Pred tromi rokmi vydal Peter Gärtner spolu s Mišom Löwym knihu pre deti O čertovi Kolofónovi (2017). V 2019 vyšiel Gärtnerov Veľký román, ktorý je jeho prozaickým debutom. Provokatívne zvolený názov prirodzene vzbudzuje u čitateľa očakávania – ocitol sa v jeho rukách veľký slovenský román (nielen fyzickými parametrami)?
Protagonistom Gärtnerovej prózy je Martin Komínek, tridsiatnik, ktorý sa každý rok snaží získať od Literárneho inštitútu grant na napísanie svojho dlho plánovaného diela. Hrá, resp. vskutku žije pôžitkársky život bohéma, rozprávač ho charakterizuje ako „ukrivdeného nepochopeného autora“ (s. 7), vysedávajúceho s kamarátmi po viechach, pretože „piť v zariadeniach štvrtej cenovej im vždy dávalo pocit zemitosti a spriaznenosti so skutočnou človečinou“ (s. 16). Býva u priateľky, pričom spolubývajúcim tajne ujedá z jedla, míňa šampóny a toaletný papier.
Aktuálny Martinov príbeh sa začína, keď inštitút nakoniec nečakane rozhodne o pridelení finančnej podpory na napísanie jeho diela. Autor tým nastolil prvý žánrový rámec prózy – román v románe. Názov Gärtnerovho i Martinovho diela je navyše totožný, rovnako ako počet strán ich kníh. Je to teda príbeh o písaní príbehu, pokus o vytvorenie „hrdinu našich čias“, postavy, ktorá by prezentovala istý typ súčasníka. Vlastnosti Martinovho protagonistu odkazujú k romantizmu: „Jeho hrdina má byť rozorvaný a nejednoznačný, človek na existenciálnej križovatke, pochybujúci o morálnych hodnotách, svete a sebe samom, človek odcudzený, ktorý stratil nádej v ľudstvo, ktorý je produktom modernej dehumanizovanej spoločnosti“ (s. 131).
Martin v čase získania grantu zároveň stretne svojho známeho Ernesta, vydavateľa, ktorý mu už v minulosti dal peniaze, aby text napísal. Martin ich však minul na flámy. Vydavateľ so synom Imrichom sú v knihe latentne prítomní ako vymáhači dlhu až do konca, kým ich protagonista svojsky neodškodní. Autorovi poslúžili aj na sarkastické komentovanie slovenskej kultúry, napr. v bizarnej scéne bitky na toaletách Imrich vopchá Martinovi do úst vytrhnuté strany súborného Hviezdoslavovho diela so slovami: „A to som si myslel, že sme tú knihu vydávali zbytočne. Za dva roky sa predalo pätnásť kusov“ (s. 18). Vedľajšie postavy sú hyperbolizované až do absurdity, napr. v situácii, keď Ernest a Imrich mučia Martina slovenským popíkom: „Do uší mu začne prúdiť hudba slovenskej kapely s tými najhoršími textami, aké kto kedy na planéte Zem napísal. Samé gramatické rýmy, otrepané metafory na úrovni základoškolských básničiek, moralistické témy. Hudba, ktorá znie z reproduktorov v bufete na kúpalisku. Pekelný gýč a popevky tak primitívne, že sa vám zavŕtajú do mozgu a do pár sekúnd spôsobia bezkontaktnú lobotómiu“ (s. 119). Postava vydavateľa a jeho syna však slúžia aj ako dôležité sujetové premostenie – zhodou náhod sa Martin práve počas úteku pred nimi dostane do svojho rodiska. Tento presun nie je vymyslený veľmi šikovne.
Písanie a návrat domov sú zámienkou pre rekapituláciu života hlavného hrdinu, oživovanie jeho spomienok na detstvo, preplietanie všeobecnej histórie (Nežná revolúcia, 90. roky) so súkromnou.
Medzigeneračný konflikt vytvára ďalší žánrový rámec prózy, možno ju vnímať aj ako výchovný román, sledujúci vývoj jedného života, zápolenie s prekážkami a putovanie k jeho zmyslu. Román má byť pre Martina satisfakciou, chce sa vysloviť, definovať svoj postoj voči obdobiu, ktoré síce poriadne „nezažil, ale veľmi determinovalo jeho život“ (s. 13). Tento slovenský Martin Eden pritom píše v podmienkach permanentného citového napätia prameniaceho v komplikovaných rodinných vzťahoch. Pracuje na ledva fungujúcom notebooku, ktorý mu neskôr aj zhorí, pričom nad ním stále visí Damoklov meč dlhov a zmluvy s Literárnym inštitútom. Pohybuje sa navyše v malomeste, ktorého obraz je pomerne deziluzívny. Martinovo rodisko je ospalé mestečko, v ktorom život pulzuje v niekoľkých krčmách. Pohybujú sa v ňom často asociálne postavy, napríklad „niekdajší pankáči, ktorí spupkateli a oplešiveli a ktorých antispoločenský hnev sa premenil na dôchodcovskú sedavú agresiu. Teraz ich už bolo len veľmi ťažko odlíšiť od náckov, s ktorými sa v mladosti bíjavali a s ktorými už teraz za jedným stolom družne nadávali na imigrantov a buzerantov“ (s. 81).
Rozprávanie má v texte niekoľko perspektív. Hlavnú líniu sleduje personálny rozprávač, značne ironický voči protagonistovi, ktorý si s obľubou pochutnáva na jeho „pestovanom osude rozorvaného martýra“ (s. 7). Martinov príbeh dopĺňajú epizódy podávané autorským i priamym rozprávačom, ktoré približujú rodinnú históriu protagonistu: príbeh detstva v biednych sociálnych pomeroch Martinovej mamy Hany, rozprávanie o jeho otcovi Karolovi, vzťahu k bratom, ako aj línia o neúspešnom hľadaní cesty brata Miloša zo závislosti a jeho vzťahu s dcérou Janou – Martinovou neterou. V jednej časti prózy, keď jej Martin nahlas predčíta z fantasy knižky, ktorou spočiatku opovrhuje, sa objaví aj ďalšie autorovo žánrové „žmurknutie“ na čitateľa: „Presne vedel, čo čakať. Po krátkej expozícii prostredia, hlavného hrdinu a vedľajších postáv nastane udalosť, ktorá otočí všetko hore nohami, vyvrhne hrdinu z jeho prirodzeného prostredia a on sa vydá za splnením svojej úlohy. Aké priehľadné a povrchné“ (s. 147). Aj Martin sa ocitá v situácii, keď sa jeho život obráti naruby a chystá sa splniť svoju úlohu. Do Gärtnerovho románu sa premietla rozprávková motivácia sujetu, ako aj riešenie záveru, ktoré je legitímne vzhľadom na naznačené žánre, avšak pôsobí lacno, ako prvá ponúkajúca sa odpoveď na otázku – a čo na konci s príbehom? Slabšiu kompozíciu a motivovanosť rozprávania však vyvažuje rozprávačov humor, irónia, ktorou ho odľahčuje, a to pri charakteristike postáv, ako i pri jemnej komunálnej kritike – tieto dve veci sa mu podarilo spojiť pri portrétovaní Martinovej mamy a jej bytostnému vzťahu k upratovaniu: „Obzvlášť, keď mala prísť návšteva, vtedy muselo byť všetko v najlepšom poriadku. Kto sa o svoj byt nestaral príkladne, bol panelákovou komunitou okamžite vyselektovaný. Delikvent sa dal spoznať už podľa situácie pred vchodovými dverami. Príliš veľa topánok okolo rohožky, predmety ako bedmintonové rakety či nejaká stará polička opretá v kúte“ (s. 48).
Gärtnerova próza je pokusom o zachytenie istej individuálnej, ale i generačnej skúsenosti. Dielu nechýba aj sentiment i pátos, ale vyvažuje ho sympatická provokatívnosť a irónia. Ako debut je pre čitateľa Veľký román mačka vo vreci, z vreca sa však vykľulo celkom zaujímavé šidlo.
(Tamara Janecová pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)
- prečítané 3000x
