Peter Darovec
Je to osobné
Michaela Rosová: Tvoja izba. Vlastným nákladom, 2019.
recenzie

Michaela Rosová nie je žiadna literárna začiatočníčka. Naopak, je to skúsená autorka niekoľkých – dokonca aj oceňovaných – knižných próz. Písala či píše poéziu i prózu a literatúru často reflektuje aj z pozície kritickej. Ak takáto zavedená literátka vydá ďalšiu knižku, netreba už pre ňu hľadať nejaké poľahčujúce okolnosti a nepotrebuje ani zvlášť citlivé zaobchádzanie – a platí to aj pre tú knižku, aj pre jej autorku. O to viac, že v tomto prípade sa próza od prozaičky nedá dosť dobre oddeliť. Keď totiž budeme hovoriť o novele Michaely Rosovej Tvoja izba, nebude môcť byť reč iba o literatúre, ako by to v slušnej literárnej kritike asi malo byť. Nie preto, že by táto kritika chcela byť neslušná, ale preto, že Rosovej kniha nie je len a výhradne beletristickou literatúrou. Dobre, beletria to je, ale natoľko osobná, že chtiac nechtiac tu bude musieť byť reč aj o autorke, nielen o rozprávačke či hlavnej ženskej postave novely.

Byť osobná a brať osobne všetko – dokonca aj literatúru – je napokon hlavnou metodologickou zásadou tejto prozaickej knihy. Jej výsledný tvar je zavŕšením procesu beletrizácie, zliterárňovania živej osoby, skutočného človeka. A je to o to zrejmejšie, o čo nástojčivejšie sa v záverečnej autorskej poznámke deklaruje, že akákoľvek podobnosť s reálnymi osobami a udalosťami je iba náhodná, že ide o umeleckú prózu a „dielo fikcie“ – čo je, mimochodom, samo osebe dosť zvláštne slovné spojenie. Čo nás však po ňom, keď celá kniha aj tak hovorí čosi iné. Nie je to veru „dielo fikcie“, ale dielo, v ktorom sa život (a zrejme práve autorkin život) premieňa na slová a stáva sa literatúrou. Tá literatúra však aj potom neustále vysiela nenápadne nápadné signály o svojej spätosti s reáliami zo života autorky – od zhodného mena autorky a postavy až po množstvo životopisných detailov. Rosová však do svojej literatúry nenasadzuje len seba. Text mrká očkom na informovaného čitateľa, ktorý pozná opisované i naznačované reálie aj osoby; ktorý vie, v ktoromže novozaloženom ľavicovom časopise to hlavná postava pracuje, a kto sú tí ľudia, čo sa okolo neho pohybujú. Ak nás však táto novela nezaujíma ako kniha malého bratislavského intelektuálskeho klebetenia, musíme sa rovno aj opýtať, prečo by sme vlastne mali venovať pozornosť životným peripetiám práve tejto mladej intelektuálky. Čo je na jej príbehu zaujímavé pre nás ostatných, nielen pre ňu, ktorej sa deje a ktorá sa z neho zrejme potrebuje vypísať? A teda: čím sa jej próza odlišuje od všetkých ostatných egocentrických príbehov, ktoré pod vlajkou autentickosti tvoria aspoň početne neprehliadnuteľnú časť súčasnej slovenskej literatúry?

Odpovede, ktoré ozmyselňujú tých niekoľko čitateľských večerov strávených v privátnom svete tejto osoby, sú vlastne hneď dve. Jedna, že táto osoba je oveľa zaujímavejšia, ako by sa mohlo zdať – nie tým, čo všetko sa jej deje, ale tým, ako na to všetko reaguje. A druhá, že táto osoba vie, ako zo seba spraviť literatúru. Že totiž skutočne vie písať.  

Veľmi produktívnym paradoxom tejto knihy je, že Rosová síce možno napísala autobiograficko-terapeutický text, ale iste ho napísala so vzácnym odstupom od seba a zmyslom pre literatúru. Jej kniha pripomína – okrem iného aj vonkajšou podobou –  denník či zápisník, lenže v tomto zápisníku nie je nič len tak ledabolo načrtnuté. Naopak, všetko je v ňom sústredene štylizované a precízne formulované. Je to zápisník vopred premyslený a neskôr cizelovaný, precizovaný. Napätie medzi avizovaným žánrom spontaneity (zápisník, denník) a jeho extrémne sebareflektovanou realizáciou by sa síce dalo pokladať aj za chybu, slabinu tejto prózy, ale správnejšie je vnímať paradox dokonale premysleného denníka ako čitateľsky príťažlivú zvláštnosť, jedinečnosť.

Podobným paradoxom sa dá napokon charakterizovať aj hlavná postava tejto novely. „Míša“, teda zrejme Michaela, je extrémne osobná v tom zmysle, že sa s vášnivou dôslednosťou zaujíma prakticky výhradne iba o seba a svoje prežívanie sveta, ale zároveň si vie udržať chladný odstup. Zväčša aj od seba, ale skoro vždy od ostatných. Tí si napokon v jej očiach nič iné ako odstup ani nezaslúžia – málokto z nich je ochotný a schopný plniť vysoké nároky, ktoré na ľudí kladie. Ešte šťastie, že to dokáže ona sama – pracovitá, disciplinovaná, zodpovedná.

V škole si patrila k najlepším,“ pochváli sa prostredníctvom (seba)rozprávačky v druhej osobe a my vieme, že rovnakou premiantkou chce byť dotyčná  aj v dospelom živote. I keď vekom ešte mladá, je už taká zrelá – či až prezretá – že ju už len máločo dokáže spontánne prekvapiť, očariť, zmeniť jej dopredu hotový názor na život, na svet, na ľudí, i na samu seba. Aj preto je jej obľúbenou činnosťou obviňovať ostatných z nezrelosti, nedospelosti. S dikciou pedantskej učiteľky vyčíta iným ľahkovážnosť, myšlienkovú nekonzistentnosť, ale aj chybnú štylistiku a gramatické chyby. Dá sa chápať, keď to robí ako redaktorka intelektuálneho časopisu, ale rovnaké výčitky používa aj v súkromnom živote. Keď potrebuje emočne vystúpiť z minulého ľúbostného vzťahu, obviní bývalého milenca (v texte vystupuje pod menom „vedenie“) z toho najhoršieho, čo si vie predstaviť – z detinskosti, či dokonca z detskosti: „Svoju detskosť vedenie podčiarkuje malým perom v tvare rakety, ktoré nosí pripnuté elastickou šnúrkou k pútku nohavíc...“  Detinské vedenie podľa dospelej autorky/rozprávačky/hlavnej postavy „občas nevie, čo robí“ a vlastne ani – aká hrôza –  „nemá koncept. Avšak nielen vedenie, ale celé osadenstvo redakcie časopisu je podozrivé z detinskosti: „Predstavíš si celú redakčnú radu prenesenú na pieskovisko.“ Stretnutia redakčnej rady majú byť podľa nej „starostlivo štruktúrované stretnutia“ a ničí ju, keď sa menia na „priateľské posedenia“. V jej svete povinností niet mesta pre priateľskú spontaneitu. Ani v redakcii časopisu, v ktorom sa pracuje zadarmo: „Keby to všetci chápali ako svoju povinnosť, možno by to celé vyzeralo ináč, myslíš si.“ Myslí si to, nič také však okolo seba nevidí. Iba ona sa v tomto detinskom svete cíti ako zrelá, zodpovedná a výkonná – ale zároveň aj stará. Po ulici chodí táto mladá žena „starecky ťažkým krokom“, inokedy sa po nej  „šúchala ako starec“.

Najpovinnejšie zo všetkých povinností je mať upratané. Upratuje sa izba, upratujú sa časopisecké texty, upratuje sa samotné rozprávanie. Rozhádzané ostávajú len medziľudské vzťahy. Aj v nich si chce obsedantná intelektuálka upratať – okrem iného aj volaním po radu do jazykovedného ústavu. Potreba orientovať sa v nejasnom svete podľa jasných pravidiel, napríklad tých gramatických, je natoľko nerealizovateľná, že je pre čitateľa až dojímavá. Všetko tu chce byť pod kontrolou. Postava chce mať pod kontrolou svoj život, preto ho premieňa na autisticky presné časové rozvrhy, dôsledné plány a detailné nákresy. Rozprávačka chce mať zasa pod kontrolou svoje rozprávanie a autorka svoju knihu (mimochodom, vydanú vlastným nákladom – možno práve preto, aby nemusela ani kúsok kontroly delegovať na niekoho iného).

Pri takomto emočnom nastavení azda ani nemôže byť hlavnou témou tejto novely niečo iné ako osamelosť. Zároveň však ide aj o intelektuálnu romancu. Rosová píše vlastne najmä o láske. Napriek chladu, odstupu a vecnosti sa tu uvažuje najmä o erotických vzťahoch. Buď tak, ako to autorku naučila literatúra (veď si aj pomáha alúziami na Casanovu), a potom je to uvažovanie neuveriteľné, patetické a veru aj trošku trápne: „Je veľká, preveľká láska v tom ozrutnom mlčaní.“ Ale na iných miestach našťastie zabudne na vysokú literárnu tradíciu a nechá si len svoju skvelú sebairóniu, s ktorou sa dá vtipne a dôveryhodne hovoriť aj o láske: „Odovzdala by si mu aj svoje volebné právo, priviazala by si sa k bránke. Rozmýšľaš, čo by ti na to povedala vedúca feministickej sekcie.“  

Pri takýchto vetách som mal aspoň chvíľami pocit, že Rosovej a jej postave ľudsky rozumiem. Častejšie ma však jej kniha iritovala. To je však vlastne tiež iba dobre. Hoci mi osobne nie je azda nič vzdialenejšie ako tento svet neúprosnej intelektuálky zaujatej výhradne literatúrou a sebou, som rád, že ma doň Michaela Rosová ako čitateľa pozvala. Bola to napokon oveľa inšpiratívnejšia návšteva ako u niekoho blízkeho a známeho. Práve toto má totiž literatúra robiť. Otvárať dvere do mentálnych priestorov, ktoré nie sú naše, ale aj tak nás majú prečo zaujímať.   

Publikované: 12/09/2019