Plav

Druhá prozaická kniha Petra Balka prichádza niekoľko rokov po veľmi pozitívne prijatom debute Vtedy v Lošonci. Ten už svojím názvom jasne odkazoval na svoje regionálne, juhoslovenské miestne ukotvenie. Aj Balkova nová kniha má v názve lokáciu, tentoraz nie takú konkrétnu, zato oveľa netradičnejšiu. Už názov Ostrov by zrejme odkazoval mimo domácky priestor; jeho ortografické vylepšenie na Østrov nás už jasne posiela kamsi ďaleko, do priestorov severskej exotiky. Takto zapísaný názov románu môže okrem primárnej funkcie vzbudzovania pozornosti slúžiť aj ako multifunkčný interpretačný kľúč. Najmä ak pri čítaní románu zistíme, že o exotickom ostrove tu síce v závere bude reč, ale prakticky celý predchádzajúci príbeh sa odohráva v domácom prostredí, kde o mori a ostrovoch ani nechyrovať. Názov teda môžeme chápať aj ako istú formu literárnej hry s čitateľskými očakávaniami. Tá je v ňom sprevádzaná navyše hrou jazykovou – použitím neslovenského znaku Ø v slovenskom slove ostrov. Príznačná graféma Ø v názve sa zasa v kontexte knihy dá čítať aj ako odkaz na dnes mimoriadne populárnu severskú literatúru známu najmä rôznymi modifikáciami kriminálneho žánru (Jo Nesbø a spol.) či fínskym podivnom Pasi Ilmari Jääskeläinena. Všetky tieto textové a intertextuálne hry, ktoré sa dajú v názve knihy identifikovať, sa súborne dajú označiť za typické prejavy postmoderných textotvorných techník.

V tomto zmysle je názov skutočne presnou predzvesťou samotného textu románu. Je to postmoderna ako vyšitá, so všetkým, čo k nej patrí. Teda aj so žánrovým synkretizmom, ktorý z tohto románu robí nesúrodý celok vyskladaný z viacerých veľmi odlišných subžánrov. Tento postup náhleho prechodu zo žánru do žánru pritom autor vo svojom texte nielen aplikuje, ale aj autoreferenčne tematizuje. Nikto by presnejšie žánrovo neanalyzoval tento román, ako to robí sám jeho rozprávač na posledných stranách knihy: „Začne sa to ako vzťahová dráma medzi otcom a synom, pokračuje ako magicko-realistická detektívka a končí sa ako hororová rozprávka.“ (s. 206) Táto suverénna sebainterpretácia na jednej strane dokazuje, že Balko presne vie, čo sa v jeho texte deje. Na strane druhej nehovorí vôbec nič o tom, prečo sa to deje a čím by tieto zmeny mohli byť pre text užitočné. Až sa napokon zdá, že ide o trik inteligentného autora – keď vidí, že sa mu text rozpadá pod rukami, stále z toho ešte môže spraviť tému, a tým to povýšiť na – postmoderný, samozrejme – zámer.

Balkovo písanie o vlastnom písaní je napokon samo osebe ďalším typickým postmoderným postupom. Autoreferencialita textu je tu návratným motívom  a zároveň aj súčasťou fabulačnej zápletky. Østrov je totiž predovšetkým románom o literatúre. O procese jej písania, o fikcii, ktorá síce pochádza z látkovej skutočnosti, ale napokon sa sama stáva skutočnosťou. Rozoberajú sa tu výsostne literárne problémy ako napríklad klasická otázka dôležitosti prvej vety románu. Tá sa, mimochodom, Balkovi podarila – je komicky triviálna a sľubná zároveň: „Tma má jednoduchý príbeh: trvá, kým neotvoríš oči“ (s. 7).  

V tomto románe o literatúre hrajú podstatnú úlohu cintoríny záhadných písacích strojov a hlavnými postavami sú spisovatelia – fiktívni aj reálni, vždy však zaujímaví, pretože excentrickí. Presne tak, ako to obraz spisovateľa/bohéma vyžaduje. Tí z reality zažívajú veselé opilecké výjazdy na grantové zahraničné podujatia, ale tí vymyslení sú ešte zaujímavejší. Otec hlavného hrdinu, spisovateľa, je tiež spisovateľ, a nie hocijaký: „To bol celý on: pre niekoho najosobitnejšia postava modernej slovenskej literatúry, pre iných odľud a falošný prorok, ktorý sa pred svetom utiahol do hlbín Cerovej vrchoviny“ (s. 10). A napokon – aby to nebolo len málo postmoderne komplikované – sa postavou, ba priam až pointou celej knihy stáva sama kategória literárnej postavy. Literárna fikcia a literárna realita sa niekoľkonásobne prelínajú a odrážajú od seba ako proti sebe nastavené zrkadlá. Toto napätie medzi fikciou a realitou pritom nie je len textotvorným postupom, ale aj azda jediným – a veru dosť rozpačitým – pokusom o zvýznamnenie celej tejto literárnej hry. Imaginácia ako zdroj fikcie sa tu naivne prezentuje ako nástroj slobody v neslobodnom svete. Spoločnosť reprezentovaná vládou má „strach z toho, na čo je krátka aj logika – z nevypočítateľnej sily imaginácie“ (s. 155).

Samozrejme, ani túto kvázi hlbokú celospoločensky platnú myšlienku netreba brať v tomto nevážnom románe vážne. Je predsa celý postmodernou reprezentáciou hravého nezáväzného a nezávažného ironicko-parodického rozprávania, ktoré dáva prednosť bujarej, nespútanej fantázii pred suchopárnou, staromódnou pravdou. Hrdinov otec, onen významný spisovateľ starej (povedzme modernistickej) školy je v úvode románu rozprávačom predstavený ako autor, ktorý opovrhuje fantáziou a namiesto nej túži dotovať svoju literatúru pravdou. „Dokázal sa mordovať celé dni s jedinou vetou, až kým nebola dokonalá, no ak existovalo niečo, čím opovrhoval väčšmi než slovnou vatou, bola to fantázia“ (s. 28). Svojho syna, samozrejme tiež spisovateľa, v tomto zmysle varuje aj naviguje: „Zabudni na výmysly, odteraz bude tvojím jediným kompasom pravda“ (s. 28). Nasledujúci text knihy však má byť – a aj je – mladíckou generačnou polemikou s  konceptom literatúry-pravdy v prospech literatúry-fantázie. Mohla by to byť polemika zaujímavá, najmä ak vieme, že značná časť aj dnešných mladých autorov rozvíja líniu autentickej, „pravdivej“, výpovednej literatúry. Polemika s ňou by mohla vytvoriť produktívny protitrend k tejto silnej línii (napríklad tak, ako to pár rokov predtým ukázal Daniel Majling v Ruzkej klazike).

Bohužiaľ, Balkova polemika sa napokon ukazuje ako neúčinná. Jeho literatúra-fantázia nekrytá pravdou, významom, zmyslom, ale ani hlbokým humorom či aspoň plytkou zábavnosťou ostáva len prázdnym predvádzaním autorovej fantazijnej ekvilibristiky. Je to fantázia zbytočná, prázdna. Na rozdiel od Nekonečného príbehu Michaela Endeho, kde sa fantáziou bojovalo proti prázdnote, tu je prázdnota dôsledkom fantázie bez zmyslu. Je to fantázia infantilná. V tejto fantázii sa dejú veci, ktoré sú len nedôveryhodné, nepresvedčivé, nie prekvapujúce. Problémom je aj to, že napriek ironickému módu prózy nie je táto fantázia dostatočne dotovaná nielen pravdou, ale ani humorom. Čo by azda bolo akceptovateľné ako vtip, vyznieva v románovom kontexte nepatrične či dokonca hlúpo – ako keď je literárnovedný pracovník akadémie vied prepustený zo zamestnania, lebo prišiel na veľký literárny podvod a následne ho knižné vydavateľstvo v súdnom procese „obralo o dom zdedený po rodičoch a uvalilo na neho ťarchu celoživotného dlhu“ (s. 134).

Fantázia ako téma i tvorivý princíp umožňuje Balkovi písať bez zábran – aj tých produktívnych. Tvorivá sloboda ho v románovej praxi síce občas dostane do slepej uličky, ale to vlastne neprekáža, s postmoderne poučeným gestom sa veselo vyberie sa iným smerom – napríklad do iného subžánru. Ak nevie, ako pokračovať vo vzťahovom románe, preklopí ho do detektívky, ak detektívke chýba poriadne rozuzlenie, nahradí ju magický realizmus a potom horor, ktorý v závere ešte stihne znegovať sofistikovaná hra s literatúrou. Vo svojom „Lust zu fabulieren“ sa Balko občas neohliada sa ani chyby, ktoré za sebou necháva. Či už sú to chyby formulačné, ako na s. 49, kde sa považuje za nevyhnutné „oddeliť perly od svíň“, alebo chyby vecné ako na s. 139, kde sa o známej bitke v Ardenách či Ardenskej bitke hovorí mylne ako o „zdrvujúcej bitke pri Ardenách“. 

Tieto a ďalšie chyby v texte sú iste drobnosti, ale drobnosti príznačné. Poukazujú na skutočný problém celej knihy – Balko píše o veciach, ktorým až tak celkom nerozumie, pretože nie sú jeho. Ani jeho osobnou témou, ani jeho osobným problémom. Píše síce v zásade zručne, poučene, len akosi nemá o čom. Nie je v tom sám. Akútny nedostatok silnej témy je viditeľný vo veľkej časti  – najmä mladšej – slovenskej prózy. Je tu dosť autorov a autoriek, ktorí vedia, ako písať prózu, dokonca si môžu vyberať z rôznych techník, postupov, ktoré vedia uplatniť v rôznych žánroch, ale zároveň cítia (alebo aj necítia), že celé toto sofistikované inštrumentárium nemajú na čo nasadiť. Peter Balko ako vnímavý a inteligentný autor tento problém nepochybne vníma a zahalene ho aj reflektuje vo svojej próze. Je to súčasť autoreferenčného gesta románu, ktorým sa tematizuje nielen jeho žánrová premenlivosť, ale sekundárne aj nepodstatnosť či dokonca absencia látky, ktorú epicky tvaruje.

Druhá vlna postmoderny, ktorá do slovenskej literatúry nečakane dorazila tridsať rokov po tej prvej a ktorej súčasťou je teraz aj Balkov Østrov, vracia opäť do hry problém vyprázdnenosti. Tentoraz však nie je tak ako kedysi dôsledkom ideologických či mocenskopolitických praktík a ich dôsledkov na život jednotlivca, ale vychádza zo životnej skúsenosti dnešnej mladej vzdelanej, slušnej a kreatívnej generácie, ktorá vo svojich pekných životoch akosi nevie nájsť svoju veľkú tému.  

(Peter Darovec pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.)