Tamara Janecová
Zmätené Svätyne
Dominika Madro: Svätyne. Levice : Koloman Kertész Bagala, 2019.
recenzie

Román Svätyne je knižným debutom spisovateľky píšucej pod pseudonymom Dominika Madro, no nie je to jej publikačná prvotina. Autorka sa viackrát zúčastnila súťaže Poviedka a získala niekoľko ocenení. V roku 2016 vyhrala prvé miesto s prózou Svätyňa, ktorá sa stala neskôr východiskom pre románové spracovanie. Názov sa dostal do množného čísla a poviedka sa rozrástla na 200 strán. Zniesol námet rozšírenie a prehĺbenie na románovú plochu?

Svätyne prinášajú ,,príbeh starý niekoľko storočí” (zadný obal), ktorý sa odohráva niekedy v 17. alebo 18. storočí (aspoň to naznačuje zmienka o Rákocim), hoci konkrétny čas nie je pre dielo určujúci. Dôležité je všeobecné situovanie deja do minulosti, ktorá je vzdialená nášmu bezprostrednému poznaniu, a preto poskytuje značný priestor pre autorskú fikciu, neurčitosť i tajomnosť.

Základnou témou je aktuálnosť problému (ne)plodnosti a hodnoty ženy ako človeka, ktorá sa od tejto schopnosti priamo odvíja. Dejové napredovanie súvisí s postupným osvetľovaním komplikovaného vzťahu troch hlavných postáv – Rodany, Jaška a Višniačky. Rodana Uhliarová je dedinská outsiderka s narušeným sociálnym pozadím. Matka ju odvrhne, a preto ju vychováva babica Višniačka. Tá v Rodanu verí, chráni ju a naučí ju svojmu pôrodníckemu remeslu. Vytvoria si hlboký vzťah, ktorý sa prejavuje najmä na neverbálnej, až nadprirodzenej úrovni. Višniačka v próze stelesňuje akýsi nevedomý rozum dediny, je ,,matkou“ všetkých, ženou-vlčicou. Jašek je Rodanina osudová láska, avšak silný spoločenský tlak na splodenie potomka a Rodanina neschopnosť v danom čase tieto požiadavky naplniť spôsobia, že Jašek svoju ženu opustí a začne nový život s novou, plodnou ženou. 

Rod, rodenie – to je leitmotív Svätýň, ktorý je spätý najmä s ženskými motívmi vlasov, brucha, bokov, stehien a lona. Pre román je charakteristická telesnosť prevažne odpudivej podoby (bez ohľadu na to, či ide o sex, pôrod). Autorka často pracuje s folklórom temných farieb:
,,Chceš otehotnieť, nie? Pozrela sa na mňa. Ako som si mohla myslieť, že utajím bezradnosť, strach, túžbu pred Višniačkou? Padla som jej, ešte mokrá, do rúk. Chcem, povedala som úzkostlivo, najviac to chcem. Utrela ma zásterou ako dáke zatúlané mača. Musíš sa okúpať hneď po odrodení. S placentou, ty husina. Kradnúť pupočník! rehnila sa. Zajtra ti jednu donesiem. Vystrela sa. Mocnú a horľavú. Hovorila pravdu. Doniesla. Na ďalší deň som sa kúpala s placentou svojej sestry.” (s. 35).

Sex sa síce v románe spomína často, no svojou hrubosťou a násilnosťou je skôr negatívnym faktom života dedinských žien. Muži sú zväčša suroví a tupí. Postavy Svätýň sú vôbec ľudia zachytení v stave primitívnej existencie. Sú to ľudia jednej myšlienky, nezvyčajne jednorozmerní, pasívni. Redukovaný je ich vnútorný život, ako i vonkajšie prežívanie.

Jediné, v čom sa text komplikuje, je jazyk. Ak postavy prejavia aj inú stránku, než pudovú, súvisí to s reflexiou prírody. Práve v týchto miestach však cítiť silnú kontamináciu pásma postáv rozprávačom. Preto sú rozprávania Rodany i Jaška štýlovo homogénne, hoci práve táto autorkou vytvorená odlišná perspektíva mala zrejme slúžiť na odlíšenie mužského a ženského vnímania. Časté sú fiktívne dialógy adresované neprítomným postavám, nebu, ktoré sú štylizované ako zaklínanie. Do románu by však bolo treba vložiť aj zaklínadlo, ktoré by odstránilo štylistické defekty sťažujúce čítanie i potešenie z textu. Autorka napríklad obľubuje prerývanú výpoveď, signalizujúcu naliehavosť i závažnosť výpovede. V jej podaní sa však nezriedka mení na nepríjemné, koktavé staccato: ,,Môj život. Sama. Včelia kráľovná. Môj život. Skorá smrť. To som. Žiaden nádych, výdych. Žiadne slnko. Žiadna tráva pod nohami. Ani Alžbetka už nechodí. Bude to už mesiac. A ona nechodí. Priateľka. Nie som priateľkou a nemám priateľku. Všetko je tak, ako bolo. Už vidím prichádzať Paľa. Dlho sa nezjavil. Zrejme ho Dáša zamykala. Vojdem naspäť dovnútra. Čipky môjho poctivo zavitého čepca ma teraz hrozne bodajú do hlavy. Vlasy sa mi potia krvou. Bože, Ty si. Dostaň na odtiaľto. Čepiec však nezložím. Ani pred Paľom. Bože. Nech som čipka.” (s. 67)

Pri čítaní Svätýň sme svedkami zápolenia autorky s formou, pričom počas čítania postupne silnie dojem, že je to nerovný zápas. Hoci presvedčivou je v práve v tých miestach, ktoré nie sú prvoplánovo dôležité z perspektívy dominantného problému plodenia. Sú to tie lyrické evokácie priestoru, z ktorých cítiť autorkino silné očarenie rodným krajom, jeho dedičstvom prírodným a kultúrnym (v podobe zvykov a povier). Vtedy jej výraz nadobúda pátos i sugestívnosť, ktoré pripomínajú lyrizovanú prózu medzivojnového obdobia, napríklad v časti, kde protagonista Jašek reflektuje odchod z rodného kraja, a zároveň aj od manželky Rodany: ,,Pustina. Moja nová zem je pustina. Zelená sa pri niekoľkých domoch (pod mojimi oknami ani pár stebiel), ľahko uschýna, ťažko bujnie. Na kopaniciach bolo strieborné slnko - len jemne kvaplo na lúky, aby bdeli zelené, pre Myjavu sa z neba odtŕhali žiare, na Myjave rástla dobrá tráva - jej som mal starnúť na hlave. Na Myjave sa zlesievalo - toľko koreňov a výhonkov. Mojich koreňov. Ach, korienky, ktoré sa tam ešte nepočali. Neuvidím z nich nič. Tu vidím všetko. (...) Myjava. Rozmarínové poléčko. Zasadené medzi ľuďmi, vyhriate očami Boha. Myjava. Sivá teraz ako diaľka, voľná ako plamene, horľavá navždy ako nevera.” (s. 97).

Debutový román Dominiky Madro predstavuje dielo folklórno-mýtickej línie, ktorá sa začína pozvoľna vracať do slovenskej literatúry. Zaujme variáciou v našej literatúre známeho spojenia archaicko-archetypálneho príbehu s lyrizáciou výrazu. Je to však dielo, v ktorom komplikovanosť jazyka nekorešponduje s významovou komplikovanosťou. Na svoju škodu sa pýši najmä tým prvým.

Publikované: 02/03/2020