Už názov druhej zbierky Veroniky Šramatyovej naznačuje určitú zmenu oproti debutu –Rodinné konštelácie je predsa len viac konkrétne pomenovanie než sémanticky rozptýlený názov-nenázov untitled (2009). Autorka zmenila i vydavateľstvo (prvá zbierka vyšla v Ars Poetice v edícii zameranej na básnikov-výtvarníkov, ktorej ambíciou bolo podporiť žáner ilustrovanej básnickej zbierky[1]) a v porovnaní s vizuálne atraktívnym stvárnením debutu bol „obraz“ v tejto knihe eliminovaný, resp. sa presunul viac do textu. Zdanlivé odpojenie sa od výtvarného umenia a sústredenie sa na textovú výpoveď Šramatyovej poézii pomohlo.
Niektoré osvedčené motívy plynule prechádzajú aj do najnovšej zbierky, spracované sú však omnoho koncíznejšie. Z nich najvýraznejšie sú zastúpené rastlinné „prvky“, opisy činností v záhrade či zaznamenávanie prírodných procesov. Čítame niečo medzi Haugovej rastlinnými denníkmi a Ferenčuhovej dokumentárnym záznamom. Cyklus troch prvých básní (jar I. – III.) začína strohým, neutrálnym opisom stavu skleníka a ľudskej práce: „v skleníku bujnie / minuloročný život / hlodavce dojedajú zimné / zásoby, ofenzívne rozširujú / chodby a choroby“ (s. 9). Postupne od neurčitej ženy, ktorá okopáva, a muža, ktorý rúbe, prechádzame k celkom konkrétnej dvojici (gramatická prvá osoba plurálu, pokosený trávnik a pes ako „atribúty“ rodinného života), až k záverečnej explicitnej a intímnej paralele: „sme podobne zraniteľní // bez izolácie vlhneme“ (s. 11).
Takýto postup Šramatyová viac-menej opakuje v celej zbierke – najprv odosobnene navodí atmosféru, potom jemným kontrastovaním pointuje text smerom k vnútornému prežívaniu subjektky (subjektov): „kostol zatepľujú / škôlkari na prechádzke / skrývajú sa pred dažďom / pod markízou kebabu // načúvaš rozpustenej krajine / nevieš, či je to prispôsobenie / alebo (skromné) šťastie“ (s. 29). Práca v záhrade či zveľaďovanie okolia, ale i načúvanie hlasu prírody a pozorovanie činnosti iných, to všetko predstavuje obraz vzťahov, o ktoré je potrebné sa starať: „Postupne zakladáme nový sad. / Nerozhodne vymeriavame / vhodnosť miesta, kopeme jamy / rukami do nich vkladáme novú / zem vzniknutú z kuchynských / zvyškov. Na novú úrodu ešte / musíme počkať. Niekoľko rokov.“ (s. 42). Na strane druhej ide o akúsi zásterku či únik pred partnerskými problémami: „Okopávanie jahôd, obtrhávanie / listov viniča, brúsenie, natieranie / starých stolov, ich dopraskanej kože. / Ukrývanie sa pred slnkom. / Ukrývanie sa pred sebou“ (s. 48). Do takto nastoleného vzťahu sa dostáva pocit strachu z odcudzenia, opäť budovaný aj pomocou rétoriky patriacej skôr do sféry záhradkárstva či stavebníctva: „zastrešujeme, zatepľujeme / spoločne izolujeme strach“ (s. 14).
Ak Veronika Dianišková Šramatyovej debutu vyčítala absenciu intenzity[2], tak v Rodinných konšteláciách sa tento hendikep vyrovnáva práve spomínaným kontrastovaním. Ide o akési baladické stupňovanie – z básne na báseň, v rámci jedného, ale i viacerých textových cyklov. Práve na neustálom pohybe od osobného k nadosobnému je založená gradácia, a to opakovane aj v rámci niekoľkých veršov: „Na miešaný sad sa pozeráme / cez plot. Na zmiešané pocity / cez prsty. Na ruky cez pamäť. / Už čoskoro zakvitnú, cítiť to / vo vzduchu. (s. 43). Tento pohyb je často naznačený aj prostredníctvom striedania gramatických osôb – najčastejšie „my“, „ty“ a „ja“. Hľadanie balansu v prvej časti (Balans je aj jej názov) a opis „výsledkov“ v druhej časti by sme azda mohli vnímať ako snahu o uzatvorenie naznačeného kruhu – návratu na začiatok. Akokoľvek úspešné zavŕšenie doterajšieho bytia je prezentované len ako dočasné, opäť nabádajúce k (seba)obozretnosti: „Od počatia sa vzďaľujeme, / nevedno kam. [...] Treba vedieť zotrvať / v naplnení, bez strachu z opačného“ (s. 68).
Aj v tejto zbierke sú však prítomné aj akési zbytočné, takmer hermeticky uzavreté básne (Dianišková hovorila o chýbajúcom dôvode písania) ako kobyla, horský muž I., II., Jasná obloha. Tie pôsobia len ako prázdne impresie, ktoré naznačený vzorec napĺňajú bez hlbšieho významu. Prijať by bolo možné práve ich „impresionistickú“ časť, povedzme ako dôkaz neudržateľnosti neustáleho analytického prístupu k zobrazeniu vlastnej emocionality. Takéto sentimentálne „prevýšenie“ subjektu by neprekážalo, keby bolo lepšie štylisticky zvládnuté – verbalizmus, nesúrodé prívlastky, lacné narúšania ustálených spojení či povrchná práca s vnútorným rýmom bránia úplnému odovzdaniu sa atmosfére básni. Uvediem jeden príklad za všetky: „vášeň vrelá no už krotká / takmer ako nerentabilná zbraň / sústredene bez prekážky / zarovnáva lem, urovnáva zmier“ (s. 17).
Za podobne slabé miesta zbierky považujem básne mapujúce „príbeh“ materstva, ktoré tvoria akúsi povinnú prechodnú fázu podmienenú hlavnou témou. Nedokážem ich však vnímať ako plnohodnotné, len ako nástroj demonštrácie odcudzenia sa partnerov po tom, čo do ich vzťahu vstúpil tretí subjekt: „Tri srdcia. Cievnaté rastliny.“ (s. 56). Autorka opakuje už dávno a umelecky presvedčivejšie vyslovené tenzie, navyše plocho a jednosmerne (strata vášne, strach z prijatia roly matky, otázka starnutia a pod.): „Odkopávajú vášeň, / pretože taká pozliepaná sa im už zdá pristará“ (s. 59). Pri tejto príležitosti sa k slovu dostávajú aj spomienky na detstvo, napr. v básni Záhrady, ktorá je poznačená stereotypnou nostalgiou a klišéovitými odbočkami: „Vďaka odhodlaniu matiek sme mali / na Vianoce banán, pomaranč, menej istá / bola mandarínka alebo kokosový orech [...] Ako malým deťom nám však nič nechýbalo. / Hry sme skladali z jednoduchých prísad. / Stačila ulica, bicykel a chlieb vo vajci. / Dievčatá žiarlili na iné dievčatá a chlapci / medzi sebou úsporne súťažili“ (s. 64). Báseň aspoň náznakom zachraňuje pointa: : „Neschopní malými detskými rukami / čokoľvek pridať do rodinných statkov“ (tamže).
Šramatyovej poézii pomáha širší koncept, t. j. spájanie básní do väčších celkov (pod rovnakým názvom ich rozlišuje rímskym číslom), čo jej umožňuje zmysluplnejšie pracovať s vyšším stupňom nedourčenia a čitateľovi spájať náznaky z viacerých básní zjednotených témou. Z nich najefektívnejší je cyklus balady I. – VI., ktorý sa s touto formou pohráva skôr na významovej rovine. Primárne (a trochu aj prvoplánovo) v ňom ide o motív smrti, ktorý autorka spracúva s nádychom tajomna. Môžeme sa len domnievať, že ide o úmrtie kohosi blízkeho, lež „neblízkeho“ – udalosť odkrýva krehké a pošramotené rodinné konštelácie. V druhej časti zbierky sa sujet načrtnutý v baladách implicitne (napríklad prostredníctvom opakujúceho sa obrazu: „urna spacák obedár“, s. 19) napája na ďalšie básne s rovnakou témou (Pohyb I. – III.) a dodatočne sa objasňuje otázka tragickej smrti otca. Lyrická hrdinka si v nich uvedomuje vlastnú smrteľnosť, pričom im predchádzajú spomínané básne o materstve a starnutí. Ide o najsilnejšie momenty zbierky: „Takmer každá minúta ťa začína / nútiť myslieť na smrť, na jej rôzne / podoby a spôsoby, na rôzne končiace / (alebo začínajúce) životy v rôzne / končiacich (alebo začínajúcich) životoch. // Nedokážeš prestať. // Nedokáže prestať“ (s. 48).
Na záver už len zopakujem, že silnou a zároveň najviac zradnou stránkou Šramatyovej poetiky je analyticko-dokumentárny postup zobrazovania vnútorných stavov, ktorý ukazuje nielen limity poetkinho písania, ale najmä obmedzenia emocionálneho, ale i racionálneho uchopenia skutočnosti: „Na inom mieste iní partneri, / myslia si, že vlastnia pozíciu, / povrch a obsah priestoru. / Pod tieňom veľkého orecha / v svetelnej hojdačke / vlastnia len to, čo si myslia“ (s. 44).
[1] Pozri: http://www.arspoetica.sk/edicia-ambit/untitled
[2] Pozri: https://www.litcentrum.sk/recenzia/untitled-veronika-sramatyova-nutnost-...
(Eva Urbanová pracuje v Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici.)
- prečítané 2890x
