Viliam Nádaskay
Adresát nezastihnutý
Martina Straková: Pohľadnice z neviditeľných miest. Bratislava : Ars Poetica, 2019.
recenzie

Poézia dokáže čitateľa jedinečným spôsobom vpustiť do mentálneho sveta autora, do jeho (predpokladajme) unikátneho prežívania, do slastných aj strastných súvislostí, v ktorých sa jeho duša a telo ocitá. Aj samotná náročnosť prieniku do týchto sfér, či už jej príčinou je nejasnosť alebo ozvláštňovanie, dokáže o mnohom vypovedať – mnohokrát viac, ako keď autor či autorka zahodí zábrany a takpovediac sa naplno otvorí. A potom existuje poézia, ktorá si je tohto všetkého vedomá, a predsa sa rozhodne byť generická, neuchopiteľná a, kacírsky povedané, nezaujímavá.

Knihe Pohľadnice z neviditeľných miest sa to stáva dosť často. Debut Martiny Strakovej sa skladá zo štyroch častí (Kabinetky, Herbáriá, Lepidoptera a Rímske pínie), z ktorých každá načrtáva určitý pocit, ak nie priam príbeh. Na jednej strane svoj vnútorný svet autorka projektuje cez veľmi konkrétne obrysy ohraničených svetov so svojimi pravidlami a zvláštnosťami a voľne s nimi narába – menovite ide o fotografiu, herbár, hudobnú kompozíciu a zbierku motýľov. Nejde tu však o nejakú dômyselnú prácu, azda miestami s výnimkou niektorých textov oddielov Herbáriá a Rímske pínie, skôr o približné rámcovanie zbierky. Na druhej strane je leitmotívom zbierky prchavosť, efemérnosť či rozplývavosť mimo pevne daných hraníc. Napokon už názov odkazuje na hmotnú manifestáciu, memento niečoho nehmotného, neexistujúceho, predpokladaného, želaného. Tým je motivovaná aj obraznosť zbierky, vyjadrujúca prchavosť, ľahkosť, nemateriálnosť – steradián, sonar, dýchanie, čas, telepatia, svetlo, voda (oceány, moria, rieky), vzduch, ozón, pena, planktón, spomienky.

Strakovej tematický okruh je rozumne oklieštený, autorka sa nerozbieha do strán, svet jej subjektu je určený v zásade témami lásky, partnerského súžitia, materstva, úzkosti, nepokoja. Tieto témy, tvarované v rámcoch podprahovo nejasne tušených štýlov anestetickej poézie, intímnej lyriky či impresionizmu, však Straková len málokedy posúva mimo štandardnej básnickej emocionality – bolesti a smútku z intimity a bytia, vnútorného nepokoja a romantického sehnsucht, pričom to všetko sa skrýva pod nánosmi rozmanitej lexiky, ktorá by mala tento štandard ozvláštňovať.

Autorkin kvetnatý jazyk a obraznosť najmenej prekáža v časti Herbáriá, v ktorej sa cez zbierku bylín s rôznymi známymi účinkami vyjadruje stav subjektu, aj to však pomerne arbitrárne. Byliny tu liečia vnútorný nesúlad, choroby, hoja rany – práve v týchto pasážach autorka vzácne načrie hlbšie, keď sa subjekt pripodobní k daným bylinám a stotožňuje sa s nimi. Naopak, najviac sa autorka drží na uzde v časti Rímske pínie, ktorá je pre zmenu rámcovaná ako cesta páru do Talianska, s odkazom na známu rovnomennú symfonickú báseň Ottorina Respighiho. Ani civilnejší a priamejší jazyk, ktorý viackrát zájde do klišé a gýča, a príbeh ženy, ktorá potratí, však Strakovej poézii nepomáhajú. Naopak, aj zo životnej situácie, ktorá je v nepredstaviteľnom množstve ohľadov komplikovaná a bezútešná, vyrobí autorka plochú banalitu.

Straková sa vo svojich básňach striedavo otvára a zahmlieva – chvíľu je doslovná vo vyjadrení pocitov, inokedy úplne uzavretá akémukoľvek uchopeniu súvislosti, príčin, kontextu. Jej subjekt možno funguje na princípe odstupu notoricky známom z anestetickej poézie, podľa ktorého jazykový odstup subjektu nemusí nutne znamenať jeho emocionálny odstup, nezainteresovanosť. V básňach nejasne tušíme vnútorné pohyby, ich kontúry – len málokedy možno určiť, čo sa v subjekte hýbe a prečo. Tušíme, že čosi sa má naprávať, hojiť, revitalizovať, no s výnimkou poslednej časti knihy Straková nenecháva čitateľovi veľa interpretačných stôp. Domnievam sa, že uzavretosť a sťaženú komunikatívnosť nemožno tentokrát pripísať čitateľovej bezcitnosti, ani neochote subjektu komunikovať, skôr neochote poetky komunikovať vôbec.

V konečnom dôsledku Strakovej kniha pôsobí ako štandard modernej poézie, zaznamenávajúci procesy v subjekte. Možno tu pri tvorbe autorka vychádza z predpokladu, že ak sa bude vyjadrovať okľukou, v obrazoch, reťazení motívov, symboloch a cez zaručenú vlastnú skúsenosť (signalizovanú častými odkazmi na konkrétne priestorové súradnice), vzniknú básne s väčšou estetickou a emocionálnou hodnotou. Napokon nám však zanecháva amorfnú básnickú zmes, ktorá v sebe nesie toľko podnetov, toľko štýlov, až si nedokáže určiť a vybudovať vlastný. Najpriliehavejšie by bolo nazvať Pohľadnice z neviditeľných miest štylizovaným, impresionisticko-modernistickým básnickým záznamom procesov vnútri subjektu – takéto krkolomné slovné spojenie azda dostatočne vyjadruje, čo vlastne chce Straková svojou poéziou komunikovať.

Publikované: 02/17/2020