Tamara Janecová
V medzipriestore
Juraj Kováčik: Všetky jeho svety. Bratislava : Slovart, 2019.
recenzie

Rok po vydaní debutovej zbierky poviedok V panoramatickom kine (2018) prichádza Juraj Kováčik s románom Všetky jeho svety. Prvou knihou sa autor zaradil medzi desiatich finalistov literárnej súťaže Anasoft litera. Výrazný úspech debutu vzbudí, prirodzene, očakávania, akou cestou sa uberie spisovateľ ďalej a či sa mu podarí potvrdiť kvality prvotiny. V prípade Kováčikovho románu je odpoveď áno aj nie.

Hlavné významové línie textu anticipujú dva úvodné úryvky: jeden pochádza zo známeho antického mýtu lásky o Orfeovi a Eurydike, druhý odkazuje na teóriu existencie paralelných vesmírov – obľúbeného námetu sci-fi literatúry. Práve voľba rámcovať ľúbostný príbeh protagonistov teóriou o multiverze značne limituje naratívne možnosti, ktorými sa mohlo dielo uberať. A Kováčik si zvolil tú najkonvenčnejšiu cestu: próza prináša niekoľko variácií vzťahu hlavných postáv v rôznych, no paralelne existujúcich dimenziách. Zrejmou motiváciou zobrazenia milostného pomeru v rôznych realitách je jeho problematickosť, ktorá sa, tiež očakávateľne, nevyrieši ani v jednom zo svetov. Román sa síce volá Všetky jeho svety, ale ide vlastne o zopár svetov, ktorými sa demonštruje základná premisa: protagonisti síce sú záhadným spôsobom osudovo prepojení, približujú sa k sebe, no bez toho, aby sa skutočne, v hlbšom význame slova stretli.

Situovanie príbehu do sfér paralelných dimenzií je pre spisovateľov lákavé. Ponúka možnosti manifestovať, že život jednotlivca je do veľkej miery určovaný okolnosťami i náhodou, zároveň sa odhaľuje krehkosť ľudských vzťahov, komplikovanosť bytia i nedozerné dôsledky našich rozhodnutí. Tento rámec má však aj svoje úskalia, napríklad v trhlinách, ktoré sa objavujú v mechanizme tohto systému. Uvedomuje si to aj protagonista románu, vedec Andrej, putujúci medzi realitami v snahe zachrániť Emily a ich vzťah. „Niekedy rozmýšľal, prečo tu v tomto svete nenarazil na svojho dvojníka, ale vystriedal ho, ako keď pri hokeji unavený hráč vyskočí na striedačku a súčasne s ním sa jeho náhradník spustí na ľad. Kam sa podel muž, ktorý tu bol pred jeho príchodom a ktorého miesto zaujal?” (s. 57), zamýšľa sa hlavný hrdina. Natíska sa tu zlomyseľná otázka, či aspoň autor mal jasno v tejto koncepcii a predstave, aké by boli jej dôsledky, alebo odpovede jednoducho alibisticky zahnal do (medzi)priestoru obmedzeného poznania postavy.

Ďalším problémom umiestnenia príbehu do sféry paralelných vesmírov je vedecké prostredie a jeho rekvizity, ktoré sprostredkúvajú prechod medzi alternatívnymi svetmi. U Kováčika majú naivnú, nedôveryhodne pôsobiacu podobu, napr. veľkolepá brána otvárajúca priechod do nekonečného množstva realít je „jednoduchá drôtená klietka obložená na prvý pohľad chaotickou zmäťou elektromagnetov a káblov, popretkávanou špirálou trubíc, cez ktoré tiekla chladiaca kvapalina” (s. 27). Provizórne pôsobí i priestor, v ktorom sa sujet odohráva – je to prevažne Írsko, no Írsko výrazne nešpecifické. Súvisí to zrejme so snahou umiestniť dej do „pravdepodobnejšieho“ prostredia.

Dôraz je ale predovšetkým na zobrazení vzťahu Andreja a Emily, ich vnútorného života. Prozaik sprostredkúva pohľad do psychiky polopriamou rečou i prelínaním personálneho rozprávania z pozícií oboch hlavných hrdinov. Kováčik si pritom počína štylisticky obratne a má zmysel pre zobrazovanie gesta, mimiky. Charakteristická je jeho záľuba v detailoch, no kým v niektorých debutových poviedkach boli takéto pasáže čitateľským potešením z autorovho pozorného oka i lyrického citu, v románe je rytmus spomaľovaný opismi i bez zjavnej estetickej motivácie.

Problematický je i žáner Všetkých jeho svetov. Z perexu sa síce dozvieme, že ide o román, no treba povedať, že je to skôr čosi medzi prerastenou novelou a riedkym románom. Na novelu má dielo komplikovanú štruktúru (viacero dejových línií zodpovedajúcich viacerým realitám, prelínanie rozprávačských perspektív, diskontinuita chronológie), román by si zas žiadal širší i hlbší myšlienkový objem. V tejto podobe totiž pôsobí ako umelo predlžovaný text – aký je rozdiel, či sa vo „všetkých” jeho svetoch stretneme s dvoma, či s dvadsiatimi jeho svetmi, keď majú všetky totožnú funkciu – ilustrovať hlavnú ideu diela, ktorú, mimochodom, rozprávač prezrádza hádam príliš otvorene: „Ale čo ak je to tak, že náš život je skôr ako putovanie po rukáve utkanom z riedkej sieťoviny. Začíname na jednom konci rukáva. Postupujeme po vlákne a je pravda, na každom uzle si môžeme vybrať, ktorým smerom sa vydáme, vpravo alebo vľavo. Ale nech si vyberieme na križovatke tú alebo onú cestu, nikdy nakoniec nedoputujeme nikam inam ako na druhý koniec rukáva. Nemôžeme sa stať niekým, kým nám nie je súdené sa stať.” (s. 37.) Kde má potom čitateľ priestor pre interpretáciu, keď mu rozprávač polopatisticky vysvetlí celý „fígeľ” knihy hneď na začiatku? V debutovej zbierke bol prozaik v tomto smere striedmejší, viac naznačoval a menej dopovedával.

Juraj Kováčik v románe Všetky jeho svety nevykročil z „kultivovaného rozprávačského mainstreamu” (V. Barborík) svojho debutu. Ostáva zaseknutý v medzipriestore umeleckej a žánrovej, napokon i hodnotnej a konzumnej literatúry. Kováčik sa vo svojej tvorbe vydal zlatou strednou cestou – a prišiel do sveta šedého priemeru.

Publikované: 12/02/2019