrosystémom opakovane vedie pomyselný dialóg. Lenže na rozprávačkine úvahy je vždy pripravená rovnaká, negujúca replika miestnych: „Ale my tu s nimi žijeme“ (s. 134). V diele sa pútavo tematizuje sociálna problematika zo ženskej perspektívy, no bez konvenčného rodového podtónu – nezameriava sa na ženy v konfliktnom vzťahu s mužmi, ale na vzájomné ženské vzťahy a mocenské praktiky v rodine. Rozprávačka epicky fragmentarizovaným spôsobom rekonštruuje príbeh Iľky, osemdesiatničky, od ktorej sa učí šiť čepiec. Iľka celý život prežila v regióne, v ktorom podobne ako v Šeptuchách nebola núdza o sociálne problémy (chudoba, alkoholizmus) a v ktorom spoločenské pravidlá značne definovali cestu jednotlivca, najmä ženy. Zamestnanie (predavačka v obchode) i manžela vybrali Iľke rodičia. Život vo viacgeneračnom dome, kam sa vydala, boli príčinou jej psychickej traumy. Protagonistka pritom dedukuje: „O nedobrovoľnú svadbu až tak nešlo, lámalo sa to na hierarchii, zdá sa, že chudoba, stiesnenosť, nedostatok súkromia boli asi menší problém“ (s. 46). Jedným z neuralgických bodov je aj epizóda spojená s pôrodom. V 50. rokoch sa na Šumiaci postupne opúšťalo rodenie doma. K pôrodom v pôrodnici však mala najmä staršia generácie žien negatívny postoj: „... svokra hovorievala, aké sú dnešné ženy, ženy v päťdesiatych rokoch, lenivé, a útočila na ich počestnosť, pri pôrode sa ukazovali lekárovi. Iľke sa navyše prihodili komplikácie, v nemocnici strávila dva týždne. [...] Dva týždne ležala. Mohla ležať. Vlastne, svokra hovorila: ukazovať doktorovi piče, tak to Iľka povedala” (s. 47).
Okolo päťdesiatky Iľka duševne vyhorela, „nestalo sa nič, akurát, že to už ďalej nešlo“ (s. 43), čo rozprávačka dáva aj do politického kontextu: „je to až klišé, keby sa nekončilo tým burn-outom v kroji, pretože socialistický realizmus mal iný naratív: chudobný ľud mal ťažký život, ale nezlomil ho, naučil pokore, všetko vydržal, budoval socializmus” (s. 44). 

Sociálna a rodová problematika sú prepojené aj v Svätyniach Dominiky Madro. Dôraz pritom autorka kladie na tematizáciu (ženskej) plodnosti a skutočnosti, že neschopnosť otehotnieť stavala a dodnes stavia ženy do spoločenskej periférie. Žánrovo je to historický román, odohráva sa v 16. – 17. storočí na myjavskom vidieku. Hlavná postava Rodana vyrastá v disharmonickej rodine, z neznámych dôvodov ju nenávidia matka i sestry. Útočisko nájde u pôrodnej babice, učí sa jej remeslu. Vydá sa za svoju životnú lásku, keď však nedokáže otehotnieť, muž ju po siedmich rokoch manželstva opúšťa. Významnú úlohu pritom zohráva aj spoločenský tlak dediny: „Nedá ti syna! Nedá ti decko! Spamätaj sa! Na čo čakáš! Skôr umrieš, než pokrstíš! Nedá ti zázrak! Nepokrstíš! Takto na mňa kričali v myjavskom Sládku. Po štvorročnom manželstve. Už som nebol Jašek Anjal. Ten, čo rozumie drevenému slovu. Už len nebudeš, nedostaneš, nepokrstíš, nedočkáš“ (s. 95).  Z Rodany sa potom stane niečo ako dedinská prostitútka, resp. muži z celej dediny ju znásilňujú a nechávajú jej skromnú gážu, zväčša naturálie. Tieto pasáže majú v knihe takúto podobu: „Rozväzuje si remeň. Smrdí pálenkou. Hodí ma pod okno. Odvraciam hlavu...“ (s. 17),  „... zlieza zo mňa...“ (s. 22), „Vstávam z chladnej zeme. Vinco si zakaše ľanovú košeľu, jedinú, ktorú má, odkedy mu žena, Joža, zomrela. Nikdy nechodí ku mne do postele. Vždy tu, vonku, pred chatrčou...“ (s. 24) atď. Madro celkovo upriamuje pozornosť na dedinskú hrubosť a násilnosť, muži sú zlí, pijú a bijú, otec šklbe dcéru za vlasy, pôrodná babica zdrapne za krk, pestúnka trieska kutáčom (s. 32), šafár bičuje kone akoby boli z kameňa (s. 31), sestra Rodane zo žiarlivosti vrazí hlavu do úľa (s. 12). Tieto násilné výjavy sa nesú v motivickej línií naturalistických detailov poverových praktík, ktorými sa „liečila” v tom období neplodnosť – sedavé kúpele s kradnutým pupočníkom, kúpanie sa s placentou sestry. Vnútorný svet postáv pritom zväčša ostáva záhadou. Motivácia ich činov nebýva logicky osvetľovaná, často podliehajú pudovosti a poverám. 

Jazyk, ktorým sa opisuje tento región a jeho problémy, je v príkrom kontraste k danej problematike; je nákladný, štylizovaný, až barokový. Obsahuje množstvo umeleckých prostriedkov blízkych poézii, vyskytnú sa rýmy: „Sneh sa stále nehýbe. Nenesie nikoho. Ku mne. Tuhne...” (s. 34), „Pri mojej chatrči čaká Tóno Klimka. Skoro starec. Roky vdovec...” (s. 17), „Niekedy postával pod oknami, niekedy sa so mnou tískal k peci. Iba on. Vtedy. Dnes všetci...” (s. 17) atď. Obľúbeným postupom je fragmentarizácia vety, ktorá umožňuje samostatne vyznieť každému slovu, ako i významová nejednoznačnosť výpovedí štylizovaných ako zaklínanie. S vnútrom postáv sú však tie prehovory málo prepojené, ich východiskom je perspektíva rozprávača. Jeho reč v diele natoľko dominuje, že hoci príbeh rozpráva Rodana, potom Jašek a napokon Višniačka, jazykovo sú si veľmi podobné. Hrdinovia knihy navyše pôsobia jednorozmerne, bez psychologickej kresby či náznaku, vhodené do ťažkého osudu si len občas lyricky zanôtia o krásach svojho kraja. Na vyváženie bremena ťažkých životných podmienok, v ktorých sa rozvíja sujet, štylistická inštrumentácia nestačí. Próze v tomto zmysle niečo chýba.

Čepiec, Šeptuchy a Svätyne spája prepojenie sociálnej problematiky s folklórnou či etnografickou tematikou. Veľavravné sú už názvy týchto kníh. Kucbelová stvárnila problémy regiónu v širšom spoločenskom význame s dôrazom na disharmonické prvky v súžití rôznych sociálnych skupín i v užšom, intímnom priestore rodiny, v ktorom vychádzala zo ženskej skúsenosti. Sabuchová stvárnila sociálne problémy Podlasia ako kontrast medzi každodennosťou a nadprirodzenom, pričom medzi najsilnejšie stránky textu patrí schopnosť rozprávačky byť súčasťou tohto prostredia a zároveň ho s odstupom empaticky reflektovať. Madro sa vo svojej knihe pokúsila prepojiť drsnú realitu života na novovekej Myjave s poetickým lyrizovaným jazykom odkazujúcim k tradícii medzivojnovej prózy, pričom ako ústredný problém nastolila lásku a (ne)plodnosť.  

 

Publikované: 11/04/2020