Marianna Koliová
Výroky, otázky, fakty, hypotézy, teórie...
Peter Macsovszky: Breviár pre posledných psychológov. Bratislava : OZ Vlna / Drewo a srd, 2019.
recenzie

Hneď na úvod Macsovszkého ostatnej knihy Breviár pre posledných psychológov dostaneme „návod“, ako s ňou zaobchádzať, ako ju čítať: „Táto kniha sa síce volá breviár, ale to neznamená, že pôjde o zbierku liturgických modlitieb, žalmov a hymnov. Hoci ktovie, kto ako bude vnímať niektoré pasáže. Slovo breviár skôr naznačuje, že tieto texty – výroky, otázky, fakty, hypotézy, teórie – majú byť čítané tak, ako katolícki kňazi čítajú svoje breviáre: opakovane, postojačky, posediačky, počas prechádzky vo farskej, kláštornej alebo seminárnej záhrade. Kto však chce, môže aj výroky, otázky, fakty a iné zlomky tohto breviára čítať ako liturgické texty, ako modlitby“ (s. 9. – 10). Ku koncu knihy čaká trpezlivého čitateľa, ktorý „prelúskal“ obšírny vyše tristosedemdesiatstranový „breviár“, zase dobre mienená autorská rada: „Nemá zmysel poburovať sa. Tento breviár neobsahuje jednu jedinú originálnu myšlienku. Čitateľ v ňom nájde presne toľko múdrostí a hlúpostí ako v ktorejkoľvek inej knihe. Ako na internete. No a v množstve rozmanitých informácií nemôže s internetom súťažiť. Čiže Breviár je úplný len so všetkými svojimi neúplnosťami“ (s. 371).

Toľko k rámcovej „kompozícii“ Macsovszkého diela. A medzitým? Ako už bolo naznačené: výroky, otázky, fakty, hypotézy a teórie, ktoré sa týkajú psychológie, respektíve psychologických aspektov filozofie, náboženstva, šamanizmu, alchýmie, astrológie či umelej inteligencie s množstvom odkazov na rôznu primárnu, no hlavne sekundárnu literatúru, pričom sa v diele pristupuje relativizujúco k deleniu na pramenné a sekundárne zdroje s poukazom na ich vzájomnú podmienenosť a potenciálne preskupenie ich štatútu: „Na druhej strane, aj dielo filozofa Machovca, akokoľvek poskladané z fragmentov skorších prameňov, sa automaticky takisto stáva pramenným dielom. Ako aj toto dielo, v ktorom citujeme Machovcovu výzvu čitateľom, aby sa radšej obracali k pramenným dielam“ (s. 13).

Jedným z hlavných atribútov Macsovszkého poslednej knihy je jej žánrová neuchopiteľnosť, čo samo osebe nemusí byť vôbec na škodu veci, nevypovedá to nutne o kvalite či nekvalite. A predsa, v Macsovszkého prípade spomínaná žánrová nezaraditeľnosť predstavuje charakteristiku, ktorá zároveň korešponduje s dojmom preexponovanej autorskej svojvoľnosti, z čoho napokon rezultuje istá recepčná rozpačitosť a únavnosť, ktorú kniha u čitateľa vyvoláva.

Množstvo faktografických údajov, teórií, taxonómií, téz a reflexií zastúpených v diele evokuje smerovanie k odbornej, respektíve vedecko-populárnej publikácii. Macsovszky však vedome rezignuje na „serióznosť“ a odbornosť, ktoré sú (alebo by aspoň mali byť) takémuto typu publikácií imanentné. Prirodzene, nevylučuje to čitateľsky atraktívny esejistický prístup, ktorý môže byť a aj mnohokrát býva súčasťou kvalitnej odbornej či vedecko-populárnej literatúry. V Breviári pre posledných psychológov sa však kontinuitne nestretávame len s produktívnym esejizmom, ale aj s redundantne a manieristicky pôsobiacimi úvahami a deleniami dovedenými miestami do absurdnosti, čo má v rámci tejto publikácie devalvujúci a čitateľsky ubíjajúci efekt: „Psychológovia a psychologičky sa potom ešte delia na psychológov a psychologičky vysokého vzrastu, ďalej na psychológov a psychologičky nízkeho vzrastu a nakoniec na psychológov a psychologičky stredného vzrastu. Ďalej sa psychológovia a psychologičky delia na tučných psychológov a tučné psychologičky, potom na vyziabnutých psychológov a vyziabnuté psychologičky a nakoniec na psychológov a psychologičky, ktorí a ktoré nie sú ani tuční a tučné, ani vyziabnutí a vyziabnuté, ale ktorí a ktoré majú priemerné, nenápadné postavy“ (s. 215). Navyše kvalite textu neprospieva ani používanie rodovo korektného jazyka (okrem psychológov a psychologičiek máme totiž do činenia aj s filozofmi a filozofkami, šamanmi a šamankami, kňazmi a kňažkami, prorokmi a prorokyňami, alchymistami a alchymistkami atď.), ktorý v tomto prípade je len prebytočnou vodou na mlyn aj tak rozvláčno-extenzívneho textotvorného postupu – nech už to bolo myslené ironicky alebo akokoľvek inak.

 Spomínané výroky, otázky, fakty, hypotézy a teórie, ktoré tvoria gro diela, sú čitateľovi podávané prostredníctvom fiktívnej dialógovej dvojice Piencia a Minicia. Opäť však vyvstáva otázka funkčnosti tohto „dua“ v celkovom významovom pláne diela, v rámci ktorého Piencius preberá poučujúci part a Minicius zase vystupuje ako pasívna, prijímajúca postava. Z kompozičného hľadiska mohlo byť využitie dialogickej formy veľmi perspektívne, ak by dokázalo vytvoriť isté literárne produktívne napätie, založené práve na prepracovaných dialógových situáciách (poprípade aj polemikách). Do diela by to vnieslo jednak určitú dynamiku a zároveň zaručilo výraznejšiu prepojenosť medzi jednotlivými myšlienkovými fragmentmi. Macsovszky však rezignuje na takéto dynamizujúce využitie dialogického postupu a ostáva znova len na úrovni manieristicky a bezúčelne pôsobiaceho literárneho žmurknutia smerom k tradícii filozofických dialógov. Pienciov „hlas“ okrem niekoľkých reflexií tak zväčša splynie s referujúcim štýlom, ktorý necháva čitateľa miestami zabudnúť, že vôbec nejaký Piencius v diele vystupuje, nehovoriac o postave Minicia, ktorý sa iba veľmi sporadicky pripomenie príležitostným komentárom či „nevinnou“ otázkou (s. 119) alebo návrhom: „A môžeme sa teraz rozprávať, ozval sa Minicius, o vzťahu psychológie k takým duchovným sústavám ako astrológia, alchýmia, kabala a tarot? Môžeme, privolil Piencius a pokračoval“ (s. 98).

Ak sme už spomenuli, že povaha Macsovszkého diela do istej miery evokuje smerovanie k odbornej, respektíve vedecko-populárnej literatúre, tak treba načrtnúť aj druhú potenciálnu líniu, ktorou sa Breviár pre posledných psychológov mohol ubrať. Máme na mysli pohyb smerom k postmoderne ladenej mystifikácii, v rámci ktorej sa faktografický prístup prepletá s literárnou fikciou, respektíve sa mystifikačne operuje so žánrami odbornej literatúry v štýle Chazarského slovníka Milorada Pavića. Veď napokon aj pre Macsovszkého literárnu produkciu je takýto postmoderný prístup (fragmentarizácia narácie, absurdizácia, defokalizácia či hodnotová relativizácia formou koexistencie „vysokého“ a „nízkeho“) celkovo príznačný. A hoci niektoré spomenuté postupy, napríklad zápiskovú fragmentárnosť, relativizujúcu dikciu („Skúmajme. Alebo neskúmajme, ak nechceme“, s. 9) alebo občasnú absurdizáciu myšlienkových pochodov, nachádzame aj v Macsovszkého poslednom diele, nedochádza k funkčnému pretaveniu týchto mechanizmov. Sú skôr prejavmi autorskej svojvôle bez hlbšieho koncepčného využitia v rámci diela.

A tak všetky výroky, otázky, fakty, hypotézy a teórie, ktorými nás Macsovszky zahŕňa, síce nesporne svedčia o autorovej erudovanosti, o jeho prehľade a rozhľade v danej problematike, ale čitateľsky neveľmi presvedčia, a to nezávisle od toho, či „breviár“ čítame v odborno-vedeckom, vedecko-populárnom alebo postmodernom mode. A napokon rozpačitý čitateľský dojem nemení ani to, či „breviár“ – podľa predkladaných inštrukcií – čítame „opakovane, postojačky, posediačky“ alebo dokonca „počas prechádzky“ (s. 10).

Publikované: 10/14/2019