Radoslav Passia
Majster alkohol v novej próze
Aperitív k prózam I. Medešiho, M. Janáča, M. Vadasa a iných
Kritika

V porovnaní so strohým názvom originálu John Barleycorn (1913) je slovenský preklad autobiografického románu Jacka Londona Majster alkohol popisnejší, zvýrazňuje jednu interpretačnú alternatívu.[1] Touto cestou sa vydám aj ja a na niekoľkých novších prózach si budem všímať motív alkoholu a jeho autorské spracovania.

Pijani podľa Jacka Londona

London bol povestný pijan. Jeho definícia dvoch základných typov alkoholikov, ktorú podal v druhej kapitole zmieneného románu, má teda svoju vážnosť danú životnou empíriou:

Sú tu dva druhy pijanov, ak o tom hovoríme zoširoka. Človek, akého všetci poznáme, tupý, bez fantázie, ktorému tupé pijatiky tupo ubíjajú mozog, ktorý vznešene kráča široko rozkročenými, neistými nohami, často spadne do priekopy a vidí v krajnej extáze belasé myši a ružové slony. To je druh, z ktorého si robia vtipy v humoristických časopisoch.

Druhý druh pijana má fantáziu, víziu. Aj keď je riadne nacenganý, kráča rovno a prirodzene, nikdy sa netacká  ani nepadá a presne vie, kde je a čo robí. Nie jeho telo je opité, ale mozog. Hýri vtipom, alebo sa rozplýva nad dobrým kamarátstvom.“ (London, s. 14, úprava prekladu R. P.)

K tejto typológii od klasika svetovej literatúry môžeme skusmo pridať iný prístup vychádzajúci z lokálnych tradícií. Prešovský rodák a v mladosti Prešporčan Béla Hamvas (1897 – 1968) vo svojom esejistickom diele Filozofia vína definoval, čuduj sa svete, tiež dva základné typy pitia a z neho odvodenej, či skôr s ním súvisiacej materiálnej aj duchovnej kultúry. Hamvas vec poňal geograficky a hovorí o krajine vína a krajine pálenky ako o dvoch základných kultúrnych typoch prístupu k alkoholu.[2] V jeho uvažovaní nejde len o procesy kvasenia či destilovania a ich účinky na ľudský organizmus, ale najmä o ich presvedčivé prepojenie so širším kultúrnym, ako aj materiálno-prírodným kontextom výroby a pitia alkoholických nápojov. Krajina, kde sa pestuje, dorába a uchováva víno podľa neho vyzerá už na prvý pohľad inak ako krajina, kde dominuje pálenka.

Naša aktuálna vzorka, pokiaľ ide o literárne postavy v nej popíjajúce, sa v hamvasovskom rastri napospol celá ocitá v krajine pálenky, a to napriek tomu, že postavy rady pijú nielen tvrdé, ale aj to víno, pravda často palmové, alebo hoci aj banánové pivo. Podstatné je ich základné naladenie, neidylický rámec pitia, jeho nemierny, občas priam orgiastický charakter. Príkladom za všetky tu teraz môže byť istý dedo z Vadasovej poviedky Dialóg, ktorý pije „rum, gin, lavórovicu, víno, rohypnol“ (Vadas, s. 15).

Rekonštrukcia jednej línie

Samozrejme, pijanských typov bude asi v závislosti od zvolených kritérií o dosť viac a aj zvolená prozaická vzorka by sa iste dala podstatnejšie rozšíriť. Sú v nej tri knihy z vlaňajška, ktoré bohato tematizujú alkohol, alkoholikov a alkoholizmus – či prinajmenšom pitie, stavy, procesy a prípadne priestory s pitím spojené: krčmy, bary alebo len rôzne staničné bufety a predkrčmové chodníky a múriky – a zároveň vzbudili kritickú aj čitateľskú pozornosť: Medešiho Jedenie, Vadasova Zlá štvrť a Janáčovo Milo nemilo.

V nadväznosti na dva druhy Londonových pijanov by sme v slovenskej ponovembrovej próze mohli zjednodušujúco vymedziť aj typy pišťankovské a rakúsovské. Kým pišťankovský typ je v abstrahovanej podobe typom prízemným, vulgárnym, vo všetkých ohľadoch živočíšnym, Rakúsov alkoholik je kultúrno-priestorovo-časovou transformáciou druhej podoby Londonovho vtipného a fantazijného pijana filozofa, ktorý pije z „ušľachtilých“ príčin. Aspoň tak sa zvyčajne vníma sama postava, čo, ako vieme nielen z literatúry, môže byť pomerne klamná predstava. Pitie je nielen reakciou na neutešený stav sveta, ale aj nástrojom, cestou k hlbšej skúsenosti a poznaniu. Rakús je príliš dobrý prozaik na to, aby čokoľvek z tu povedaného napísal priamo, on svojho pijana intelektuála stavia skôr do situácií, v ktorých sa zjavuje neistota, pochybnosť a vratkosť jeho životného postoja. V tomto zmysle je z ponovembrového obdobia kľúčovou, priam metodologickou prózou k našej téme Rakúsova Alkoholická poviedka (knižne v súbore Telegram v r. 2009, pôvodne v časopise RAK č. 6/1997), ktorá sa začína príznačne: „Po odchode zo staničnej reštaurácie som pozval svojho priateľa k nám, a keď sme si trocha vypili, navrhol som manželke, aby spravila hemendex, veď, vravím jej, mám tu na návšteve svojho najlepšieho priateľa v živote. A ona namiesto toho, aby sa usmiala, nejako hostiteľsky zareagovala a začala pripravovať hemendex, mi povedala: - Choď do riti.“  (Rakús, s. 57.)

Hoci knižne vyšla poviedka až s časovým odstupom viac ako desiatich rokov, dôležité je v tomto prípade aj jej časopisecké publikovanie v RAK-u Nezostalo bez odozvy a stojí na začiatku istej, do konkrétneho prešovsko-košického priestoru zasadenej paradigmy alkoholických próz súčasnosti. V tomto zmysle na ňu priamo nadviazal literárny vedec Ján Gbúr, tentoraz v pozícii prozaika, keď do súťaže Poviedka ´99 zaslal svoj text s alkoholickou témou Komunikácia, ktorého optika je plne „rakúsovská“. Poviedka bola v tejto súťaži aj ocenená publikovaním v zborníku. Gbúr sa pritom „dištančnou“ poetikou konfrontujúcou nízke, ľudové (cestujúci hovoriaci komickým mixom ostravského a východoslovenského nárečia) a korektné, „kultúrne“ (cestujúci, ktorý sa stane objektom komunikačného záujmu prvej postavy) posunul ako autor a rozprávač k inému typu alkoholického hrdinu.

Rakús síce má v jednotlivých krčmových scénach svojich próz, počnúc Temporálnymi poznámkami, sociálne aj charakterovo širšie spektrum popíjajúcich, predsa len je jeho pijan predovšetkým autobiograficky dotovanou postavou intelektuála, spisovateľa, umelca, pijúceho takpovediac z terapeutických a ušľachtilých príčin. Gbúr s využitím všetkých charakteristických prvkov rakúsovskej poetiky mení zacielenie a rakúsovský hrdina sa stáva „len“ pozorovateľom a jeho prítomnosť v texte je decentná, zredukovaná do strohých replík. Objektom záujmu prozaika sa opäť raz stáva človek z ľudu a jeho „životné pravdy“ podávané v stave alkoholického opojenia.

Z hľadiska naračného odstupu rozprávača od objektov nášho záujmu ponúka akýsi medzistupeň Víťo Staviarsky, ktorý široké spektrum opilcov s prevahou „ľudových“ typov opísal svojím typickým, strihovo-mozaikovitým spôsobom, formou „zápiskov ošetrovateľa“ v súbore kratších próz Záchytka (2009). Staviarskeho písanie tiež hojne využíva niektoré postupy prítomné u Rakúsa, napríklad štylizovanú evokáciu rečového prejavu postavy, ktorá ju jednoznačne zaraďuje do istého etnicko-regionálneho rámca. Staviarsky je však viac „sociografom“, na rozdiel od Rakúsovho sústredenia na isté typy ponúka omnoho širší sociálny záber. Výsledkom je potom plochejšia mozaika, z ktorej plastickejšie vystupujú najmä niektoré originálne rómske typy.

Ak sa posunieme o necelé desaťročie ďalej, môžeme povedať, že do tejto línie patrí aj Bendzákova autobiografická reflexívna próza Samota je moja staršia sestra (2017), v ktorej je chronotop krčmového popíjania tiež výrazne prítomný. Najsilnejšie pasáže sú práve tie „rakúsovské“, kde sa rozprávač venuje detailu, okamihu. Pravda, je to rakúsovčina „zľudovená“, Bendzákov spôsob apropriácie jednotlivých motívov občas pripomína proces známy v dejinách umenia – transformáciu vysokého (povedzme barokového, či klasicistického) umenia v ľudovom prostredí. Kým Bendzákove reflexie spoločenskej a literárnej problematiky vyznievajú občas bizarne, presvedčivý je v rekonštrukcii, či skôr literárnom stvorení svojho subjektívneho sveta v konkrétnom životnom prostredí. No a to prostredie, kde je rozprávač onou tvorivou, filozofujúcou a v zásade vyrovnanou bytosťou, je krčma: „Mám rád mlčanlivosť doobedňajších barov.“ (Bendzák, s. 66)

Medeši, Janáč, Vadas: čaro zábavného bezčasia

Kniha Ivana Medešiho kniha sa síce volá Jedenie, nie Pitie, ale v jeho prípade ide z funkčného aj kvantitatíveho hľadiska o kľúčové a komplementárne činnosti, pravda, aj s celou nevyhnutnou fyziologickou koncovkou. Jednou z predností Medešiho knihy je, podobne ako u Bendzáka, presvedčivá evokácia istého prostredia. V Medešiho prípade však táto evokácia presahuje úzky priestor krčmy a zasahuje aj sociálny priestor v širšom zmysle slova. Ruský Kerestúr autor podáva ako neobyčajný zapadákov, ale zároveň mu vytvoril presvedčivý literárny obraz, vzhľadom na tému mojich úvah korunovaný krčmou Zaručená istota Tu sa opíja beznohý a bezruký protagonista úvodnej, kafkovsky absurdnej a zároveň balkánsky surovo magickej poviedky Víťazstvo. Pijan z tejto poviedky je z hľadiska doteraz predloženej typológie dokonale komplexný, je to školovaný intelektuál, ktorý však uteká do krčmy za svojimi dedinskými „pajtášmi“, je to uzlík nervov, ktorý rýchlo prechádza zo stavov radosti do hlboko depresívnych polôh.

Východisková deziluzívna až ponurá nálada Medešiho próz vzniká na mikroúrovni v priamej kooperácii s drogovo-alkoholickými motívmi v kulisách postkomunistického Srbska. „Noc na dedine bola demonštráciou vikingského ožranstva. (...) Vyliali sa litre do každého štvorcového metra obce, ktorá i bez toho bola jednou z najväčších žúmp tejto časti Európy“ (s. 189). Alkohol a hojne tematizovaná sexualita zohrávajú pri vytváraní neobyčajne bezútešného prostredia Medešiho próz kľúčovú úlohu. Funguje tu paralela medzi rozkladnými fyziologickými procesmi tela a fungovaním spoločnosti na úrovni rodiny, obce, ale aj krajiny. Subverzívny postoj však, našťastie, autor prejaví aj voči tejto až katastrofickej podobe sveta – ten sa prejavuje vlastne veľmi tradične a predsa inovatívne – prostredníctvom jazykového aj situačného humoru. Medešiho Jedenie možno označiť za ironickú travestiu protialkoholickej literatúry.

Debut Mila Janáča Milo nemilo sa k Medešimu v mnohom núka ako prozaická dvojička a nebyť Jedenia, vyvolal by vlani azda aj väčší záujem. Je to kniha v de facto denníkovom žánri (jednotlivé krátke kapitoly rekonštruujú v diachronickej postupnosti krčmársko-pijanskú kariéru hlavného protagonistu) umne narábajúca so stereotypmi o pijanskom východe, tentoraz geograficky centrovanom do spišského mestečka Gelnica. Kniha má sebakolonizačný rozmer, podobne ako pred pár rokmi séria próz Víťa Staviarskeho, ktorá tiež vychádzala z predstavy istého čitateľského publika disponujúceho pomerne schematickým predporozumením o „našom východe“ plnom alkoholu, bezstarostných Rómov a bezškrupulóznych mafiánov miestneho i okresného formátu. Zdanlivo dávno vyčerpaný potenciál krčmových a alkoholických príhod Janáč využíva až prekvapujúco zručne, humor je však trochu prvoplánový, jeho postavy sú bez výnimky z prvej skupiny Londonovej taxonómie: Pijani padajúci do jarkov, z ktorých si v uhorkovej sezóne uťahujú v humoristických časopisoch. A to, že k tomuto typu v zásade patrí aj rozprávač, z nej robí zábavnú a dokumentárne zaujímavú, ale umelecky predsa len spornú knihu, príliš plochú a jednoznačnú vo svojom vyznení.

Jednoznačnosť určite nie je charakteristickým znakom Vadasovej prozaickej tvorby ako celku, čo platí aj o krátkych poviedkach z knihy Zlá štvrť. Africký, cháp „bezpointový“, uvoľnený spôsob rozprávania avizuje už prebal knihy. U Medešiho je krčma a pitie vyjadrením absurdnosti žitia, jeho nezmyselnosti zaobalenej do rozličných žánrových foriem, napr. trileru v poviedke Slušný život, kde stredostavovský protagonista, jeden z mála Medešiho „hrdinov“, ktorí sa odhodlali na tzv. normálny život, nechtiac zabije jedného z bezdomovcov či dedinských lúzrov každodenne popíjajúcich pred jeho domom. Medešiho krčma je hlboko, teda skôr plytko banálny priestor, kam sa chodí zakúšať beznádejnosť vlastnej existencie. Rovnako banálny je krčmový priestor u Janáča, no zároveň platí, že sám rozprávač z jeho banality nevie dostatočne vystúpiť. Na rozdiel od Medešiho sa však u Janáča v krčme ako-tak zmysluplne komunikuje, vymieňajú sa informácie použiteľné aspoň na bazálnej úrovni každodenného života, nie je to teda svet dokonale absurdný. Marek Vadas azda najviac zo spomenutých vníma krčmu ako sociálny a komunikačný priestor, ktorý navyše expanduje z najčastejšie zmieňovaného Baru Na úrovni do priestoru ulice a celej štvrte (názov knihy Zlá štvrť), a čo je dôležitejšie, aj ako istý iniciačný priestor. Alkohol je uňho často nástrojom prechodu do iných dimenzií bytia, do jeho „mágie“, ktorá je z prozatérskeho hľadiska „urobená“ práve otvorenosťou záverov a meandrovitosťou rozprávania. Celý diapazón svojich postáv predstavuje v poviedke Prečo chlastáme (s. 34 a n). Krčma je najmä zdrojom príbehov, je akýmsi okom tornáda, do ktorého prepadáva to najonakvejšie z rozprávaní okolitého sveta. Nočný život v kluboch a podnikoch tu nie je falošnou náhradou, pozlátkou odpútavajúcou pozornosť od nejestvujúceho jadra, ale má ozajstnú schopnosť meniť veci, ako v poviedke Posledný pokus: tam sa to, pravda, neudeje spôsobom, aký si predstavoval protagonista, ktorý prichádza do mesta zachrániť svoj partnerský vzťah. No dovolenka zameraná na nočný klubový život sa končí inak, partnerka Mária sa napokon rozhodne do rodného mesta nevrátiť. Podľahne čaru zábavného bezčasia. Ide napokon o  hlavný spojovací motív všetkých troch kníh, ktoré som tu zmienil, orgiastický svet alkoholu bez minulosti a budúcnosti. Ako píše Vadas v inej poviedke: „Budúcnosť? To sú len plány, ktoré nevyjdú. Čo vám zostáva? Dáte si pivo. Aj ja si dám a k tomu rum.“ (s. 9, poviedka Vitajte v Bare Na úrovni).

 

Literatúra

Bendzák, Ľuboš: Samota je moja staršia sestra. Levoča: Modrý Peter, 2017.

Gbúr, Ján: Komunikácia. In. Poviedka ´99 : zborník najlepších prác tretieho ročníka literárnej súťaže. Levice: L.C.A, 1999, s. 69 – 73.

Hamvas, Béla: Filozofia vína. Zostavil, preložil a poznámky napísal Karol Wlachovský. Bratislava: Marenčin PT, 2016.

Janáč, Milo: Milo nemilo. Bratislava: Kráľovstvo dokonalosti, 2018.

London, Jack: Majster Alkohol. Z amerického originálu preložil Alfonz Bednár. Martin: Matica slovenská, 1948.  

Medeši, Ivan: Jedenie. Petrikovce: Valal, 2018.

Rakús, Stanislav: Telegram. Levice: L.C.A, 2009.

Staviarsky, Víťo: Záchytka. Bratislava: Kalligram, 2009.

Vadas, Marek: Zlá štvrť. Levice: KK Bagala, 2018.  




[1] Podobné riešenie ako Alfonz Bednár zvolil aj prvý český preklad, ktorý je ešte jednoznačnejší – Paměti pijákovy (1919, prel. Vl. Giesler), aj neskorší Démon alkohol (prel. Jaroslav Albrecht, 1966), okrem nich je tu aj Pan Ječmínek (1924, prel. Ivan Schulz), ktorý sa k originálnemu názvu stavia pietnejšie. 

[2] „Na svojich potulkách som okrem iného nadobudol dôležitú skúsenosť, že jestvuje krajina vína a jestvuje krajina pálenky. Podľa toho jestvuje vínny národ aj pálenkový národ. Vinári sú geniálni; pálenkári prinajmenšom majú sklony zbožňovať modly, hoci nie všetci sú ateisti. (...) Krajiny vína a vinárske kraje všetky sú idylické.“ (Hamvas, s. 41)

 

Publikované: 07/25/2019