Magdalena Bystrzak
Božie mlyny melú pomaly, ale isto
Miloslav Szabó: Klérofašisti. Slovenskí kňazi a pokušenie radikálnej politiky (1935 – 1945). Bratislava : Slovart, 2019
recenzie

V biblickom slova zmysle je pokušenie niečím, čo nás láka a čo vo svojej podstate nie je správne. Podľahnúť pokušeniu znamená narušiť poriadok veci, paktovať so zlou stranou. Miloslav Szabó vo svojej novej knihe kladie viacero dôležitých otázok, spomedzi ktorých ako najpálčivejšie vnímam dve: aké boli podoby slovenského klérofašizmu a v ktorých momentoch sa vybraní jednotlivci nebezpečne priblížili k radikálnym názorom, ktorými ovplyvnili (prostredníctvom kázní a tlače) verejnú mienku? Niekde v pozadí sa preto mihá téma zodpovednosti za slovo, ktorú v tradične kresťansky orientovanej spoločnosti kňaz ako morálna autorita jednoducho má. Od nej sa odvíja aj potreba kriticky reflektovať postoje vybraných cirkevných reprezentantov, ktorých názory, nielen podľa Szabóa, rozhodne prekročili štandardnú farársku agendu.

Szabóova kniha nie je nezáživnou rekonštrukciou historických faktov, ale má výraznú mienkotvornú ambíciu. Autor, aj keď sa miestami štylisticky blíži k historickej publicistike, je fundovaným historikom – opiera sa o pramene, pokúša sa o typológiu aktérov diania, triedi materiál. Na lavici obžalovaných sedia vybraní jednotlivci. Szabó preto nevystupuje z pozície antiklerikála, neútočí na klérus ako celok, ale na tých jeho reprezentantov, ktorí pokušeniu radikálnej politiky – na viacero spôsobov a s rôznou intenzitou – jednoducho neodolali. 

Portréty aktivistov (Karola Körpera, Ladislava Hanusa), extrémistov (Viliama Riesa, Vladimíra Rolka), martýrov (Antona Šaláta, Ľudovíta Veselého) ilustrujú širší proces dobovej politickej radikalizácie spoločnosti (a cirkvi v nej). Nie sú ahistorické, netvoria mozaiku náhodných, lokálnych „incidentov“. Mapujú príbehy politicky činných ľudí (K. Körper bol napríklad duchovným správcom Hlinkovej gardy a poslancom Slovenského snemu; A. Šalát pôsobil ako okresný tajomník HSĽS vo Zvolene), kazateľov a aktívnych publicistov (V. Ries na stránkach časopisov Štiavničan Náš boj propagoval slovenský národný socializmus a šíril konšpiračné a antisemitské myšlienky). Tieto portréty sú diferencované – Szabóova kniha nemieri len na katolíkov-radikálov, ale týka sa aj evanjelického kňaza a básnika V. Rolka. L. Hanusa Szabó pritom označuje za aktivistu, ktorý náboženstvo s politikou zásadne nemiešal a pokušeniu radikálnej politiky podľahol len sčasti. Príbehy rímskokatolíckych kňazov, A. Šaláta a Ľ. Veselého, ukazujú dve strany jednej (martýrskej) mince: politickú činnosť funkcionára HSĽS, zastreleného na moste v Hájnikoch, Szabó konfrontuje s aktivitou angažovaného antifašistu, popraveného po potlačení SNP. Vo viacerých momentoch autor dáva zreteľne najavo, že činnosť aktivistov, extrémistov a martýrov nebola celoplošne vnímaná bez výhrad, aj zo strany cirkevnej obce.

Skúsenosti slovenskej cirkvi s klérofašizmom sú preto rôznorodé. Nemusíme však čítať s ceruzkou v ruke, aby sme si všimli, že Szabó pátra po opakujúcich sa klérofašistických motívoch v dobovej rétorike a v spleti diferencovaných príbehov hľadá spoločného menovateľa. Na sotva dvesto stranách rozmotáva gordický uzol problémov – od slovenského antisemitizmu a nacionalizmu po náboženský idealizmus a politický radikalizmus. Klérofašizmus sleduje ako komplexný fenomén, ktorého základ tvorí pokus uzavrieť pakt s politikou a súčasne zachovať vplyv na spoločnosť a udržať „tradičné cirkevné privilégia“ (s. 90).

Námietka, že klérofašizmus je historickým javom a mal by byť hodnotený z perspektívy minulosti, je možno na mieste. Nepichal by však Szabó, ako poznamenal Ivan Kamenec, do osieho hniezda slovenského spoločenského myslenia a lokálnych stereotypov, keby neprekračoval časové rámce, avizované v podnázve knihy (1935 – 1945). Klérofašistov otvára exkurz do druhej polovice 19. storočia (prológ), príbeh národovca, antisemitu a súčasne rímskokatolíckeho farára Andreja Rojka (1824 – 1907) a završuje epilóg zo súčasnosti – stručný komentár k aktivitám rímskokatolíckeho kňaza Mariána Kuffu (nar. 1959). Týmto Szabó sleduje dynamiku idey, jej variabilitu v čase a napokon ozveny minulosti v súčasnosti. Pýta sa na habitus niektorých predstaviteľov slovenského kléru a zároveň zdôrazňuje aj to, že antisemitizmus a antiliberalizmus patria ku konštitutívnym toposom lokálnej kultúry.

Aj keď vonkajší tlak miestami podporuje vnútorné radikálne tendencie, spoločnosť, ktorej sa to týka, sa s nimi vyrovnáva sama (tak v minulosti, ako aj dnes). Vecná a „lokálna“ historiografia jej v tom zvyčajne napomáha. Otázka preto neznie: kto je vinný (Körper, Ries alebo Šalát a iní)? Podstatné sú vzťahy medzi jednotlivými príbehmi, ktoré netvoria izolované celky, ale vystihujú celkovú atmosféru konkrétneho obdobia. No súčasne ide o poznanie, že prostredníctvom dejín môžeme, ak chceme, vykladať prítomnosť a diskutovať nielen o časovo uzavretých historických javoch, ale aj o tom, ako k nim pristupujeme z perspektívy dneška.

 

Publikované: 07/05/2019