Plav

Príbeh románu Zuzany Mojžišovej Modus vivendi sa odohráva okolo roku 2048 v postapokalypticky pôsobiacej Bratislave. Protagonistky, tri osemdesiatročné ženy, trávia svoj trpký pobyt v tomto deziluzívnom priestore písaním spomienok a prepisovaním rozličných textov: „Majú zošity, notesy, zápisníky, písanky. (...) Do niektorých zapisujú rozprávania o živote dávnejšom, v druhom sú poznámky súvisiace so skurvením sveta, nejaké výpisky z knižiek, potom karisblok o Bohu –  ten je fakt hustý.” (s. 13) Ono „skurvenie sveta“ súvisí s okamihom umiestneným približne do roku 2018, keď si v jednom momente všetci ľudia na svete urobili navzájom čosi zlé. Mesto sa vyprázdni a hlavné hrdinky sa ocitnú v izolácii vydané napospas vlastnej minulosti. Písanie je pre ne spôsob spolužitia i (pre)žitia, je to ich „modus vivendi“. Hlavné významové súradnice diela naznačujú aj jeho grafické prvky: stará mapa Bratislavy, stopy atramentu, štylizovaný gotický font ako i úhľadné písané písmo. Odkazujú k ústrednej téme prózy, ktorou je pamäť.

Nápadnou vlastnosťou štruktúry knihy je parataxa prejavujúca sa v rovine rozprávača, kompozície i štýlu. Sujet sa rozvíja hromadením rozličných textových segmentov, ktorých usporiadanie nemá tenzívny, ani detenzívny charakter. Vedľa seba sa ocitajú súkromné spomienky, novinové články, úlomok divadelnej hry, telenákupné pásmo, citáty, príbalový leták k liekom atď. Rozprávanie sa nerozvíja ani tak prostredníctvom dejovej postupnosti, ale skladá sa do mozaikovitého obrazu zloženého zo žánrovo rôznorodých prvkov. S tým súvisí aj zmena rozprávačskej perspektívy i štýlu. Tento kaleidoskopický postup mal zrejme slúžiť ako prostriedok na vytvorenie koláže, priestoru pre viaceré hlasy reflektujúce spoločnú minulosť. Nie že by to Mojžišová nevedela technicky urobiť. Je jazykovo zručná, presvedčivo prechádza od nezaujatého referovania k zainteresovanému, od expresívnemu štýlu k strohému administratívnemu, cez súkromný list k publicistickému referovaniu či reklamnému textu. Pracuje s rozprávačom v prvej aj tretej osobe využívajúc subjektívne i objektívne hľadisko, okrem slovenčiny sa v románe mihne aj čeština, rómčina i ruština. Viac ako polyfónia to však napokon pôsobí ako exhibícia či situácia, keď dobrý zámer viedol k rozpačitému výsledku. Mojžišovej „kľučkovanie“ môže a asi aj ilustruje nekoordinovanosť ľudskej mysle, veď rozprávačkami či prepisovateľkami textov sú najmä stareny, ktoré už majú „ringišpíl v hlave“ (s. 166). No predsa len toho preskakovania zo žánru do žánru, zo štýlu do štýlu je v próze priveľa – frekvenciou, podobami, dôsledným uplatňovaním tohto stavebného postupu, ako i rozsahom (ako pars pro toto možno uviesť čitateľsky otravných 8 strán teleshoppingového textu o sade nožov).

Sujetové línie sa v niektorých bodoch pretínajú, no napriek tomu zanecháva dielo dojem nesúdržnosti. Naopak, prvky konvergencie sa vyskytnú v pásme rozprávača, hoci práve zaň si Mojžišová kompliment nezaslúži. V románe sa vystrieda niekoľko rozprávačov, no spoznávame autorkin hlas vďaka vyčerpávajúcej záľube v rozličných enumeráciách. Podobne sa prezrádza, keď sa nevie vzdať slovných hračiek aj vo významovo nezaťažených miestach, kde pôsobia nápadne a nemotivovane. V jednej pasáži sa môžeme stretnúť aj s fenoménom deus ex machina, keď Mojžišová hanblivo, v poznámke pod čiarou, na seba ukáže prstom:
„Načim si spomenúť na verš z Prvej knihy Mojžišovej* – Keď sa na oblaku ukáže dúha, pozriem na ňu a rozpomeniem sa na večnú zmluvu medzi Bohom a každým živým tvorom na zemi. (...) 
*Sic!“ (s. 148)

Pre Mojžišovej román je charakteristická snaha zachytiť život, pričom nejde len o jeho nápadné, zlomové momenty. Spomienky stareniek predstavujú rozličné variácie témy „malých dejín“, resp. dejín každodennosti. Práca so slovenskou minulosťou zahŕňajúcou odkazy na všeobecné dejiny Rakúsko-Uhorska, vojnovej Slovenskej republiky i socialistickej ČSSR je skôr náznaková. Textová fragmentarizácia má byť analógiou k fragmentarizácii mysle, k stareckému motkaniu sa medzi náhodne generovanými útržkami zážitkov, ktoré vyzerajú ako nedopracované náčrtky či námety na možné príbehy. Autorka evokuje minulosť enumeráciami, privoláva ju prostredníctvom detailov. Mikropríbehy sa radia jeden za druhým, no významové dianie knihy ako celku smeruje odnikiaľ nikam. Paradoxným výsledkom rýchleho striedania žánrov a štýlov je monotónnosť rozprávačského rytmu. Čitateľ má už v polovici knihy dosť rozpomienok na „storky” (s. 162), ktoré sú výsledkom kronikárskeho referovania, no už nedokážu literárne komunikovať zložitejšie rozmery skutočnosti. Napriek premyslenosti a konštruovanosti je to amorfná próza – tvarom i zmyslom.

Modus vivendi patrí do línie slovenskej literatúry, ktorej ústrednou témou je individuálna a kolektívna pamäť. Tej sa Mojžišová začala intenzívnejšie venovať v tomto desaťročí. Po debute Afrodithé (1997) a novele Bon voyage (2010), venovaných medziľudským vzťahom, sa pamäť stáva určujúcou v knihe Genius loci (2013) a v cestopise Za rómskym ľudom (2017) v súvislosti s jej absenciou v rómskej komunite.

Prózy pamäti sú stále v kurze. Svedčia o tom diela posledných rokov, možno spomenúť aspoň zopár: Dušan Dušek Strih vetra, Pavel Vilikovský RAJc je preč, Ján Púček Med pamäti, Rudolf Hrčka Všetko je raz prvý raz atď. Epické stvárňovanie minulosti ako odpoveď na požiadavku formovania slovenského historického vedomia má už v našej literatúre pevné miesto. Objavuje sa v remeselne šikovne i nešikovne písaných knihách, na pomedzí umeleckej a populárnej literatúry, aj v tzv. žánrovkách. Príznačné je, že minulosť je atraktívna najmä pre vekovo a literárne „skúsenejších“ spisovateľov. V debutovej próze posledných dvoch rokov téma pamäti nebola frekventovaná. Mladých už snáď vzrušuje čosi iné.

(Tamara Janecová pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)