V poradí šiesta zbierka Ľuboša Bendzáka upúta hneď efektnou fotografiou od Leny Jakubčákovej[1] na prebale. Už v samotnom geste dievčaťa v červenej kapucni by sme mohli čítať vzťah subjektu k realite – vystreté ruky ako snaha detsky jednoducho čosi uchopiť (pochopiť), hoci len jemným až nepatrným dotykom so svetom okolo. Zamračený výraz objektu evokuje skôr negatívny vzťah k tomuto „čomusi“, pochybnosti (ale aj možné volanie o pomoc). Významy z fotografie korešpondujú s Bendzákovými básňami, v ktorých je tiež vyjadrený pochybovačný či pochybný vzťah k vlastnej existencii. Ak k tomu pripojíme ešte úvodný citát Georga Trakla („veľké je previnenie narodeného“), ktorý sa vo svojej tvorbe zaoberal práve zmyslom života, tak sa k pochybnostiam pridá aj otázka viny.
Ťarchu vlastnej váhy si subjekt nesie už od narodenia, ako čítame v básni Možno: „som sa narodil omylom“ (s. 51). V tomto kontexte by sme mohli uvažovať o existencialistickom diskurze (bytí a ničote) či odkaze na biblický dedičný hriech, ale napokon by sme sa predsa len dostali k otázke estetickej – ako je táto problematika (údel či naliehavý pocit) subjektu umelecky spracovaná.
Bendzák (opäť) prináša postavu akéhosi zbytočného človeka, či ho už nazveme Oblomovom, romantickým stroskotancom, depresívnym umelcom, vnútorným rebelom, tragédom, gaučovým filozofom, zaháľačom a pod. Problém však nastáva, keď sa tieto postavy v určitej svojej fáze životného fungovania poddajú akejsi martýrskej či sebaľútostivej nálade: „starý popolník pred hotelom / je užitočný a pomohol ľuďom / viac ako ja“ (s. 33). Zákonite je takéto sebaspytovanie sprevádzané sentimentom a nežiaducim pátosom: „o živote ktorý / si si postupne privlastnil / ako si skrotil tú beštiu / keď si jej ponúkol / to jediné čo si mal // seba samého“ (s. 24); alebo inde, v závere básne príznačne nazvanej Narcis: „ako každá / romantická postava / ostáva v zrkadle sám // proti sebe“ (s. 18).
Samota ako večná téma, nielen u Bendzáka, ale v literatúre vôbec, tu vyplýva z bližšie neurčenej vnútornej inakosti. Subjekt je dobrovoľný outsider (b. Tak si sa rozhodol, ktorá pokračuje slovami „byť znovu sám“ s. 28), presnejšie dobrovoľne nedobrovoľný: „byť sám sebou / je malé kráľovstvo“ (b. Samota, s. 22), „rozprávať sa s duchmi samoty / a získať ich postupne na svoju stranu“ (s. 19) a pod. Byť sám sa tu javí ako jediný možný spôsob prežitia, ktorý síce hrdinu (miestami) ubíja, ale zároveň sa z neho nedokáže a ani nechce vymaniť. Neodmieta len jestvovanie v konkrétnom spoločenstve, ale vytrvalo ignoruje život ako taký: „ľudia prichádzajú / a odchádzajú / nič sa ho netýka // dokonca ani život“ (s. 36). Štylizuje sa do polohy nefunkčného človeka spochybňujúceho zmysel vlastnej existencie: „čo ak si sa už v maternici / otočil svetu chrbtom“ (s. 37).
Podobne ako u predošlých Bendzákových zbierok čítame akýsi lyrický denník. Každodennou nepriamo vyslovenou otázkou subjektu sa vo Vlastnej váhe stáva: Byť, či nebyť. Niektoré pasáže skutočne pripomínajú hamletovské pochybnosti, sú však artikulované do zbytočne veľkých slov – vyhlásení či tvrdení („zbytočný ako výkričník / na konci holej vety / ktorá nič nové nepovie / a neposúva ďalej dej“, s. 16), ktoré, ako sa ukazuje ďalej, nie sú myslené až tak vážne. Akoby subjekt trpel „chorobou života“ úplne bez motivácie, resp. jeho motivácia je len v samotnom trpiteľskom pocite, ktorý si možno obľúbiť. Zisťujeme, že v skutočnosti sa má vlastne celkom rád, napr. prejavuje sympatie k ľuďom a zvieratám s podobným osudom, hovoriac o nich vlastne obhajuje seba, opäť však martýrsky a so značným pátosom: „celý deň / len vylihuješ a spíš / budem ťa milovať / práve preto / že si zlá / a nikomu nepatríš“ (b. Čierna mačka, s. 20).
Banalita každodennosti ozvláštňovaná malou drámou (b. V pondelok „sa zobudíš / a je to zrazu jasné / ďalej to už nejde / ani cez vlastnú mŕtvolu / vyberieš sa von / po cigarety“, s. 13) sa postupne mení na obyčajnú nudu. Zdá sa, že jediný, kto si ju skutočne užíva je samotný subjekt: „život sa pominie / ako kniha ktorá neprináša múdrosť / len krátke pobavenie“ (s. 15). Dokonca by sme mohli hovoriť o programovej nude, ktorú v zbierke Bendzák tematizuje. Paradoxne sem patria zároveň tie najvydarenejšie básne, ako napr. báseň Nemal som čo robiť: „vybral som sa na výstavu / pavúkov a škorpiónov [...] páčili sa mi nič nerobili / možno boli mŕtvi“ (s. 48). V týchto momentoch sa subjekt prekrýva sám so sebou, akceptuje svoju inakosť. Jeho záľuba v letargii, ničnerobení (vyjadrená aj cez lexiku – napr. zdrobneninami, zmenou tretej osoby na prvú osobu singuláru a pod.) či utápaní sa v samote, sa mení na formu cieleného sebapoznávania: „ležiac na divániku / podporujem kritické myslenie / píšem pretože si chcem / pár vecí ujasniť“ (s. 46, zvýraznila E. U.). Pocit osamotenia je zrazu vítanou tenziou, na jeho pozadí možno prijať aj čosi ako lásku: „bože je tu zrazu tak / krásne pusto / teraz keď si odišla / a povedala aby som ti večer / ešte zavolal“ (s. 34). Ide o vzácne variácie problému odcudzenia (sa), ktoré dokážu vyrovnávať neprimeranú teatrálnosť. Za najlepšiu v tomto smere považujem báseň Majster dlhých popoludní. Jej záverečné slová potvrdzujú vyššie naznačený zámer: „byť tak sám / až to nakoniec začne / dávať zmysel“ (s. 49). Podobne by sme mohli čítať báseň L’art pour l’art, v ktorej nám opäť ukazuje chvíle, keď „sa nič zvláštne nedeje / čas plynie neužitočne“ (s. 41), napriek tomu nadobúdame pocit, že práve takto je to správne. Čoskoro vyznávame aj my túto „bendzákovskú“ filozofiu bytia-nebytia povýšenú na jediný ozajstný spôsob prežívania, z čoho pramení i humor, resp. výsmech prehnanej dôležitosti prikladanej našim činom: „a v župane žije / celkom lyricky / len z prítomnej chvíle“ (s. 41).
Originalita a významová hĺbka pozorovaní, presnejšie sebapozorovaní (až na pár výnimiek sa k iným objektom nedostáva), má však svoje limity. Omnoho častejšie sú zobrazované autozážitky pohltené samy sebou. Ostáva z nich len to jediné, čo nás ohúrilo už na začiatku v prípade obálky – momentálny pohľad pretavený napr. do formy gesta. Príkladom môže byť báseň Samsára, ktorá pripomína zabudnutú beatnickú pózu: „mám rád pivo ale spoločnosti / sa človek nevyhne / proste sú tu / muži a ženy / chcú si prisadnúť [...] a ženy ma celkom neskrývane pozývajú na byt [...] večer rozmýšľam / prečo mi to všetko museli hovoriť“ (s. 12). Podobne vyznievajú záverečné verše básne Na javisku: „vstúpiť do miestnosti ako kráľ / trochu svitania do tej temnoty“ (s. 45). Niekedy je už aj samotný obraz vyprázdnený či niekoľkokrát recyklovaný: „aj pokazené hodiny dvakrát do dňa / ukazujú presný čas“ (s. 44). Inde čítame akoby len rozvitý aforizmus (b. Je to taká malá vzdialenosť), navyše so sekundárnym zmyslom pre poučenie (napr. lingvistické v básni Sme slová). Do kategórie básní, ktoré mali zrejme slúžiť ako katalyzátor voči ťaživým záberom z dní lyrického subjektu, ale pôsobia skôr ako textová výplň, by som zaradila aj ďalšie: Dolce vita, Na javisku, Jemná mechanika, Na konci dní, A nakoniec a iné. Autor sa v nich zrejme spolieha na akési atmosférické čítanie – môžeme sa nechať „opojiť“ vykresleným okamihom: „prisvojovať si dni ako nájdené mince / zohrievať sa pri rume / ako večný študent“ (s. 26). Nie každý text však má interpretačný potenciál byť ako „nápojový lístok otvorený / ako večer pred nimi“ (s. 32).
[1] V zbierke sú použité aj ďalšie Jakubčákovej fotografie, ide o zábery trestancov, pri ktorých je tiež zrejmá paralela s textom.
- prečítané 2795x
