Erik Šimšík debutoval v roku 2015 zbierkou próz Hegemónia, ktorá sa dostala do finálovej desiatky ceny Anasoft litera. Podobné ocenenie môže vzbudiť nádej, že debutanta čaká sľubná literárna budúcnosť. Šimšík sa tento potenciál pokúša naplniť svojou druhou prózou s názvom Veľká budúcnosť, ktorý avizuje žáner sci-fi. Oproti debutu sa tak pokúša osloviť širší okruh čitateľov a zároveň udržať si vysokú literárnu kvalitu.
Príbeh skutočne začína v rámcoch sci-fi. Len začína, pretože na prvých pár stranách si autor s budúcnosťou vybaví všetko, čo mu leží na srdci. Načrtne globálnu situáciu „prelomového“ roku 2039/2040 (pokojne by to mohol byť aj rok 2050 či 2150), aby jej čas a priestor následne opustil. Teda okrem toho, že sa nám sem-tam pripomenie nejaký robot alebo dron. Po úvodnom rozvrhnutí situácie rozvíja autor príbeh hlavného hrdinu Vlada, krízu manželského vzťahu, kvôli ktorej sa opije, na čas stratí pamäť a následne nájde vo svojej záhrade mŕtvolu. Dystopický presah sa dostane opäť do popredia až v závere, aby povedanému dal náležitý význam. Hoci – dystopický, či utopický? Autor sám odpovedá v úvodnom motte: „záleží na akej strane múra stojíš“. Zahmlieva tým pomerne ploché posolstvo sci-fi línie príbehu – pre technologický pokrok sa bude človek musieť vrátiť k svojim prírodným koreňom.
Mali by sme čítať žánrové inštrukcie rozpracované na prvých stranách ako hru s následnými očakávaniami? Tá je napokon naznačená úvodným mottom, ktoré mnohorozmernosť textu vopred avizuje výpočtom širších možností, ako knihu klasifikovať a čítať – „ako román, sci-fi thriller, drámu, príbeh o láske, absurdný román, erotický román, intertextuálny, dobrodružný román, oslavu popkultúry aj klasikov“ – čo zaiste dáva tušiť, že naša budúcnosť nebude banálna. Hoci, z hľadiska dramaturgie, pri rozsahu 186 strán nedáva tento úvod tušiť nič dobré.
V takomto smere by mohol byť vedecko-fantastický rozmer rámcujúcim oblúkom, ktorý má rozbiehavému rozprávaniu zabezpečiť presah – opísaný príbeh neprináleží len jednému človeku, je to príbeh celého sveta, civilizácie a jej veľkej budúcnosti. Ani tento spôsob čítania však nezodpovedá výstavbe textu – keď sa niečo na úvod napíše a na záver pripomenie, nevytvára to automaticky naratívny oblúk. Tak sa z textu vytráca i viacero nápadov s koncepčným potenciálom, napríklad „autentickosť“ ako vyprázdnené spoločenské heslo fikčného sveta Veľkej budúcnosti. Šimšík tento nápad hravo rozpracuje v úvode, no potom ho už len príležitostne a bez posunu pripomenie (aby sa nezabudlo, že mu niečo napadlo).
Lepšie je od sci-fi odstúpiť hneď na začiatku čítania a zamerať sa na samotnú podstatu Veľkej budúcnosti. Utvára sa predovšetkým striedaním naznačených žánrových vrstiev, ich načrtnutím, izolovaným pôsobením a následným marením. Raz vystúpi do popredia nenápadné hľadanie podôb lásky, inokedy sexuálna pudovosť, potom brutalita ľudskej podstaty, ktorej extravagancia sa zvýrazní do podôb absurdity, prípadne komického odstupu – a tak ďalej a tak podobne. Je to rozprávanie nepochybne dynamické a prekvapivé. A tiež rozpačité a nesúrodé. Porciovaním celkového zmyslu sa totiž stráca logika rozprávania, ktoré je, paradoxne, úplne zrozumiteľné. S prihliadnutím na povahu autorovho debutu možno oponovať, že nevysvetliteľnosť sveta možno vyjadriť aj „nelogickou“ logikou rozprávania. To sa však Veľkej budúcnosti nedarí – nevysvetliteľné zostáva len to, prečo autor využil toľko významových vrstiev, keď každú pointuje samostatne a navyše celkom fádne.
Ako príklad si možno vziať erotickú líniu, pár príležitostných súloží stvárnených expresívne, no paradoxne nezaujímavo. Autor sa pritom spolieha na fakt, že už len prítomnosť prerušovanej súlože, len jej samotná tematizácia bude zaujímavá. Erotická línia napokon dospieva k svojmu vrcholu v príbehu hlavnej ženskej postavy Martiny, Vladovej mladej ženy. Podvedie ho a zistí pri tom, „akú obrovskú má vagínu, akého obrovského čuráka potrebuje“ (s. 49) – to je pointa erotickej línie príbehu. Iný príklad z dobrodružnej línie, kde sa čitateľ na niekoľkých stranách retrospektívy dozvie, že Vlado v minulosti veľa cestoval a zažil naozaj nebezpečné situácie. Pointa potom vyzerá nasledovne: „Vlastne nerozumel, prečo ho chcel stále niekto zabiť, mal pocit, že to nebolo jeho pričinením“ (s. 56 – 57).
Ak vyčítame textu izolovanosť jednotlivých žánrových línií, treba povedať, že momenty, v ktorých sa spájajú, sú najiritujúcejšie. V záverečnom výjave odchádza Vlado do lesa s mačetou, ktorá nemá pre finálne vyznenie nijaký špecifický význam. Niežeby musela byť hneď symbolom, metaforou, no nie je celkom ničím, len rekvizitou. Napriek tomu autor v prvej časti knihy vsunie do dobrodružnej retrospektívy poznámku o tom, ako sa Vlado naučil „používať efektívne v boji mačetu“ (s. 57), aby bolo jasné, že Vlado to s mačetou vie. Možno však bola genéza opačná – prvá bola spomienka na dobrodružstvo z džungle, pri ktorom sa Vlado naučil používať mačetu, a v závere sa autor rozhodol, že ju Vladovi opäť vloží do ruky. Keď už to Vlado s mačetou vie. Tak či onak, z takto rozvinutého nápadu čitateľ nemá nič. Nie je ani rozvinutý a nie je to ani nápad. Je to mačeta – žánrová dekorácia. Pretože mačeta je dobrodružná.
Miešanie žánrov bez hlbšieho zmyslu napokon ústi do viacerých logických kuriozít – napriek tomu, že hlavné mužské postavy príbehu predstavuje generácia šesťdesiatnikov, správajú sa ako dvadsiatnici. Nepôsobia ako šesťdesiatnici hrajúci sa na dvadsiatnikov, ale ako dvadsiatnici. Kým v jednej línii príbehu čítame o človeku zažívajúcom peripetie staroby, do inej línie sa hodí akčný hrdina s apetítom a bez zábran. Problém tkvie v tom, že tieto dve polohy sa nepodporujú, ale naopak. Nemožno sa potom ubrániť dojmu, že tu nejde o autorskú stratégiu, ale autorovu ľahostajnosť voči vlastnému dielu.
Šimšík suverénne buduje štýl, v rámci ktorého vstupuje do kontrastu význam a forma. Na jednej strane stojí dejová línia doslova preplnená vypätými situáciami, zápletkami a zvratmi, na druhej strane jej vyjadrenie len pomocou konštatujúcich, výlučne jednoduchých viet (aj keď sú rozvité). Schopnosť písať štylisticky vyhranenú literatúru však ešte neznamená vedieť písať literatúru. Naopak, kvôli načrtnutým významovým nedostatkom strohosť štýlu pôsobí len málokedy funkčne a miesto mrazivého či absurdného zážitku vzniká skôr dojem ako pri čítaní učebnice cudzieho jazyka úrovne A2.
Dobrá literatúra môže vznikať z potreby tlmočiť problémovosť sveta a Erik Šimšík, zdá sa, svet naozaj pociťuje ako komplikovaný. Nemožnosť porozumieť civilizačným problémom však vyjadruje len zmesou myšlienkovej prázdnoty a žánrových dekorácií. Okrem toho, že nemajú čo dekorovať, autor ich predstavuje v zautomatizovanej podobe, ktorá ani jednej cieľovej skupine nemá čo ponúknuť. Miesto pozitívne iritujúceho zážitku z „ľudskej situácie“ či žánrovo pútavého rozprávania tak Veľká budúcnosť ponúka len bezobsažnú literárnu banalitu.
(Daniel Domorák pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV.)
- prečítané 2814x
