Ivana Hostová
Naďalej váhavo, naďalej skúmavo
Andrej Hablák: Bahnokrvný. Bratislava : OZ Vlna / Drewo a srd., 2019.
Kritika

Ak poézie výberovo delíme na také, ktoré majú

 

(1) v názve zviera,

(2) štedrého mecenáša,

(3) magickú perlokučnú moc,

(4) za cieľ stvoriť Autora,

(5) liečivé účinky pri príprave a(lebo) pri podaní,

(6) potenciál sprostredkovať nepriamy dotyk s nedosiahnuteľnou vecou osebe alebo

(7) dojať k slzám,

 

patrí písanie Andreja Habláka čiastkovo najviac do kategórií (4), (5) a (6). I keď medzi jeho zbierkami sú veľké kvalitatívne rozdiely, poetologické a noetické východiská, motivické smerovanie a základné typologické charakteristiky jeho tvorby sa menia málo. Pri Hablákovej aktuálnej knihe básní Bahnokrvný (2019) absencia ráznejšieho tvorivého gesta a posunu vyplýva aj z histórie jej prípravy. Ako autor spomenul v rozhovore pre reláciu Nedeľná chvíľka poézie_FM, texty knihy stavajú na archíve tvorby od počiatkov jeho písania v deväťdesiatych rokoch a vedome sa snažia o zachovanie (aktualizovaného) pohľadu „z tých rokov pubertálnych“ (Nedeľná chvíľka...). Upratovanie ako také má rozhodne preukázateľne blahodarné účinky na upratujúceho, pri verejnom predvádzaní výsledkov upratovacích úkonov nás však bude zaujímať, nakoľko sú zaujímavé z recepčného hľadiska.

Tak ako v predchádzajúcej Hablákovej poézii, aj v Bahnokrvnom sa stretávame s filozoficko-spirituálno-psychologickými skúmaniami lyrického subjektu a (cezeň) mimosubjektového sveta. Prirodzene, text s kantovsko-heideggerovsko-a-ktovieakými-postmodernými ozvenami bude zároveň automaticky hranicu medzi

 

(1) ja a nie-ja,

(2) dnu a von,

(3) organizmom a prostredím,

(4) figúrou a odrazom,

(5) pomenovaním a bytím,

(6) zmyslovým vnímaním a nepreniknuteľnou vecou osebe,

(7) textom a jeho pisateľom,

(8) bytím a nebytím

(9) atď.

(10) a pod.

 

skúmať, spochybňovať či priamo rušiť, ako napríklad v básni Arhat (je) dharma: „Nie, naozaj mám pocit, že nie som a že pred tým / Zrkadlom nestojím. / (…) / V tej žiare pustatiny kvapalného i kolidujúceho, / Likvidného i nulitného ocitá sa aj naše my v jedinej / Kvapke čistého prázdna.“ (s. 22).

Bahnokrvný sa teda v nadväznosti na autorovo doterajšie písanie hlási k poézii ako sebaskúmaniu a arteterapeutickému básnickému putovaniu – a to už názvom. „Bahnokrvnosť“ ako charakteristika lyrického subjektu je rozvitá vo veršoch ako  „tečiem v žliabkoch číchsi žiliek / Ako hruda hebkej hliny“ (s. 37) či „prisať sa v krvi. / Hltať zem, pomaly.“ (s. 33), v ktorých sa spája vyjadrenie pozície prekliatia, vyhostenia a poníženia subjektu. Tie sa kódujú v biblickom motíve hltania (prachu) zeme (Genezis 3: 14) so senzuálnou intenzitou až extatickosťou, ktorú do pasáže vnáša obraz (pri)satia (sa v) krvi a existovania v číchsi žilkách ako intímneho spojenia sa s druhým. Širšie sa táto tematická línia rozvíja v hojných výskytoch motívu krvi, tepu, pulzovania, prestupovania sa subjektu s krajinou, miešania nízkeho a vysokého a v inklinácii k slovnej hre. Subverzia hierarchií a rušenie binárnych opozícií však zo súčasného interpretačného pohľadu (o autorskej intencii, ako ju možno z textu vyčítať, zatiaľ pomlčíme) nie sú založené na ostrých protikladoch. Tak napríklad prvú a druhú časť titulného neologizmu nemožno klásť celkom proti sebe. Je pravda, že „bahno“ primárne evokuje negatívne konotácie, ako sú nepríjemný zápach, marazmus, rozklad či špina, prípadne biblicky to nízke. Do interpretácie aktuálnych otvorených textov však spravidla inkorporujeme súčasnú encyklopédiu – a tá je dnes okrem iného poučená aj kritikou antropocentrizmu či ekokritikou a preto tento motív budeme chápať napríklad aj ako odkaz na habitát rôznych druhov organizmov.

Poetologicky možno v Bahnokrvnom len ťažko hľadať akúkoľvek aktualizáciu textovania, ktorým sa vyznačovala Hablákova poézia z deväťdesiatych rokov. Básne totiž, podobne ako autorova doterajšia tvorba, nadväzujú prevažne na slovenskú poéziu šesťdesiatych rokov a jej neskoršie aktualizácie a rozvitia. Najvýraznejšie inšpirácie sa viažu na procesuálnu a fragmentárnu – textovú (Marčok 1998), živelnú (Bokníková 2012, s. 175 – 179) či frikatívnu (Rácová 2015, s. 34) – poéziu Ivana Štrpku a Ivana Laučíka a existenciálne, telesno-emocionálne písanie Jána Ondruša, ku ktorým sa opäť hlási aj priamymi intertextovými citátmi a polocitátmi. Príkladov v textoch nájdeme množstvo, za všetky stačí azda spomenúť štrpkovský motív

 

(1) smiechu,

(2) bielej, 

(3) pohybu, 

(4) prázdna, 

(5) krehkosti, 

(6) zápästia, 

(7) púšte, 

(8) vajca

(9) a pod.

 

či „bicykel / ľahko opretý o nízky múrik“ (Štrpka 2016, s. 19), ktorý Hablák „jemne“ kladie „do machu“ (s. 8), laučíkovské prahy počuteľnosti (s. 34) a prírodne-ódické polohy či variácie na Ondruša a jeho

 

(1) Posunok s kvetom,

(2) V stave žlče

(3) Prehĺtanie vlasu,

(4) jazvu

(5) a pod.:

 

nájdem hádam raz tú svoju skutočnú stratenú tvár, / podávajúcu posunkom pery, / ktorá ešte nevie hovoriť, tak ako dnes, kvet niekomu inému“ (s. 25). Zbierka teda vyrastá z inšpirácií, ktoré spolu s filozofiami, ktoré boli v našom kultúrnom priestore v období štátneho socializmu málo dostupné (postmoderné, feministické a i.), do veľkej miery určovali regeneračné východiská slovenskej poézie v deväťdesiatych rokoch. Čo však pred štvrťstoročím spoluutváralo inovačný potenciál, dnes u Habláka bez aktualizácie a posunu pôsobí zväčša repetitívne a epigónsky. Až sa žiada zopakovať charakteristiku Hablákovho debutu od Jaroslava Šranka, ktorý píše o „istej improvizovanosti a roztrieštenosti spôsobenej nestrávenými heterogénnymi (…) inšpiráciami“ (Šrank 2013, s. 409).

Ako ja-písanie Bahnokrvný do centra väčšiny textov rozličným spôsobom kladie lyrický subjekt. Ten je striedavo alebo zároveň subjektom a objektom pozorovania: „Až raz precitnem z tohto / zášklbu, neuvidím cez mrežu už nič, / len mláku a v nej zákal / sivej srsti seba v tej štvrtej vlne / cenovej skupiny.“ (s. 15), lyrickým hrdinom v textoch s ľúbostným motívom, najčastejšie poznačeným smútkom a romantizujúcim spomínaním, miestami aj istou dávkou skepsy: „Keď to prešlo a ja som bol hladný tak ako ona / poznali sme sa dlho a tak sa ma opýtala, čo má navariť / moja banálna manželka z opačného rohu sídliska sa ma / niečo spýtala a ja som mal chuť vypadnúť do sadu plného / jabloní a ruží“ (s. 27) aj všeobjímajúco (a dosť retro) textom vrátane jeho materializácie v knižnom médiu: „mám rád tie šialené pondelky / keď ma oblievaš kávou / a listuješ v // tej básni // a predsa nepatrím jej / plávam mestom / v očiach smiech“ (s. 30). Takéto písanie z princípu zvykne mať buď charakter synchrónny, čím podáva správu z analýzy subjektu v istom časovom momente, alebo sa zameriava na sledovanie nejakej cesty a berie na seba kompozíciu príbehu či vývinu myšlienky – hoci aj kruhovú či meandrovitú. V Bahnokrvnom je však veľmi ťažké takú nájsť a aj keď sa texty pokúsime čítať ako vývin stavov lyrického subjektu, ktoré ako jediné majú potenciál tvoriť interpretačnú prizmu, je zbierka kompozične v podstate entropická.

Tu sa natíska vyššie nepoložená otázka (sledovateľnej) autorskej intencie. V zbierke možno identifikovať už spomínané trsy motívov od sebaskúmania a hľadania cesty z bytia ako bolesti a krízy prostredníctvom zmesi kresťansko-mystického, buddhistického a kontinentálnou filozofiou 20. storočia dotovaného aparátu cez ľúbostné motívy až po ohmatávanie vzťahu medzi autorom, subjektom a textom. Napriek tomu je ťažké uchopiť knihu ako celok a spojiť čiastkové motívy do zmysluplnej interpretácie. Čiastočne to zrejme vyplýva z dlhého obdobia, počas ktorého fragmenty textov vznikali, čiastočne aj z neschopnosti dať do akejkoľvek rovnováhy heterogénne myšlienkové systémy, s ktorými Hablák pracuje. Ani v tom Bahnokrvný nie je, bohužiaľ, o nič lepší ako jeho predchádzajúca zbierka Leknín (2009).

Podobne, ako je kniha nedostatočne sústredene komponovaná ako celok, sú aj jej jednotlivé texty zväčša málo koncízne a prepracované, ich plynutie sa často rozvíja aj prostredníctvom málo premyslených či excesívne kumulatívnych básnických figúr: „Temné, tesné šifry, túlenie sa v túlaní po čiary / hranice, státie na hrane, v hrdzi hrtana.“ (s. 34). Toto Hablákovo dolovanie v jazyku pritom málokedy poskytuje inšpirácie na podnetnejšiu interpretáciu či estetický zážitok. Analýza či deštrukcia jazykových jednotiek ako taká má potenciál odhaliť či vytvoriť v myslení a kultúre ruptúry alebo nečakané kontinuity, také čosi sa však v Bahnokrvnom podarí len na niektorých miestach, azda napríklad v básni Prehlodanie: „Len vykričať, vykročiť zo seba“ (s. 32). Únavne tiež pôsobí nadmiera (často i rozvitých) metafor v genitívnej väzbe: „na žltom láne tepu“ (s. 13), „V tejto ulite a maske nevrlosti“ (s. 17), „zámlky zámotkov prekážok“ (s. 37) „vo svetle odtrhnutia stebla“ (s. 53), „do stratenej krajiny minulosti“ (s. 56). Nepoteší ani príznaková syntax, ktorá má v kombinácii s prácou s kvantitou a náznakmi rytmického impulzu do textu podľa štrpkovsko-laučíkovského vzoru azda vnášať istú vzdušnosť či vznešenosť, no ktorá je namiesto toho kŕčovitá a presýtená neurčitými slovesnými tvarmi: „len pár slov / slov pár tancujúcich v ovzduší vyňatých oklieštených, ach, duniacich, / Trepúcich sa od ucha k uchu: počúvaním zmorený, zadriemaný / hľadajúci modus vivendi“ (s. 35).

V tomto momente sa už asi len ťažko dá ubrániť celkom legitímnej otázke, prečo vôbec tejto knihe venovať viac pozornosti ako letmé nahliadnutie, ako prelistovanie a pritakanie, že Hablákova tvorba je naďalej v stagnácii a/alebo regrese či retrográdnom vývine, ako sa o nej pred pár rokmi vyjadril Jaroslav Šrank (2013, s. 421). Nuž preto, že napriek všetkým spomenutým aj nespomenutým nedostatkom tejto knihy a aspoň jednej predchádzajúcej autorovej zbierky možno dúfať, že Hablák ešte napíše niečo lepšie, sústredenejšie, menej archívne, menej roztratené po poetikách iných, sebakritickejšie zredigované, myšlienkovo aj výrazovo koncíznejšie a rozhľadenejšie – celkovo koncentrovane prepracovanejšie. Lebo aj z tejto zbierky sa azda dá vydolovať nejaký ten zárodok celistvejšej výpovede, napríklad pri čítaní nasledujúcich básní v nasledujúcom poradí:

 

(1) Tebe, nemý (s. 33),

(2) Hľadám len stratenú tvár (s. 28),

(3) Tajné šifry (s. 34),

(4) Spoveď rokmi (s. 17),

(5) To, čo bolí (s. 15),

(6) Puklina smiechu (s. 13),

(7) Vtedy spím (s. 24),

(8) V balóne času (s. 56),

(9) Na každom kroku záleží (s. 25),

(10) Sekvencia (s. 8),

(11) Biely tieň (s. 10) a

(12) Obraz (s. 7).

 

Aj v nich by sa patrilo vyškrtať škrípajúce časti, no myšlienkovo a kompozične by takéto čítanie bolo ako-tak znesiteľné. V tejto „kryptozbierke“ by sme potom mohli sledovať líniu reflexie subjektu v kríze a úzkosti bytia, za ktorú sa text a lyrický subjekt prepracúva bataillovsko-štrpkovským smiechom a buddhistickým zbavovaním sa ega. Kým sa však Hablák na tvorbu nesústredí intenzívnejšie, bude každý pokus o interpretáciu poznačený neistotou, či má zmysel tejto činnosti venovať čas. Až potom sa azda bude niekomu chcieť zamýšľať napríklad nad tým, či, ako a do akej miery text umožňuje nemožný dotyk s nedotknuteľným. Až potom sa bude dať uvažovať, či to nedotknuteľné sa viac podobá čojaviem na kantovskú vec osebe, jej heideggerovské variácie alebo lacanovské objekty a veci. A či sa k nim dá, ako nás Graham Harman (2017) svojou objektovo orientovanou ontológiou optimisticky presviedča, v nepreniknutí preniknúť prostredníctvom estetického zážitku. A či je východiskom pre hľadanie plnosti bytia lyrického subjektu skôr heideggerovské utrpenie, alebo nietzscheovský dionýzovský duch a bataillovský smiech. Alebo niečo (a čo?) medzi nimi. A či je naozaj cieľom zbaviť lyrický subjekt ega, alebo ho skôr pozdvihnúť na bataillovskú zvrchovanosť. A postihnúť, ako s tým všetkým súvisia spirituálno-meditatívne techniky a ciele duchovných náuk. Len ak by bolo celkom zjavné, že modelovanie textu je dostatočne (cieľa)vedomé, malo by tiež zmysel zamýšľať sa nad spôsobom, akým text komunikuje s poetikami autorov, ktorými je táto zbierka presýtená. A čokoľvek povedať o mieste textu v tvorbe autora. Jedno je však isté – a to (ne)miesto Bahnokrvného v aktuálnej slovenskej poézii.

 

Literatúra

 

BOKNÍKOVÁ, Andrea: Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov 20. storočia II. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2012.

Harman, Graham: Object-Oriented Ontology: A New Theory of Everything. London: Penguin Press, 2017.

MARČOK, Viliam: Od „realitnej“ obraznosti k „textovej“. In: Literika, 1998, roč. 3, č. 1, s. 21 – 26.

Nedeľná chvíľka poézie_FM. In: RTVS.sk. Zverejnené: 9. 2. 2020. Získané: 13. 8. 2020. Dostupné z: https://www.rtvs.sk/radio/archiv/11478/1277675.

RÁCOVÁ, Veronika: Na pomedzí škrupiny. O poézii Ivana Štrpku. Bratislava: Ars Poetica, 2015.

ŠRANK, Jaroslav: Individualizovaná literatúra. Bratislava: Cathedra, 2013.

ŠTRPKA, Ivan: Fragment rytierskeho lesa. 1. vydanie. Levoča: Modrý Peter, 2016.

 

(Ivana Hostová pôsobí na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity.)

Publikované: 10/22/2020