Matej Masaryk
Ďalšia recenzia o ďalšom Hvoreckého románe
Michal Hvorecký: Tahiti. Bratislava : Marenčin PT, 2019.
recenzie

Asi najočividnejším dôkazom neľútostného behu života sú konštelácie, ktoré sme (ešte toť nedávno) považovali za samozrejmé a nemenné, aby zrazu, nebadane a opäť celkom samozrejme, zanikli a nás, ich svedkov, odsunuli do roly pamätníkov. Aj ja si takto pamätám, že v rámci istých kruhov sa snáď ešte včera nedalo uniknúť pred menom Michal Hvorecký. A dnes tam, kde človek neustále narážal na jeho sebavedomím, spasiteľským komplexom a poznatkovo-štylistickým diletantstvom poznačené komentáre ku všetkému možnému, nachádza iné a od iných – často ešte sebavedomejšie a diletantskejšie. Určite to tiež nebolo tak dávno, keď pri Hvoreckého prozaickej tvorbe vznikali diskusie, ba otvorené konflikty na tému ich umeleckej hodnoty či prínosu pre slovenskú literatúru, v ktorých sa po obvinenia zo snobstva či elitárskej úzkoprsosti – pochopiteľne – nechodilo ďaleko. Dnes? Z Michala Hvoreckého je autor, ktorý okrem niekoľkých členov dobrovoľných vlakových hliadok ťažko niekomu zdvihne tlak – všetci o ňom už totiž majú jasno. V rámci (prepytujem) erudovanejšej literárnej kritiky takto už akosi samozrejme panuje pomerne pevná zhoda na drobnom benevolentnom úškrne a atribútoch ako „výnimočná marketingová zručnosť,“ „vyhľadávanie aktuálnych spoločenských námetov“ či „výrazná rozpačitosť výsledku“. A tak najmä s ohľadom na pretrvávajúci tretí atribút zostáva v zornom poli aj neodolateľne kacírska otázka (na ktorú si mimochodom viacerí členovia tejto skupiny už dávno súkromne odpovedali) – má vôbec zmysel tohto autora ďalej kriticky reflektovať?

A veru, Hvorecký aj vo svojom najnovšom románe Tahiti ukazuje, že je všetko po starom. V popredí – t. j. o niekoľko konských dĺžok pred všetkým ostatným – je opäť základný nápad a dôraz na prvý dojem. Nápad (ako zvyčajne) nepochybne zaujímavý, tentoraz založený na pokuse o odpoveď na čitateľsky príťažlivú i tematicky perspektívnu otázku „čo by bolo, keby...“ Tvorba vlastnej alternatívnej histórie sa pritom v románe odráža od búrlivých udalostí konca Prvej svetovej vojny a od nie až tak nereálnej možnosti (a vcelku uveriteľne, teda čitateľsky znepokojujúco ju podáva aj autor), že Slovensko by nevstúpilo do štátneho celku s Českom, ale zostalo súčasťou Uhorska. A ako je u Hvoreckého zvykom, nadväzujúce dejové riešenie má neustálu príchuť (resp. skôr pachuť) až extrémnej exponovanosti a bizarnosti – posmelení Maďari totiž uňho následne voči Slovákom spustia takú agresívnu maďarizáciu, že sa ich významná časť rýchlo rozhodne vysťahovať až na vzdialené Tahiti.

Takto vedený nápad Hvorecký využíva na pozoruhodnú provokatívnu aktualizáciu problematík antisemitizmu a nedávnej utečeneckej krízy. Slováci sú tak v tomto románe vhodení do situácie, v  ktorej im práve úzkoprsosť, nacionalizmus a xenofóbia ostatných nečakane vytvára presne tú identitu, na ktorú v súčasnosti významná časť z nich hľadí s až militantným dešpektom. Treba povedať, že časti, v ktorých sa Slováci vďaka Hvoreckého kotrmelcu ocitajú v jednom vreci s prenasledovanými európskymi Židmi, patria ako nápad k tomu osviežujúcejšiemu v knihe. Pravda, vzhľadom na odlišnosť východísk dobových predsudkov (resp. nenávisti?) maďarského obyvateľstva voči Slovákom na jednej a voči Židom na druhej strane je tento kotrmelec predsa len príliš krkolomný. Zvlášť pri patričnom zohľadnení druhého člena slovného spojenia „alternatívna história“, o ktorú sa autor pokúša. Na literárnej pôsobivosti spomenutej alegorickej roviny zase pácha veľké škody jej prílišná (publicistická) transparentnosť.

A nakoniec – projektovaný emocionálny dosah toho všetkého je otupovaný neustálym tlakom na efekt – násilie, vraždenie či kruté hladovanie Hvorecký porciuje tak prvoplánovo, udychčane a nahrubo (bez potuchy o dejovom rytme), že čitateľa namiesto ku katarznému spredmetneniu ľudského utrpenia stavia skôr k útrpne nudnej prehliadke literárnych klišé, neraz zaobalených slovami, požičanými z priemerných publicistických textov či z učebníc slohovej výchovy (napr. vskutku fascinujúca veta: „Uplakané deti mĺkvo hľadeli do bielych tvárí rodičov.“, s. 100). Znudený čitateľ sa potom musí zabaviť nejako inak – napríklad tým, že si začne viac všímať miesta, ktoré celkom nedávajú logiku (resp. im chýba lepšie tematické zdôvodnenie). A to tejto knihe, v ktorej napríklad slovenskí utečenci najprv hrozne hladujú (až tak, že sa ich ženy hromadne predávajú za jedlo) a až potom si spomenú, že so sebou majú vlastný dobytok (ktorý im mali maďarské úrady dávno pred tým zhabať), rozhodne nepomáha.

Zásadne v tomto románe neprekvapí ani rozloženie postáv. V bezkonkurenčnom popredí je tradične protagonista (Štefánik), v ktorom sa bezbreho miešajú prvky (až šedivej) obyčajnosti a (exponovanej) zvláštnosti, a okolo ktorého stojí zástup jednorozmerných, modelových postáv na jedno použitie (historické osobnosti a slovenský národ). Určitou inováciou oproti predchádzajúcim románom je len minimalizovanie priestoru pre ľúbostnú líniu. To je v Hvoreckého prípade určite krok správnym smerom, keďže aj tu je poňatá tradične – s „osudovým“ pátosom a pritom plytko.

Naopak, autor akoby namiesto nej venuje v knihe priestor ďalšej časovej línii, uskutočňujúcej sa niekoľko desaťročí po Štefánikovej smrti.  Sprostredkovaná je osobou  jeho vnučky – historičky, ktorá sa zaoberá práve obdobím vzniku „tahitského“ Slovenska. Táto línia mohla (a asi aj chcela) byť podnetným obrazom hľadania či opätovného konštituovania vlastnej národnej identity. Ako ale niečo také dosiahnuť, keď je táto postava len vlažným, skratkovitým stereotypom nepochopeného, pravdu hľadajúceho intelektuála, obklopeného planktónom patologicky obmedzených hlupákov? Aj bez týchto Hvoreckého konštánt by to na tých pár stranách, ktoré autor línii venoval, išlo iba s ťažkosťami.

Platí to aj pre vyššie spomenutého protagonistu prvej časovej línie, ktorý mal byť hlavnou oporou románu. Hoci má práve osoba Milana Rastislava Štefánika – a špeciálne jej podoba v kolektívnom vedomí – k takejto heroickej úlohe tie najlepšie predpoklady, v Hvoreckého románe beznádejne zlyháva. Žeby to bolo preto, že sa ho autor usilovne snaží neustále demýtizovať, ba (asi aj) poľudšťovať? Nie, na vine nie je cieľ, ale spôsob. Alebo už len to, že autorom, ktorý si pred seba tento cieľ položil, je Michal Hvorecký – veď vieme, ako sa mu zvykne nedariť s modelovaním plastických literárnych charakterov. Zasvätených teda vôbec neprekvapí, že sa jeho Štefánik len bezprizorne potáca od situácie k situácii, pričom vnútorné prežívanie tejto postavy slúži ako ich nesvojprávny odraz – keď sa deje niečo (hocičo) poburujúce, tak je patrične pobúrený, keď šokujúce, tak je šokovaný, keď už je toho všetkého veľa, tak je vyčerpaný a otupený. A keďže u Hvoreckého sa v zásade dejú len poburujúce a šokujúce veci, tak sa priestor Štefánikovho „vnútorného prežívania“ stáva predovšetkým priestorom autorových utrápených synonymických štylistických cvičení, v ktorých napríklad myšlienky v hlave „víria ako svištiace guľky“ (s. 43). Skrátka, tento priestor je beznádejne mŕtvy.

Čo sa tiež „dozvieme“ o samotnom Štefánikovi? Že bol pilot, že bol hvezdár, že mal silnú vnútornú energiu a predovšetkým – že mal rád ženy. A keďže sa v knihe horlivo demýtizuje, tak v Hvoreckého podaní si Štefánik medzi tými ženami príliš nepreberá, lebo spolu s alkoholom kompenzujú jeho vnútornú neistotu až slabošstvo. Ideologicky je navyše výrazne obmedzený a aj tá vnútorná energia zvyčajne ústi do nepraktického rojčenia a problematických rozhodnutí. Zásadným problémom Hvoreckého demýtizácie je pritom to, že sa ňou necháva (tak, ako kadečím iným) príliš uniesť; jeho dekonštrukčné úsilie zachádza tak ďaleko, že nahlodáva aj vlastnú významovú konštrukciu románu. Štefánik v románe pôsobí ako taký trochu talentovanejší rojčivý a úzkoprsý tajtrlík, ktorý sa nejakým zázrakom stal francúzskym generálom, a nikto relevantný ho ani neberie príliš vážne. Popritom je však (v podmienkach policajného štátu, v ktorom je navyše sledovaný) akosi schopný zorganizovať veľké vysťahovanie Slovákov na Tahiti a neraz (zvyčajne vtedy, keď autor potrebuje niečo okomentovať) preukáže pozoruhodný talent pri odhade vývinu politicko-spoločenskej situácie. V jednom momente je ťažko chorý, ledva sa hýbe a v nepríhodných situáciách odpadáva, v druhom je schopný absolvovať, ba riadiť peší prechod Slovákov z Uhorska do Nemecka (ako inak – cez Alpy). Celé to rýchlo prestáva dávať zmysel.

Michal Hvorecký teda (svojim) čitateľom opäť poskytol knihu, ktorá bude výborne vyzerať na poličke. A v nej všetko, na čo sme si uňho už dávno zvykli – kompozičné plátanie, plochosť až amorfnosť postáv, lacno pôsobiaci dôraz na senzácie, umelohmotnú literátskosť, skratkovitý publicizmus, štylistickú utrápenosť a neschopnosť vytvoriť sugestívny náznak. Tahiti je román, v ktorého pozadí je možné identifikovať nezanedbateľné množstvo vynaloženej energie, nadšenia i dobrých úmyslov, ale ktorý aj napriek tomu úspešne spĺňa iba jednu funkciu – t. j. dokazovať elementárny fakt, že jej autor je spisovateľom. To, že ide o spisovateľa, ktorý sa nachádza v beznádejne pôsobiacej slepej uličke, je už druhá vec.

 

Publikované: 09/10/2019