Magdalena Bystrzak
Rozlúčka
(Jacek Baluch 17. 3. 1940 – 3. 7. 2019)
glosy

Niekoľkokrát zopakoval, že najlepšie ročné obdobie v Prahe je jar. Praha sa mu pritom páčila celoročne, suverénne sa po nej pohyboval, mal svoje obľúbené miesta, väčšinou kaviarne (samozrejme Slaviu!). Pasoval mu ten urbánny biedermeier, aj keď podstatnú časť života skúmal avantgardný experiment.

Profesor Jacek Baluch – slavista, najmä bohemista a polonista, popularizátor českého štrukturalizmu v Poľsku, literárny vedec, prekladateľ, diplomat a básnik – tieto charakteristiky napĺňal sebe vlastným obsahom. Pristupoval k nim s ľahkosťou a vnútornou slobodou, ktorá sa nedá predstierať. Rýchlo menil témy rozhovorov a rovnako pohotovo ich uzatváral zmysluplnou pointou. Zdalo sa, že jeho svet nebol hierarchicky usporiadaný podľa zaužívaných pravidiel. Pravidlá vytváral on sám. Študentkám a študentom dôveroval. Bola to výzva nesklamať ho.

Všetko to, čo tu zaznelo, azda platí pri charakteristike dobrého akademika-učiteľa. Viedol nás k samostatnosti, no nikdy nebol voči nám ľahostajný. Viacerým to úprimne liezlo na nervy – potrebovali skriptá, jasné schémy, konkrétne dátumy. Baluch pritom vedel, že literatúra je niekde inde. A dával to najavo.

V niečom bol veľmi „krakovský“, ako známa lokálna figúra, integrálna súčasť koloritu mesta. Krakovský vtip, krakovský šarm večného študenta. Dlhé roky žil v blízkosti Wawelského hradu a Hlavného námestia, pri Námestí na Groblach, tesne pri Visle. Staromešťan, ktorý sa napokon presťahoval a udomácnil v širšom centre. Pri sťahovaní balil knižnicu do kartónových krabíc bez zbytočného sentimentu, veľa kníh rozdal.

Venoval českej literatúre 20. storočia, na začiatku predovšetkým avantgarde, bol autorom jedinej poľskej monografie venovanej F. X. Šaldovi (Język krytyczny F. X. Šaldy), vydal monografiu o Bohumilovi Hrabalovi (Kain według Hrabala).

Prekladal do poľštiny Jaroslava Haška, Ladislava Klímu, F. X. Šaldu, Františka Halasa, Jana Mukařovského, Felixa Vodičku, Jana Patočku, ale aj Dionýza Ďurišina. Od začiatku osemdesiatych rokov pôsobil v hnutí Solidarita, po roku 1989 prijal post veľvyslanca PR v Prahe. O Poliakoch tvrdil, že tvoria „koturnový“ národ bez zmyslu pre humor, pristupoval k nim z odstupu, s rezervou. V niečom mal určite pravdu, až na to, že on sám – zábavný rozprávač, človek anekdoty a hrabalovský pábitel – k nim jednoducho patril.

Že spájal dve kultúry a bol človekom dialógu, bolo nám všetkým jasné. K tomu mal osobnostné predpoklady – bol mimoriadne spoločenský. Intenzívne reagoval na vonkajší svet a dával mu vlastné, autorské rámce.

Naposledy som sa s ním stretla v roku 2016 pri príležitosti výstavy venovanej Košickej moderne v krakovskom Medzinárodnom centre kultúry (Slovensko mu bolo blízke, príležitostne písal aj o ňom). Mal pridlhé, biele vlasy, obyčajné čierne tričko, kvôli chorobe bol vychudnutý. O svojich zdravotných problémoch nepovedal ani slovo, práve písal úvod k Osudom dobrého vojaka Švejka za svetovej vojny v preklade A. Kroha a zdalo sa, že nič iné ho netrápi. Nevedel sa zastaviť, bol zaujatý a sústredený, veľa rečnil. Vnútorné, osobné nasadenie, tá hnacia sila vecí, mu nechýbala ani vtedy. Neviem, či dokončil všetko, čo plánoval, iba tuším, že spomenutá hnacia sila vecí mu nedovolila pokladať akúkoľvek prácu za zavŕšenú a generovala ďalšie plány. Neplánoval sa lúčiť, o tom nebola reč.

 

(autor fotografie: Michael Wögerbauer)

Publikované: 08/06/2019