Tamara Janecová
Pre zasvätených
Ivana Komanická: Pre teba sa postavím proti sebe. Fintice : Face, 2018.
recenzie

Leitmotívom debutovej prózy Ivany Komanickej Pre teba sa postavím proti sebe je umenie. Na obálke sa nachádza fotografia z výstavy Adama Macka Afterhuman, ktorú Komanická ako teoretička umenia aj odborne reflektovala. Meno prozaičky i názov knihy majú podobu rukou písaného písma. Striedajú sa v ňom písané i tlačené rozochvené litery, ktorých podoba zrejme symbolizuje intímnu ľudskú výpoveď. Súčasťou knihy je tiež QR-kód obsahujúci virtuálny odkaz na citlivú, komornú klavírnu skladbu skomponovanú i interpretovanú samotnou autorkou, čím sa dielo stáva multimediálnym žánrom spájajúcim v sebe prvky literárneho, výtvarného i hudobného umenia. Čitateľ tak získava možnosť preniknúť k naladeniu diela trojitým spôsobom. Aj v týchto prvkoch sa odrážajú Komanickej umelecké ambície. Novela je uvedená citátmi umelca a filozofa, pričom jeden súvisí s láskou a druhý so spravodlivosťou. Tie však napriek autorkinmu zámeru, aby stáli v popredí ako ústredné idey, ustupujú do úzadia popri spomínanom leitmotíve. Umenie tu na čitateľa dýcha z každej stránky, dalo by sa povedať, že mu priam neustále dýcha na krk. 

Príbeh novely osciluje medzi problematickým milostným vzťahom muža a ženy (protagonistky a Lúskača) a večným konfliktom otca hlavnej hrdinky s inštitúciami. Ale skutočne len osciluje, aj to značne neurčito. Základné dve sujetové línie, posuny vo vzťahoch, rytmus i smerovanie prózy sú dobre ukryté v hmle rozprávačského prúdu, ktorý pripomína samovravu. Hovorí sa veľmi zasvätene, často vzrušene, no nezrozumiteľne: „Bolo to v ten istý večer, keď som videla niečo, čo som vidieť nepotrebovala, nevedela som, prečo sa mám dívať a prečo ma nechajú dívať sa. Viedla som reči s niekým vedľa, zdalo sa mi, že títo ľudia odvedľa do môjho života vstupujú stále viac a viac a ja sa nedokážem brániť. Alebo toto bola moja obrana?” (s. 73).

Súčasťou kompozície tohto riedkeho textu je azda len ozdobná funkcia kapitol, ktoré sú očíslované rímskymi číslicami a honosne sa nazývajú, ktovie prečo, „brány”. Možno pre tie vlastnosti knihy, ktorými evokuje literárny očistec. Dočítanie knihy, preletenie poslednou bránou je vyslobodením z čítania neforemného, repetitívneho textu. Postavy, ktoré sú podľa rečového prejavu takmer neodlíšiteľné a splývajú tak s pásmom rozprávača, majú príznačné mená: Veľký Jesenský, Cárovná, Anjel, Lúskač, Pavián, Kafka. Sú to zväčša filozofujúci umelci, či ľudoví filozofi žijúci svoj život ako umenie. Čosi si medzi sebou rozprávajú, no sú to zväčša na seba nenadväzujúce myšlienky či dialógy. V knihe sa dosť často kreslí prstom, či už na sklo, do vzduchu alebo po tele. Týmito gestami sa má evokovať istá umelecká rojčivosť. Postáva sa, presúva sa a – tára sa, čo sa síce dobre hodí k bohémskemu priestoru a spôsobu života, no v Komanickej prevedení to pôsobí ako pátosom preniknutá narátorská neschopnosť: „A ty? opýta sa a je jasné, že toto je chlapec, ktorý sa vždy opýta na druhého a zazdá sa mi, že práve jemu toto môžem povedať, tak hovorím o hudbe a o tom, ako sa jej vzdávam, ako o ňu musím prísť, o nejakú jej predstavu a mám pocit, že vie, o čom vravím, lebo ma celkom prebodáva nejakým neznámym šípom a ja presne pocítim, ako to je prichádzať o hudbu a ešte o niečo viac.” (s. 13 – 14).

Snaha o umeleckosť sa prejavuje aj v poetickom jazyku rozprávačky, jej básnickom videní a cítení, ktoré demonštruje v svojských prirovnaniach („Zelené tulipány, zelené ako život, hladké ako vaječníky”, s. 52) i v uvažovaní („Moje problémy sa redukujú na to, prečo existujú rôzne názvy pre tie isté veci. Kde sa dá zohnať čínsky hodváb. Ako prejsť hudbou s ľahkosťou plaču”, s. 10). Osviežením popri zasnenej samovrave by mohol byť istý odstup od pohrebne vážnej pózy, ktorý by text potreboval ako soľ, aspoň na špičke noža. Potom by hádam časti ako napríklad Lúskačov pokus nonkonformne vysvetliť teóriu večného návratu nepôsobili tak plytko: „Na stôl rozostaví prázdne poháre pekne v šíku a povie, že toto je lineárne chápaný čas, čas ako poradie. Čas, v ktorom sa veci udejú len raz, prikývnem. Prstami sa oprie o okraj jedného pohára a pomaly a precízne, akoby od jeho pohybu závisel pohyb nebeských telies, prejde po večnej krivke pivového pohára” (s. 29).

Rozprávačke sa inak musí uznať dar vypúšťať neúmyselné, ale prenikavé autocharakteristiky prózy, napríklad na mieste, kde sa čitateľovi spojí dojem o novele s rozprávačkiným dojmom z hudby v Klube, ktorá „je totiž zbytočne metafyzická a, myslím, že aj dosť nanič” (s. 20). Aj v ďalšom priznaní udrie klinec po hlavičke: „Ale náhle viem, že všetko okolo tohto písania je nehoda” (s. 60). Novela skutočne pôsobí, akoby nehoda i náhoda boli jej určujúcim stavebným prvkom, priam základným kameňom. Možno je len náhoda aj to, že motto Komanickej prózy, anglické „To Whom It May Concern” pripomína vetu, ktorú nespočetne veľa ráz varíruje Pavel Vilikovský vo svojej knihe Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa (2017). Kým u neho je však význam tejto vety, „koho by to zaujímalo”, interpretačným kľúčom k rôznym sémantickým vrstvám textu (od adresne naliehavej výpovede k jej ironickej subverzii), u Komanickej je to jednovýznamová, úprimná adresnosť. Avšak po prečítaní knihy sa mimovoľne k úvodnému mottu pridáva otáznik: skutočne, koho by to zaujímalo? Predovšetkým čitateľov, ktorí sú zasvätení, patria do blízkeho kruhu autorky a nebude ich iritovať fakt, že sústavne manifestovanou nezrozumiteľnosťou sa v próze nevyjadruje zložitosť zobrazovanej skutočnosti, ale maskuje jej nekomplikovanosť.

Komanická vo svojom debute dosiahla ten stav entropie, pri ktorom nezáleží, či by kniha mala o stodvanásť strán viac či menej. Pre teba sa postavím proti sebe je multimediálna umelecká novela o láske a spravodlivosti, no zároveň neforemné pásmo epických strusiek, hojne popretkávané filozofickými či filozofujúcimi myšlienkami i banálnym verbalizovaním. Próza veľmi presvedčená o svojej umeleckosti, a práve preto málo presvedčivá.

Publikované: 10/09/2019