Vladimír Barborík
O Briškárovom Medešim a Darovcovi
Ad.: Briškár, Juraj: O ilúzii úniku pred ilúziou. Niečo a nič v slovenskej literatúre. In: Fraktál, roč. 2, 2019, č. 4, s. 45 – 52.
glosy

Juraj Briškár v texte O ilúzii úniku pred ilúziou uvažuje napr. o iluzívnosti nášho vnímania, gýči, slovenskej spoločnosti, punku a Spojenom kráľovstve – ale aj o Medešiho knihe Jedenie, o Darovcovej recenzii tejto knihy a napokon o „utváraní predstavy o slovenskej literatúre v poslednom štvrťstoročí“. Niekoľko poznámok k jeho úvahám nemá ambíciu postihnúť všetko, o čom je v nej reč, budem sa venovať spôsobu, akým kritizuje – Medešiho, jeho knihu a jej reflexiu.

Jedenie Briškár stotožňuje s tým, voči čomu sa podľa jeho názoru autor knihy snaží vymedziť, s literárnym gýčom. Základom jeho kritiky je predstava o autorovi, jeho vnútornom rozpoložení pri tvorbe („Je plný zhnusenia z toho, čo ho obklopuje...“, s. 46; „... ochotne podlieha predsudku...“, s. 47), o tom, o čo sa „usiluje“ („... autor sa usiluje formulovať veci čo najdrsnejšie...“, s. 46), čo má či nemá „v úmysle“ a dokonca aj o tom, po čom túži („Nezávislosť, po ktorej... túži...“, s. 46). Vyzerá to, akoby v čase, keď prózy vznikali, sedel vedľa Medešiho, prípadne priamo v jeho hlave. Reč pritom nie je o autorovi implikovanom dielom, Briškár svoj obraz dokladuje citátmi z „empirického“ Medešiho, z rozhovorov, ktoré poskytol médiám. Napríklad zo sklonu ku gýču má prozaika usvedčiť aj jeho rodinná fotografia s manželkou a dieťaťom, ktorú Briškár nevkusne ironicky komentuje („priam volá po ozdobnom rámiku a nočnom stolíku s dečkou“, s. 50). Vychádza z populárnej psychologickej klasifikácie, ktorá delí ľudí na konformných, nekonformných a nezávislých. V jeho rozprávaní o Medešim sa uplatňuje mnohokrát variovaný naratív o nonkonformistovi, ktorý si namýšľa, že je nezávislý, ním je vedený výklad Jedenia a jeho autora ako nedospelého literáta posadnutého potrebou provokovať, punkera, ktorý nevie, že na punk tu nie sú podmienky. 

Dobre, toľko o Medešim, toho môže len potešiť, keď sa o sebe dozvie od Briškára niečo nové. Čo sme sa ale my dozvedeli o Jedení? Podľa Briškára „zmysluplnejšie než čítať texty samotné“ (s. 48, rozumej Medešiho prózy) je venovať pozornosť kritickému ohlasu Petra Darovca. „Zmysluplnejšie než čítať“ je, prirodzene, niečo iné než čítať zmysluplne. Najlepšie by asi, súdiac podľa Briškárovej namrzenej dikcie, bolo nečítať vôbec, ale keď už k tej galibe došlo, skúsme si prečítať, čo z Medešiho Briškár vyčítal. Jeho hodnotenie vychádza z predpokladov. Predpokladá, že Medešiho jazyk „chce byť drsný“: keď si protagonista ide uľaviť, je Briškár prekvapený, že nejde „šťať alebo močiť“ (s. 48), ale iba – „pišať“. To slovo mu k Medešimu nepasuje, nezapadá do obrazu, ktorý si o jeho písaní vytvoril. Briškár ho asi považuje za „nesystémové“, veď prečo by ho inak zarazilo a viedlo k tomu, aby autorovi ponúkal slová iné. Možné je však aj iné vysvetlenie tohto zdanlivého rozporu, napríklad také, že niektoré systémové prvky diela Briškárovo čítanie jednoducho prehliada, že je schopné postihnúť iba nápadný povrch. Inak by si všimol, že okrem vulgarizmov sa v texte cieľavedome pracuje aj s jemnejším materiálom, že sa v ňom striedajú rôzne modality a okrem drsnosti si tu nájde miesto aj súcit, neha či jemná irónia. Ak prestaneme špekulovať nad tým, aký jazyk diela „chce byť“, a venujeme sa mu takému, aký je, zistíme, že je komplikovanejší ako naznačuje Briškár, že „expresívna razancia“ a „veľký výskyt vulgarizmov“ (s. 47) nie sú jedinými štýlotvornými prvkami Medešiho písania a že veru aj zdrobneniny si v ňom nájdu svoje miesto i funkciu („Toto bola tá kopijka, ktorou chcel na konci svojho žitia preklať svet.“, Jedenie, s. 219). Presne to formuloval Peter Darovec: „Práve z týchto paradoxných spojení vysokého a nízkeho jazyka vzniká príťažlivá bizarnosť Medešiho próz. Toto spojenie rôznych jazykov do jedného mu otvára nové možnosti rozprávania“ (Rozum, 4/2019, všetky ďalšie citáty z Darovca sú odtiaľto). Skutočnosť, že Medešiho jazyk nie je jednorozmerný a celé jeho rozprávanie stojí na ambivalenciách, na prepínaní rôznych modalít, si všimli autori väčšiny ohlasov, Briškár nie. Možno sa rozhodol „sám ako prst vidieť niečo, čo nevidí nik iný“ (s. 46), a prehliadnuť, čo sa ponúka, no tento pokus o ozvláštnenie neviedol k obohacujúcemu, ale redukujúcemu čítaniu diela. Pokiaľ ide o analýzu Jedenia, obmedzil sa Briškár na slovníkové charakteristiky použitej lexiky a ako príklad vybral osihotené slová (s. 48), hoci sám o pár riadkov skôr píše, že „hodnotu výpovedi nezaručia určité slová a veci“ (s. 47). Výberovo sa tak dozvieme, s akým základným materiálom Medeši pracuje, menej už o výsledkoch tejto práce – je to podobné, akoby sme z kopy tehál chceli usudzovať o dome. O komplexnejších štruktúrnych vrstvách diela (rozprávač, prostredie, postavy, dej...) tu nepadne takmer ani slovo; rovnako sa ten, kto Jedenie nečítal, nedozvie nič o genéze a obsahu knihy a teda ani o skutočnosti, že ide o prózu v oboch ohľadoch situovanú celkom mimo rámcov slovenskej literatúry.

Briškárova recepcia je vôbec dosť prieberčivá. Netýka sa to len Jedenia, ale aj jeho ohlasov, konkrétne však len jedného, recenzie Petra Darovca Literárni radikáli, mimochodom z tých pozitívnych asi najtriezvejšej, najmenej nadšenej. Aj z Darovcovho textu si Briškár vybral len niečo, resp. „nič“, teda záverečnú pasáž venovanú posolstvu diela („Veď v tom je napokon extrémnosť tejto knihy a tiež jej skutočné posolstvo. Nič. Radikálne nič ako úplná ničota života i sveta“). Nie je teraz podstatné, či sa s autorom recenzie zhodnem na tejto charakteristike, dôležitejšia je cesta, ktorou k nej prišiel: pozornou reflexiou, z ktorej je zrejmé, že onomu „nič“ predsa len „niečo“ predchádza (jazyk, rozprávač, postavy, autonómny epický svet, pre slovenského čitateľa nový...).

Späť k Briškárovi a jeho čítaniu. Tu sa kvôli presnosti musím opraviť: Darovca cituje ešte raz, aby si však citované vzápätí prispôsobil svojej potrebe. Kým recenzent píše, že „ono nič sa aj pri všetkej autorovej zručnosti vie dosť rýchlo zunovať a napokon aj nudiť“, Briškár si to vysvetľuje tak, že „nad úrovňou, s akou sa artikuluje [posolstvo diela], privrie [Darovec] oči“ (s. 48). Inak povedané, podľa Briškára recenzent vie, že s „úrovňou artikulácie“ to nie v poriadku, ale pri čítaní a hodnotení od nej odhliada podobne ako tí, ktorí tak robia „v mene nejakej pre nich dôležitej veci, napríklad ‚proletárskosti‘ alebo ‚feminínnosti‘...“ (s. 48). Čiže máme tu Darovca, ktorý sa približuje k ideologickej kritike, div že nie pobratima socialisticko-realistickej reflexie literatúry. Nedozvieme sa, čo je tou „dôležitou vecou“, v mene ktorej Darovec „priviera oči nad úrovňou, akou artikuluje“ Medeši svoje posolstvo, ani sa to dozvedieť nemôžeme, lebo ten nič také nerobí. Práve naopak, svoj názor na úroveň Jedenia vyjadrí celkom jasne: „Je to hlasná a neslušná provokácia, ale aj jemná literárna prácička. Je to kniha plná telesných nechutností podávaných s rozprávačským pôvabom.“ Ak niekto hovorí o „jemnej literárnej prácičke“ a „rozprávačskom pôvabe“, nepriviera oči nad úrovňou „artikulácie“, ale oceňuje ju. Citované konštatovanie o „nude“ či schopnosti „znudiť“ sa už na prvý pohľad týka rizík spojených s opakovateľnosťou, čo je trochu iná šálka kávy.

Netrúfam si tvrdiť, že sa mi podarilo porozumieť všetkému, čo Briškár vo svojej úvahe napísal. Nikto nemá monopol na vnímanie. Vidieť to, čo „nevidí nik iný“, je nepochybne cenná schopnosť. Vidieť to, čo nie je, však už nepatrí do sféry vnímavosti, ale bludov.

 

(Vladimír Barborík pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV.)

 

Publikované: 03/19/2020